Vyhľadávanie
Emma Reyes: Memoáre v listoch
Preklad: Peter Bilý
Bratislava: Inaque, 2020
Emma Reyes bola maliarka pôvodom z Bogoty v Kolumbii, ktorá sa nikdy neusilovala stať sa spisovateľkou. Zachytiť spomienky na detstvo a dospievanie v podmienkach extrémnej chudoby ju povzbudzoval jej priateľ, kolumbijský historik, Germán Arciniegas a neskôr aj Gabriel García Márquez. Dlho sa tomu vzpierala a dokázala to výlučne vo forme listov adresovaných Germánovi. Prvýkrát boli vydané v roku 2012 v Kolumbii, deväť rokov po smrti autorky, a hneď sa stali klasikou. Vydavateľstvo Inaque ich prinieslo v roku 2020 do slovenského prostredia v preklade Petra Bilého.
Knižka pôsobí v záplave konvencií knižnej produkcie veľmi osviežujúco. Je vyrozprávaná nezaťaženým pohľadom dieťaťa, ktoré nehľadá literárny námet, ale zažíva svet, pri opise ktorého by slovo dramatický pôsobilo ako eufemizmus zo slovníka umelcov a intelektuálov. Emma Reyes ako svoj prvý príbytok spomína búdu bez okien, v ktorej jediným spojením s vonkajším svetom bola kľúčová diera a každé ráno z neho vynášala nočník plný výkalov. Spolu s deťmi so susedstva si na skládke vytvárali hračky zo smetí, ktoré uctievali ako polobohov.
Počas celého obdobia, o ktorom Reyes rozpráva, bola analfabetkou. Život, o ktorom nám referuje, nepodáva cez žiadnu kultúrnu ani významovú prizmu. Jej detskú hrdinku na svet nikto nepripravoval ani jej ho nevysvetľoval. A tak nevidí kravy, ale strašidelné zvieratá, prvý automobil, ktorý sa zjavil v uliciach Bogoty, je monštrom a mama a otec sú iba slová, ktorým nevie priradiť žiaden význam.
„Dievčatko“, ako Emmu jej okolie nazývalo, vyrastalo v zoskupení ľudí, medzi ktorými bola snaha prežiť silnejšia ako vzájomné putá. Postava, ktorú nenazve inak ako seňora María, rozmýšľa iba o tom, ako sa vyhrabať z chudoby, a postupne sa zbavuje všetkých svojich nemanželských detí. Opustenie „Drobčeka“ a „Chlapčeka“ z ľudskej svorky spôsobí Emme citový otras. Čoskoro sa stane čosi podobné aj jej so sestrou. Seňora María sa opäť sťahuje za lepším životom, mieri k železničnej stanici na chrbte koňa, zatiaľ čo malé sestry absolvujú dlhú cestu v prútených košoch na chrbtoch dvoch Indiánov. Životná tragikomédia sa prejaví aj tu. Jeden Indián neustále popíja, druhý má hnačku. Prídu na stanicu neskoro, keď už vlak odišiel. Seňora María ich nepočkala. Emmu a Helenu obkolesujú cudzí ľudia, ktorí sa ich stále dookola pýtajú: „Ako sa voláš?“ „Ako sa volá tvoja mamka?“ Ako sa volá tvoj ocko?“ „Odkiaľ prichádzate?“ „Kam máte namierené?“ V realite tieto otázky zrejme mierne variovali, ale ich niekoľkonásobným presným opakovaním autorka posilňuje efekt absurdity.
Ujmú sa ich v kláštore, kde sú opäť problémom, pretože nikto nevie, či boli pokrstené. Reyes okúzľujúco a s ľahkosťou vykresľuje postavy a svet mníšok, v ktorom bolo všetko od Boha alebo od diabla. O osobný rozvoj dievčat v kláštore nikomu nejde, sú len rukami, ktoré môžu pracovať. Vonkajší svet k nim preniká iba cez bizarné zákazky a objednávky: šijú vlajky pre armádu, štandardy pre katolícke združenia na procesie, tuniku ako dar k meninám pre pápeža do Ríma. Mníškam a matke predstavenej môžu pri rôznych príležitostiach darovať „duchovné kytice“. Netvoria ich ruže, tulipány či iné kvety, ale zväzky duchovných skutkov – päťdesiat omší, dvadsať svätých prijímaní či pätnásť hodín mlčania. Akokoľvek mizerné ich životy boli, vždy sa mohli usilovať, aby sa stali „lepšími ľuďmi.“
Emma Reyes vo veku devätnásť rokov náhle z kláštora uteká. Našla si prácu v bogotskom hoteli, kde sa naučila čítať a písať, a postupne začala maľovať. Získala štipendium na štúdium v Paríži, preplavila sa do Európy, kde našla priateľov a zázemie v kruhoch umeleckej bohémy. Neskôr podporovala iných výtvarníkov, ktorí sem emigrovali, a stala sa „krstnou matkou“ latinskoamerického umenia.
Maľovala obrazy, z ktorých väčšina je bez názvu. Hrubými, zväčša iba niekoľkými základnými ťahmi načrtávala dojímavé aj komické figúry, z ktorých cítiť imanentnú opustenosť, ale aj potrebu držať spolu proti osudu. Také sú aj jej memoáre. Neoplývajú psychologickými nuansami, Reyes zachytáva iba výjavy, gestá a situácie, ktoré hovoria niečo silné a podstatné.
