Vyhľadávanie
Život a dielo Maríny Čeretkovej-Gállovej, Nitra, Spolok slovenských spisovateľov – Filozofická fakulta UKF 2009. Editor Andrej Červeňák
Kritici o nej občas hovoria ako o slovenskej Saganovej. Nevyhli sa tomu ani na vedeckom seminári Život a dielo Maríny Čeretkovej-Gállovej a následne v zborníku z materiálov tohto podujatia. Samotná spisovateľka sa voči tomuto zaškatuľkovaniu úprimne búri, a svoj príspevok Moje Prečo (kde medzi iným zdôrazňuje, že jej príbehy nie sú iba o sexe a erotike) podpisuje rezolútne ako „autorka ženskej literatúry“.
Lenže z osobnej skúsenosti viem, že v 60. rokoch sa stala debutom Koniec líšky a následnými prózami pre moju generáciu práve niečím takým ako slávna Francúzka. Vzbudila záujem čitateľov a kritiky talentom i nekonvenčnosťou, ochotou hovoriť aj o tom, čo sa momentálne „nenosí“.
Druhá vec je, že sa istý čas „nenosilo“ hovoriť o nej a nútene sa musela odmlčať: v 70. rokoch. Ale až vďaka tejto publikácii som sa dozvedela, že už v 50. rokoch získala lekciu z problémov. Ešte pred dokončením prvého ročníka odboru slovenčina-dejepis na Filozofickej fakulte UK ju na základe anonymného udania na jej otca z ideologických dôvodov preradili v roku 1951 do fabriky v Hlohovci ako šičku. Neskôr pracovala v Archeologickom ústave SAV a až v roku 1953 sa smela vrátiť na fakultu. Promovala už ako vydatá matka. Začala pôsobiť v košickom rozhlase. Písala, angažovala sa i politicky. V rámci normalizácie dostala v roku 1970 z rozhlasu výpoveď a skomplikoval sa i jej súkromný život: rozvod. Zostala sama s dcérou. Vystriedala viacero zamestnaní, vrátila sa do rodného kraja – do Nitry, ale neprestala písať. Neviem ako sa vnútorne vyrovnala so všetkými krivdami a problémami, rozhodujúce však je, že sa nevzdala.
V rámci vedeckých seminárov, ktoré organizuje v posledných rokoch nitrianska pobočka Spolku slovenských spisovateľov spolu s Filozofickou fakultou Univerzity Konštantína Filozofa, je to vari prvý raz, čo sa témou stal život a tvorba súčasnej spisovateľky – ženy. Zborník, ktorý vyšiel s finančným prispením Ministerstva kultúry SR, možno navyše chápať aj ako predčasný darček k spisovateľkinmu jubileu v roku 2011. Ale tak trochu i ako darček jej čitateľom, ktorí sa chcú o nej dozvedieť viac. Občas síce „zaúradoval“ tlačiarensky škriatok v preklepoch. Aj niektoré informácie sú nejasné: napríklad spisovateľkina sestra doc. PhDr. Eva Poláková, CSc. hovorí o štrnástich deťoch v rodine, kým doc. PhDr. Július Lomenčík, CSc. píše, že sa Marína narodila 6. septembra 1931 ako prvá z deviatich detí cementárskeho majstra. Alebo na jednom mieste sa spomína dcéra Jana s domáckou prezývkou Nanaša, na inom sa hovorí o dcére Juliane.
Ale to všetko sú maličkosti a aj bez ohľadu na istú adoračnosť textov, je to zaujímavé mapovanie pozoruhodného ľudského osudu, života a tvorby. A navyše aspoň istá splátka dlhu poznania osobností našej literatúry.
Elena Ťapajová
