Básnik nás po piatich rokoch (Slnko nad Modrou, 2011) opäť pozýva do Modry. A hoci v novej knihe akosi cítiť „zber“ (má podtitul Básne z rokov 2010 – 2015), percipient sa nesklame. Autor dokázal z už známeho prostredia opäť vyťažiť mnoho nového – pre seba i pre čitateľa. Všeličo sa totiž v živote Mihalkovičovho lyrického hrdinu zmenilo. Vertikálne sa posunuli generácie, mnohonásobne sa vystriedali ročné obdobia, pribudli spomienky, pretože lyrický subjekt sa ocitol v novom prostredí – doslova, respektíve v širších spoločenských podmienkach. Hlbšie sa ponára do spomienok, usiluje sa byť vyrovnaný s novými okolnosťami života. Prírodný, modranský priestor sa lyrickému hrdinovi zúžil do bytu na poschodí („Sám ako prst v byte na poschodí, // ...záznamy pamäti svedčia // o nejakom plači, citovom súboji, / o štipke lásky, ktorá chýbala?“). Exteriér sa s istotou mení na interiér. Lyrický hrdina ťažšie znáša premenu, prechod do iného, technicky vyspelejšieho, ale chladného prostredia, kde len „rastlinnosť izbových kvetín dáva pomyslieť na lúku pred lesom“. Pribúdajú nové reálie, také, ktoré v prírodnom prostredí boli skôr výnimkou.
Subjekt mapuje atmosféru, nevyslovené vzťahy medzi blízkymi najužšieho spoločenstva – rodiny. Ticho. Len neživé veci (práčka, počítač...) ožívajú. Lyrický hrdina by chcel hovoriť o láske, o vzťahoch, uskutočňovať ich, ale všetko mlčí, iba veci pracujú. Vsugerúva si spokojnosť s novým prostredím – s bytovkou namiesto modranskej prírody. („Dobre je mať svoje miesto, / odkiaľ ťa nik len tak nevystrnadí“). Pocity uzamknutosti mestského prostredia oproti tomu vidieckemu, prírodnému sa usiluje zvládať statočne. („Čo mi chýba v tomto byte? [...] v tomto byte mám veľký kus sveta“). Ešte silnejšia je konfrontácia s veľkým mestom (Londýn) – „Drozdy tu trocha inak kričia / v záhradách“.
Protikladnosť prírodného a urbánneho je len jedna dôležitá rovina v tejto Mihalkovičovej poézii. Tá druhá sa začína už interesantným nástupom do staronového prostredia Modry hneď v prvých veršoch zbierky (báseň Mestský had). V útrobách mesta (nasýteného hada) vníma generácie jeho obyvateľov v istej gradácii (prvé nemotorné kroky; istá gazdovská chôdza; motkavé šuchtanie stareckých nôh). Lyrický subjekt sa zakomponováva do tejto reťaze spomienkou na svoje detstvo a matku („To, čo vidím, prepadá sa do mňa / vo veľkých, zadúšavých hltoch.“). Jemne sa dotýka svojho okolia, prírody, spomienky sú zväčša pozitívne, príjemné („Keď sa na mňa usmeješ – / ako keď sme sa stretli po prvýkrát –“). Pri jemných, najmä rodinných, spomienkových motívoch prichodí čitateľovi na um Seifertova Maminka (báseň Moje babičky: „Na moje babičky myslievam, / keď sa odstrkuje láska, / keď so svätými vecami z detstva / osamiem a keď rátam, / či som sa im nespreneveril.“) Tu, v tejto druhej časti zbierky (prvá má názov Sólo pre violončelo) – Nanebovstúpenie Modry – sú prítomné neustále návraty z príjemných, dávnych chvíľ (detstva a mladosti) do súčasnej reality (starnutie), čo súvisí s vekom človeka: lyrický hrdina si s nostalgiou vybavuje napríklad okamihy z detstva, prvú platonickú lásku; vianočný čas v detstve. Asociácie a spomienky na minulosť sú v tretej časti (Nedeľné vešpery) o to silnejšie, že sa vytvárajú v inom prostredí, než v akom ich lyrický subjekt zažíval. Krásne, príjemné chvíle nie sú teda prítomnosťou, ale iba spomienkami. Autor sa tu dostáva až po prah sentimentu, ale neprekročí ho – zostáva len jemnosť vo vyjadreniach.
V týchto Mihalkovičových veršoch možno nájsť ešte jeden systém v stvárňovaní skutočnosti – je to viacnásobná chronológia ročných období – jar prináša lyrickému hrdinovi opätovnú nádej (vyberať priesady; strecha nepremokla), v lete ovocie na stromoch ťarchavie; babiemu letu odzvonilo, a tak ďalej. Lyrický subjekt je pokorný pred všetkými zákonitosťami života, pred neodvrátiteľným pribúdaním času. Jemnosť jeho postoja miestami vyústi do básní, ktoré majú formu modlitby (napríklad Modlitba za lásku). Okrem tejto formy nájdeme v zbierke, osobitne v jej prvej časti, poéziu s epikou, malými prírodnými a rodinnými príbehmi a pomerne časté náboženské, biblické motívy na celej ploche knihy. Boh ako istota, ktorá je všade, je prítomná skryto i otvorene v prevažnej časti básní. („A v samom strede veľkej premeny sveta / je tvoje srdce, prijímajúce nové dáta / a Božiu prítomnosť cítiš v ňom / i všade navôkol.“)
Báseň rovnomenná s názvom celej zbierky – Môj nebeský kôň (dokonca v dvoch variantoch) – je nosná z hľadiska myšlienkového, no aj z pozície pocitov lyrického hrdinu. Je postavená na metonymii, alegórii i symbole. „Môj kôň nie je z tohto sveta, / zrodil sa kedysi z Veľkého tresku […] Som jeho dieťa a má ma rád.“ Problematikou a veľmi podobnou témou na ňu nadväzuje báseň Slovo a bytie. „Stačilo by mi bytie / jednoduché, všedné a obyčajné, / lebo práve vo všednosti a obyčajnosti / sú prítomné fascinujúce sily života, / je v nich slovo – znak hĺbky / tisícok generácií, slovo-kameň, / slovo-láska i slovo-ortieľ.“
Poézia Borisa Mihalkoviča je veľmi príjemná, dá sa s ňou stotožniť, možno sa k nej vracať, zaujmú mnohé sentencie i dômyselne vkomponované biblické pravdy. A hoci neoplýva nadmierou metafor, je esteticky príťažlivá a účinná.
Gabriela Rakúsová
