Vyhľadávanie
Rudolf Jurolek: Život je možný
Prešov, Slniečkovo 2006/2007
Filozoficky založený básnik, známy napríklad pôsobivou knižkou alegorickej rozpravy Putovanie Jakuba z Rána (1996), v treťom zošite poézie z edície Veršeonline a zároveň vo svojej prvej knižnej výpovedi v treťom tisícročí ponúka takpovediac za hrsť sebareflexií. Zjednocuje ich vážny, samotársky lyrický subjekt uvedomujúci si svoje trápenie: „Všetko, / čo cítim, je bolesť“ (s. 6) – túžiaci po šťastí, vážne i ironicky. Preto sa vracia k základným otázkam, k elementárnosti prežitých chvíľ, ktorými by chcel previdieť až k mystériu života. Silnú túžbu po správnom videní prezrádzajú motívy kopca, horizontu, svetla, hľadenia na nebo, motívy spojené s oblohou, oblakom a letiacimi vtákmi. Hľadá odpoveď na samého seba ako človeka a ako básnika cez jasné a krehké opisy, cez citlivé a farbisté vnemy. Niektoré básne sú komponované ako konkrétne prírodné či komorné momentky zväčša s abstraktnou pointou, iné prezrádzajú viacvrstvový úvahový čas – oba typy sú zamerané na vyjadrenie paradoxného životného pocitu zloženého zo skepsy a sklamania, ale aj z úžasného očarenia a radosti. Všetko v nenápadných a básnicky hladko ustrojených veršoch zdanlivo plynie bezprostredne, no každá maličkosť, detail a jemnosť (bijúce zvony, močenie do snehu, augustové polia atď.), môže viesť k správnej odpovedi, môže vytrhnúť z vnútornej bezvýchodiskovosti. Môže. Nemusí. Presne taký je Jurolekov básnický svet: v tej možnosti je nádej a v tom nemusení pochybnosť o nej. Každé hľadanie, akokoľvek márne, je vždy prejavom poznávania a sebapoznávania, takže v tomto zmysle žiadne hľadanie nie je márne, vo veršoch to znie takto: „život si nepodrobíš, / spása nepríde; / ale zomrieť / môžeš šťastný“ (s. 22). V strednej generácii našich poetov a poetiek sme si už zvykli na skvelé kúsky reflexívnej poézie. Nemožno povedať, že Jurolek je niečím výnimočne novým, určite však fascinuje jeho v skromnosti uzavretá zložitosť.
Radoslav Matejov
