Vyhľadávanie
Vasilij Grossman: Život a osud
Bratislava, Ikor 2008, 2. vyd.
Preklad Igor Otčenáš
Na epopeji, radikálne nastoľujúcej otázku dobra a zla v konkrétnej historickej situácii, udiví, že je napísaná bez hnevu a nenávisti. Pritom autor bol dianím osobne zasiahnutý, veď jeho matka zahynula v pogrome na okupovanom území v roku 1941. Echo osobnej tragédie nachádzame vo viacerých motívoch diela: v liste matky internovanej nacistami, i v situácii, keď si bezdetná lekárka k sebe privinie v plynovej komore chlapčeka Davida.
Kresba vlka z rozprávkovej knihy, ktorého tieň sa už-už blíži k jahňaťu, sa mení na ťaživý sen rovnako v pamäti Židovského chlapca a nemeckého nacistu. Týmto odvážnym motívom Grossman deklaruje, že ľudí spája podobnosť psychiky a spoločnej knižnej kultúry. Nepotrebuje čitateľovi dopovedať, že rozprávkové postavy v realite ožijú – chlapec zostáva jahňaťom, kým nacista sa mení na vlka (nie na zviera, ale na údesnú nočnú moru, vraždiacu už tieňom – projekciou obludného vynálezu).
V tejto súvislosti je na mieste podnietiť nápravu v 3. vydaní, ktorého by sa toto dielo malo zaslúžene dočkať – ak v biblickej alúzii v scéne koncentračného tábora Ráchel oplakáva deti, ktorých niet, určite máme počuť hlas v Ráme, a nie v Ríme (s.333).
Spisovateľ nevidí čierno-bielo, v oboch táboroch zaostruje na obyčajných ľudí. V diele nestoja proti sebe armáda Ivanov proti armáde Fricov, ale Hitler sa podobá Stalinovi – obaja sú rovnako ľahostajní k ľuďom, ktorí pre nich trpia a zomierajú.
Paralely dvoch totalitárnych režimov bijú do očí. Kapitulujúci Paulus prebúdza sympatie úctou k životu svojich vojakov – črta spoločná s plukovníkom Novikovom. Prvého Hitler doslova pochováva vyznamenaniami ženúc jeho armádu na smrť, druhému politický komisár Getmanov síce vyjadrí obdiv za víťazstvo bez strát, ale za chrbtom práve preto naňho píše udanie Stalinovi. Novikov nemá na výber: musí bojovať po boku s Neudobnovom, aj keď pri pohľade na jeho ruky vždy rozmýšľa, že sú to tie isté, čo vybili jeho priateľovi pri výsluchu zuby.
Majstrovská je scéna introspekcie, v ktorej vedec Štrum vypĺňa dotazník, a v strachu pochybuje o najelementárnejších faktoch svojho života: „Netušil, že sa z roka na rok sústredí okolo tohto bodu toľko pochmúrnej hrôzy, že zo šiesteho bodu (sociálny pôvod) budú do piateho bodu (národnosť) prechádzať strach, zloba, zúfalstvo, bezvýchodiskovosť a krv, že o niekoľko rokov budú mnohí ľudia vyplňovať tento dotazník s pocitom osudovosti, s akým v uplynulých desaťročiach odpovedali na nasledujúci šiesty bod deti kozáckych dôstojníkov, šľachticov, továrnikov, synovia duchovných.“
Neskôr vidíme toho istého Štruma, s ktorým sme si už zvykli súcitiť, po prejave uznania zhora (ktoré nie je ničím iným než pragmatickým úsilím ťažiť z jeho práce jadrového fyzika v boji politických mocností): „Istý čas po Stalinovom telefonáte sa mu zdalo, že strach z jeho života definitívne zmizol. No ako sa ukázalo, existoval aj naďalej, iba čo sa zmenil z plebejského na veľkopanský – strach sa vozil v aute alebo telefonoval s Kremľom.“
Ale väčšina postáv má elementárnejší, ľahko pochopiteľný strach o svoj život a život svojich blízkych, strach z násilia pri vyšetrovaní, strach z chladom a hladom zabíjajúcich pracovných táborov. Čekistov sen o splynutí slobodného sveta s Gulagom je pre normálnych ľudí šialenstvom, nočnou morou.
Oproti sovietskej duši stavia Grossman dušu ruského národa:„Stalingradské víťazstvo rozhodlo o výsledku vojny, ale mlčanlivý spor medzi víťazným národom a víťazným štátom pokračoval. Od tohto sporu závisel osud človeka a jeho sloboda.“
Taká je tragická suma prvej polovice 20. storočia. Grossmanovi sa podarilo dostať ju do literárnej formy, z ktorej napriek všetkým slepým uličkám dejín presvitá dejinný zmysel. Nádej sa v tomto románe nerodí z víťazstva pri Stalingrade, ale z pravdy, ktorá oslobodzuje.
Škoda, že väzba tejto 700-stranovej knihy sa už pri prvom čítaní rozsýpa. Je to však hodnotné a dobre preložené dielo. Preto čitateľovi a predovšetkým knižniciam odporučujem, aby si ho dali zviazať. Grossman pokračuje v tradícii veľkej ruskej prózy a pečať klasiky si nepochybne zaslúži.
Anna A. Hlaváčová
