Recenzia
20.04.2011

Život po arabsky - Emíre Khidayer - Svieži bedeker

Svieži bedeker

Bratislava, Marenčin PT 2010

Emíre Khidayer (dcéra slovenskej matky a arabského otca) sa vo svojom debute Arabský svet – Iná planéta? (2009) pokúsila oboznámiť slovenského čitateľa s rozličnosťami európskeho a arabského sveta. Vznikol z toho zasvätený pohľad na časť sveta, ktorú často vnímame povrchne i s predsudkami. Kvalifikovaná výpoveď naše poznanie však posunula o krok ďalej. Zárukou je autorkina znalosť a osobná skúsenosť s opisovaným prostredím, veď vyštudovala arabistiku a islamistiku na Univerzite Komenského v Bratislave a dlhodobo pôsobila v diplomatických službách v Egypte, v Kuvajte a v Iraku, a ako konateľka firmy zaoberajúcej sa informačnými technológiami v Dubaji. Prvá kniha pootvorila nášmu čitateľovi „arabské dvierka“, no ukázalo sa, že za nimi ešte veľa zostalo skrytého. Úspešnosť prvej knihy urýchlila autorkino rozhodnutie ukázať formou akéhosi bedekra komplexnejší pohľad na život v arabských štátoch, a tak nás prevádza „

arabskými krajinami, zvykmi ich obyvateľov, názormi, kultúrou a pravidlami, ktoré tvoria každodenný život.“ Zamerala sa na oblasti, ktoré si čitateľ môže porovnať so zvyklosťami, životnými prioritami a rebríčkom hodnôt u nás, či už ide o kultúru, vzdelávanie, náboženstvo, mužskú a ženskú módu alebo kuchyňu. Khidayer píše zaujímavo, pútavo a zrozumiteľne, otvorene a pravdivo, napríklad: „V arabskom školskom systéme platí, že sa veľa učí naspamäť. Nielen Korán, ale aj iné predmety. Nerozvíja sa logika, či samostatnosť v myslení.“ Všíma si aj zvyky a obrady od narodenia, cez sobáš až po smrť: „Muslimovia veria v posmrtný život, cintoríny zo svojho života vynechávajú.“ Strach z cintorínov charakterizuje na príhode istého Araba, ktorý priletel do Bratislavy v noci a ubytoval sa v hoteli. Ráno s hrôzou zistil, že z okna hľadí na cintorín. Priateľ ho ubezpečoval, že v Európe je bežné, že cintoríny sú na rozdiel od arabského sveta aj priamo v meste.U nás sa často diskutuje o tom, prečo arabské ženy majú zakrytú tvár. Autorka vysvetľuje túto tradíciu viacerými príčinami. Beduíni si šatkou chránili zrak pred dotieravými zrnkami púštneho piesku. Iným dôvodom je nedostatok peňazí: chudobnejšie ženy si nemôžu dovoliť návštevu kozmetičky, ba šatka môže zahaliť aj neumyté vlasy kvôli nedostatku peňazí na návštevu kaderníka... Tretí dôvod zahaľovania je náboženský, v jednej súre z Koránu sa hovorí: „A povedz veriacim ženám, aby cudne klopili zrak a strážili svoje pohlavie a nedávali na obdiv svoje ozdoby... a nech spustia závoj na svoje ňadrá.“ Ďalším dôvodom zahaľovania sa, je názor, že žena nemá pútať pozornosť mužov, lebo „vo svojej podstate je diablovým nástrojom na zvádzanie zo správnej cesty.“Zaujímavú stránku života Arabov tvorí gastronómia. Základnou črtou je pohostinnosť: k bežným zvykom patrí pripraviť porciu navyše – pre nečakaného hosťa. Podľa autorky je však dobre poznať a dodržiavať pri jedení určité zvyklosti: „

Medzi ne na prvom mieste patrí jedenie pravou rukou, lebo ľavá, ktorou sa umýva zadok, sa považuje za nečistú.“Pochopiť islamský svet je často obtiažne: pre Arabov je islam životný štýl, držia sa jeho pravidiel odmalička, a možno preto tak tvrdohlavo, lebo iný nepoznajú.Kniha Život po arabsky je čitateľsky atraktívna. Priznám sa, keď som ju otvoril na ktorejkoľvek strane, všade som natrafil na zaujímavé informácie napísané sviežim štýlom, ktorý spolu s obsahom zahnal akýkoľvek náznak nudy.