Vyhľadávanie
Známy román Irvinga Stonea, ktorý približuje život Michelangela Buonarrotiho, sa koncom minulého roka objavil na slovenskom knižnom trhu v novom šate a získal tak možnosť osloviť ďalšiu generáciu čitateľov.
Táto rozsiahla bibliografická próza vykresľuje Michelangelov život presne tak, ako to naznačuje jej názov – v neustálej oscilácii medzi agóniou a extázou. Tie sú však nerovnomerne rozdelené – kým extáza sa slávnemu sochárovi spája len s umeleckou aktivitou, najlepšie podľa jeho vlastných predstáv, tak agóniu prežíva v rámci rodinných i milostných vzťahov, v rámci spoločenského, politického i náboženského usporiadania vtedajšej spoločnosti.
Michelangelov život postupne smeruje k tomu, čo od začiatku odmietal – napriek tomu, že je umelec (rozumej rodinou vnímaný ako nehodný a neschopný), je to on, kto sa napokon postará o buonarrotiovský statok, kto dochová otca, prežije bratov a postará sa o synovca a neter. Táto línia predstavuje jeden zo základných rozmerov agónie – od malička ho otec Lodovico nútil, aby sa staral o svoju rodinu, lepšie povedané – o rozvíjanie jej majetku. Michelangelo tak okrem mnohých ústupkov, ktoré bol nútený spraviť voči objednávateľom svojich umeleckých diel, celý život ustupoval tejto otcovej žiadosti. Lodovicovo naliehanie však bolo o to náročnejšie, že ho zakaždým dopĺňal prejavmi svojej ťažkej povahy. Na druhej strane možno túto skutočnosť vnímať ako splnený sen, ako dôkaz, že sochár sa napriek všetkému dokázal uživiť svojím umením. Stone však svoj román napísal spôsobom, akoby inklinoval k agónii, nie k extáze – a tak sa ani toto životné víťazstvo nejaví ako výsostne kladný motív. Zrejme to súvisí s priestorom, ktorý autor venuje „agónii“ a naopak, ktorý venuje „extáze“. Napriek tomu, že časti románu, v ktorých Stone opisuje Michelangela pri práci, patria k najsilnejším, počtom strán a i počtom situácií sú ďaleko za tými, ktoré opisujú jeho nezdary, komplikácie, závistlivosť a neprajnosť kolegov i obyčajných ľudí, rodinné problémy, choroby či nevydarené vzťahy.
Dej románu je prerušovaný Michelangelovými sonetmi, a tak má čitateľ možnosť zoznámiť sa s ním aj ako s básnikom. Básne však majú ďalšie dva dôležité významy v texte – v sochárovom živote znamenajú zásadný obrat, pretože na dvore Lorenza Mediciho sa naučil čítať i písať v latinčine i gréčtine od súdobých vzdelancov, a najmä to, že v románe sa vyskytujú v citovo najvyhrotenejších situáciách. Stone tak využil pomocnú ruku Michelangelovej literárnej činnosti, aby sa vyhol prílišnej sentimentálnosti, a zároveň šikovne ozvláštnil svoj text.
Práve Michelangelova lyrika privádza k ďalšej možnosti nazerania na text – a síce cez ľúbostný motív. Michelangelo celý svoj život očami sochára považoval za dokonalé mužské telo, na sklonku staroby dokonca stretol človeka s ideálnym telom, aké vytvoril vo svojom umení, no zásadne ho formovali tri vzťahy so ženami, hoci dva z nich boli platonické.
Hľadať motívy, ktoré najviac ovplyvnili životné rozhodnutia a kroky protagonistu románu – a zároveň jedného z najvýznamnejších umelcov ľudských dejín – je jednoduché, spomenula som vzťahy, či už osobné, alebo rodinné, finančné podmienky, politický i spoločenský kontext, kresťanstvo, atď. No hľadanie takýchto motívov je trochu prízemné. Nesúvisí to len s problematikou biografickosti tejto prózy – ak to preženiem – napríklad interpretovať sochára ako literárnu postavu vyrastajúcu bez matky a so zlým vzťahom s otcom. Súvisí to primárne s jednostrannosťou protagonistu, jednostrannosťou sochára. Pretože Michelangela v živote formovala len jedna jediná vec a Irving Stone si dal veľmi záležať na tom, aby to bolo evidentné – z každého sochárovho činu, každého jeho prehovoru. Jeho vášňou bolo sochárstvo, a práve preto, ako som už naznačila, sú pasáže opisujúce Michelangelovu prácu na Piete, Dávidovi, Madone s dieťaťom a na jeho ostatných dielach omnoho silnejšie ako, povedzme, momenty zomierania jeho najbližších, momenty najväčšej núdze či najhlbšej slasti. Nič preňho nebolo dôležitejšie ako vysekávať život z toho najkvalitnejšieho mramoru, aký bolo možné v Taliansku zohnať. A v istých životných okamihoch aj z toho mramoru, ktorý sa zohnať nedal.
Stone, samozrejme, šikovne využil kontext európskeho stredoveku, zahŕňajúci náboženské vojny, rôzne spory klanu Medici i ostatných vládnucich organizácií, nenávisť medzi jednotlivými mestami, úmrtia pápežov, chudobu, mor, aby príbeh človeka oddaného svojmu umeniu ozvláštnil – a nebránil sa ani pohlavným chorobám, prostitúcii či sexuálnym scénam. Každý jeden motív v románe je však podriadený hlavnej téme – Michelangelovej vášni k sochárstvu. A preto bude zrejme každý čitateľ schopný a ochotný akceptovať i sochárove nočné výlety do márnice.
Stoneovi sa podarilo okrem napísania podrobného biografického románu napísať jedinečné dejiny takmer jedného storočia, ktoré mapujú politický, spoločenský a náboženský vývoj v Taliansku, najmä však v troch mestách – Florencii, Bologni a Ríme. Michelangelov vzťah s Mediciovcami a jeho samozrejmá oddanosť jednotlivým pápežom neformovali len jeho život a umenie, ale životy tisícok ďalších ľudí, a to nielen tých, ktorí sa dostali na stránky tohto jedinečného románu.
