Vyhľadávanie
Milo Urban (1904 – 1982) patrí k najvýznamnejším slovenským prozaikom 20. storočia. Vladimír Petrík o ňom v predslove knihy z Literárneho informačného centra píše: „Postavy v románe Živý bič plne zapadajú do dedinského priestoru, nevybočujú z neho nijakými predimenzovanými vlastnosťami. Napriek tomu pôsobia monumentálne, pretože v autorovom podaní majú aj svoju symbolickú tvár. ... V tomto poňatí dediny je mravný étos, ale i pátos zasahujúci postavy a celé románové dianie. Jednotlivé Urbanove postavy sa zrodili práve z tohto chápania dediny ako mravného celku.“
Živý bič neopisoval priamy vojnový zážitok ako neskoršie partizánske výjavy našich popredných spisovateľov, čo Urban už v prológu svojej knižky naznačuje: „V Ráztokách nepoznali vojnové útrapy, bolo im to vzdialené, zabíjali sa podľa nich len zlí ľudia, dobrí víťazili a keď sa zdalo, že niektorý z nich padol, bol hrdinom a šiel rovno do neba.“ Urban bol síce ďaleko od frontovej línie, no napriek tomu cítil zápach rozkladajúcich sa mŕtvol a v ušiach mu rezonoval zvuk vybuchujúcich granátov. No dnes sa nám zdajú výstrely z Donecka, Abuje či pásma Gazy vzdialené. Urbanove varovania, aby sme urobili niečo skôr, než nám „vojna začne rezať do živého“, prehliadame pod rúškom stabilizácie vlastného pohodlia. Nepoučili sme sa. Aj po sedemdesiatich rokoch od posledného celosvetového konfliktu mnohí ústami Ráztočanov lamentujú: „Nuž, vojna je vojna.“ Zbožné Urbanovo prianie po zjednotení nebolo nikdy aktuálnejšie než v súčasnom polarizovanom svete...
Spisovateľ dôverne poznal dedinské prostredie, jeho prednosti, skryté zákutia aj vypuklé negatíva. Dedinu vnímal ako „kus živého a spoločného sklamania, ktoré sa zlievalo v jedinú obruč nenávisti a hnevu“. Dnes sú „surové oči dediny“ prítomné v celospoločenskom priestore. Vo svojom románe bol Urban opatrný k sklamaniu národa, ten si potom môže vysvetliť zákon „oko za oko, zub za zub“ doslovne a celý cyklus smrti tak začína nanovo. Hnev sa premieňa na hľadanie vinníka v podobe genocídy a šikanovania druhých. Koľkokrát už mocný bič praskal v Rwande, Bosne a Hercegovine a mnohých ďalších krajinách! A preto slovami prozaika bezpodmienečne musíme „Zabiť zbytočnosť, šialenstvo a vrátiť sa ku skutočnosti, k životu, k jedinému zmyslu všetkého“ – veď tieto slová sú aj na obálke.
Urban detailným psychologickým vyprofilovaním pomenoval archetypy rôznych charakterov generujúcich moc spoločnosti aj v súčasnosti. Politickú silu zastupuje richtár Vorčiak, sám osebe slabá osobnosť, ktorého však zastrešuje silná skupina „developerov“ z monarchistického Rakúska a bezohľadný notár Okolický. Najväčšie nebezpečenstvo však číha vtedy, keď sa prisluhovači tejto mašinérie v podobe kaplána Létaya budú tak dlho presviedčať o vlastnej pravde, až jej nakoniec úplne uveria. Báť sa nemusia, veď ich chránia ľudia ako čatár Róna – bezcitné stroje pripravené na rozkaz i zabiť. Tisícky podobných „Rónov“ riadiacich sa smernicami a štatistikami vidíme denne v správach – zastrelia človeka len preto, že to majú prikázané. V každom meste a dedine na celom svete sa objavuje nejaká Krista Dominová stelesňujúca povrchnosť modernej doby, hnaná túžbou po mocných mužoch, peniazoch a slasti. Ani tieto postavy však nie sú čiernobiele a keď ich v príbehu dobehnú vlastné skutky, začnú rozmýšľať nad ich (ne)morálnosťou.
V závere knihy Živý bič doznieva čudné zmierenie života so smrťou, pre Urbana dôležitá katarzia. Z tohto živého chaosu sa podľa „opravdivého obrazu rozbitého ľudstva môže zrodiť nový vek plný smelých slov, povstať nový človek, čo našiel silné, a už si myslel, že dávno stratené ruky.“
