Vyhľadávanie
Keď sa mi do rúk dostala zbierka próz ruského autora Jefima Zozuľu Živý nábytok (Vydavateľstvo Slovart 2015), napadli mi hneď dve otázky: Kto je vlastne ten Zozuľa? Čím môže našich čitateľov zaujať tento pre slovenskú (nielen) laickú verejnosť neznámy autor? Ak sa začítate do útlej knižky, odpovede nájdete pomerne ľahko.
Prozaické dielo Jefima Zozuľu (1891 – 1941) vznikalo v prvej tretine 20. storočia, avšak slovenský čitateľ má možnosť doňho nahliadnuť až o sto rokov neskôr. Kvôli svojmu rezervovanému vzťahu k boľševickej revolúcii, ktorú na jednej strane Zozuľa prijal, no na druhej strane jasne vycítil blížiace sa nebezpečenstvo, bol postupne „vyradený“ z verejného života, nesmel publikovať a jeho dielo ostalo dlho neznáme aj pre domáceho čitateľa.
Jeho prózy ani s odstupom takmer jedného storočia nestratili nič na aktuálnosti. Zozuľa vo svojej tvorbe analyzoval medziľudské vzťahy, zaujímala ho nadčasová otázka ľudskej dôstojnosti a jej hranice, práva a sloboda jednotlivca v prostredí nastupujúceho totalitného režimu. Autora nemožno priradiť k žiadnej z dobových literárnych skupín. Písal najmä satirické poviedky a psychologickú prózu a istým spôsobom nadväzoval na prozaickú tvorbu A. P. Čechova.
Ján Štrasser nie je len prekladateľom zbierky poviedok Živý nábytok, ale aj jej zostavovateľom a autorom doslovu, v ktorom predstavuje autora, vlastné pohnútky k prekladu a vydaniu diela. Impulzom pre Štrasserov slovenský výber bolo ruské vydanie výberu zo Zozuľovho diela v roku 2011, ktorý zostavil znalec jeho tvorby Jevgenij Golubovskij. Zbierka Živý nábytok obsahuje dvanásť próz, ktoré vznikali v rokoch 1917 – 1924. Zoradené sú chronologicky a ako v zrkadle sa v nich odrážajú spoločensko-politické zmeny v krajine. Nájdeme tu príbehy s nádychom antiutópie a fantastiky (Skaza hlavného mesta, Príbeh o Akovi a ľudstve), ktoré varujú pred nástupom totalitného režimu po boľševickej revolúcii v roku 1917. Zozuľa odhaľuje plytkosť aj hĺbku ľudských charakterov. Tie nie sú ani s odstupom jedného storočia o nič lepšie ani horšie. Nič na tom nezmenil ani vedecko-technický pokrok, ktorého sme boli za ostatné roky svedkom. Povaha človeka si bez ohľadu na dobu zachováva svoje typické črty a aj dnes nad nami visí Damoklov meč našej vlastnej ctižiadosti a pýchy. Nebezpečenstvo sa blíži nepozorovane a história má tendenciu sa opakovať, a práve preto Zozuľovo dielo „nezostarlo“, ale skôr dozrelo.
