Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh - Veronika Dianišková

Norami 2014

Druhá autorská knižka sa zvykne nazývať okamihom pravdy. Veronika Dianišková toto osvedčené pravidlo dokonale potvrdzuje, po nádejnej prvotine Labyrint okolo rúk (2007) ponúka vyzretú zbierku.

Básnický opus so surrealisticky znejúcim titulom môže mierne zavádzať. Dianišková síce konštatuje, že „bez snov mi je spánok priveľký“, ale zaujatie mnohoznačnou skutočnosťou charakterizuje jej zhutnenú výpoveď azda najpríznačnejšie. Zbierka je rozdelená do troch častí, ktoré na seba voľne nadväzujú: Havranka, Tajomstvo nedokončenej mapyZa (viditeľnou) hranicou púšte. Úvodný oddiel samotným pomenovaním a  najmä tematickým vrstvením jaskyne vzbudzuje zdanie (pod)vedomej inšpirácie dielom Ivana Laučíka. Rozsiahlejší súbor básní zaradený do druhej časti čerpá z dlhších pobytov v  Portugalsku a  predovšetkým v  Chile. Dianiškovej básnické správy z  juhoamerickej krajiny roztvárajú čitateľskú predstavivosť oveľa rafinovanejšie ako stereotypné cestopisné rozprávanie. Priestorová orientácia v  rozľahlom cudzokrajnom prostredí nie je rozhodujúca, prevažuje túžba „nájsť tvoje meno v každom druhom kroku / krívajúcich mužov“. Lokalizácia lyrického subjektu nie je samoúčelná, nová zemepisná skutočnosť podporuje platnosť existenčných otázok. Vnímanie kultúrnych a  sociálnych odlišností zároveň preveruje rozsah osobných možností. Kontinenty sa v autorkinom videní spájajú, preto je neodvratné „vytvárať domov na jediný deň“.

Dianiškovú priťahuje podstata divokej prírody, ktorá spočíva v  neustálom boji o prežitie. V tomto teritóriu platia neúprosné zákonitosti, v ktorom „stopy oňuchávajú túlaví vlci“. Na malom textovom priestore vyniká sugestívna atmosféra januára so zimným svitom mesiaca, ktorý „padá pomaly a vábivo“. Dianiškovej poznanie osciluje medzi stabilitou a  neistotou, ktorá núti prijímať zásadné rozhodnutia. Metaforická skratka povrazolezkyne odráža presakujúcu túžbu po nastolení rovnováhy. Pohľad povrazolezkyne je podmienený prvým zakolísaním, musí „udržať balans a „pod nohami toto lano“. Dianišková vyvažuje obidva protipóly – civilizačnú skúsenosť, aj zmyslové vnímanie modernej ženy. Básnické slovo Veroniky Dianiškovej predstavuje v  hodnotovom rámci slovenskej poézie progresívny a  počuteľný hlas. Na záver hodno spomenúť priliehavé ilustrácie poetky Anny Ondrejkovej, ktoré knižku ozvláštňujú aj po výtvarnej stránke.