Recenzia
Elena Ťapajová
25.05.2019

Zlatník slov alebo Cesta k duši

Zlatník slov sa volá útla zbierka zápiskov portugalského lekára Amadea de Prado. Vo švajčiarskom kníhkupectve v Berne ju náhodne objaví starnúci samotársky profesor klasických jazykov (gréčtina, latinčina, hebrejčina) Raimund Gregorius, ktorého žiaci i kolegovia prezývajú Mundus. Tesne predtým stretol na moste tajuplnú Portugalku. Tieto dva zážitky na neho tak zapôsobia, že podľahne náhlemu popudu, opustí školu, svoj doterajší spôsob života a vydá sa do Portugalska po stopách neznámeho autora.

Toto je východisko filozofického románu Nočný vlak do Lisabonu, azda najúspešnejšieho románu švajčiarskeho spisovateľa, filozofa a vydavateľa Petra Beriho, ktorý píše po nemecky pod pseudonymom Pascal Mercier.

Protagonista jeho knihy Mundus sa dozvie, že muž, ktorého hľadá, prežil mimoriadne komplikovaný život za Salazarovej diktatúry a už nie je medzi živými. Pokračuje však v pátraní. Postupne sa stretáva s Amadeovými súputníkmi a rodinnými príslušníkmi, a aby sa s nimi mohol rozprávať a čítať fragmenty z  pozostalosti bez tlmočníka, učí sa po portugalsky. Objavuje osobnosť výnimočného človeka, ale zároveň si uvedomuje, že táto cesta do Lisabonu je aj cestou do jeho vlastného vnútra.

Je to vlastne román v románe, s fiktívnymi hrdinami na pozadí historicky reálnych skutočností, s dôrazom na pozoruhodné vykreslenie niektorých detailov, charakterov, myslenia. Dej sa delí na 52 kapitol v štyroch častiach: Odchod, Stretnutie, Pokus a Návrat. Pascal Mercier sa v nich zamýšľa nad témami ako sú dôstojnosť, sloboda vôle, možnosť spoznávania samého seba i druhých, ale aj nad tým, kde ležia hranice takého spoznávania. Hovorí o smrti, starobe, ale aj o kráse. Napríklad: „Nechcel by som žiť vo svete bez katedrál. Potrebujem ich krásu a vznešenosť. Potrebujem ich proti všednosti sveta...“

Alebo sa pohráva s úvahami na tému potreby vnútorného tajomstva, neutíchajúcej zvedavosti, radosti z myslenia, ustavičného hľadania odpovedí hoci aj na otázku: „Ak je to tak, že môžeme žiť len malú časť z toho, čo je v nás – čo sa stane so zvyškom?“

Kniha Nočný vlak do Lisabonu vyšla po prvý raz v roku 2004. Odvtedy ju preložili do viac ako tridsiatich jazykov a vznikol aj film. Lenže kniha je kniha. Nič ju nenahradí. Prihovára sa takpovediac nadčasovo a osobne niečomu v hĺbke nášho vnútra. Pravda, ak jej dáme šancu a dokážeme sa stíšiť, vnímať, uvažovať. Pretože viac ako príbeh samotný fascinuje spôsob jeho rozprávania, jednotlivé postrehy, nastoľovanie tém a otázok duchovna, etiky, ale i narábanie s jazykom, použitie slov.

Nie je to ľahké čítanie. Čitateľ, zvyknutý na knihy plné akčnosti a nič nehovoriacej záplavy slov, sa neraz musí vrátiť k prečítanému, aby pochopil aj nepreložené citáty, vychutnal si kontext a plne precítil jeho význam. Možno nejde o originálny nápad, príbehy tohto typu sa v literatúre opakujú, ale po prečítaní ma naplnila radosť z nevšedného zážitku a chuť vrátiť sa k niektorým miestam, či urobiť si výpisky a zamyslieť sa. Hoci aj nad myšlienkou, že „život nie je to, čo žijeme, je tým, čo si predstavujeme, že žijeme“.

Dalo by sa povedať, že Nočný vlak do Lisabonu je pozoruhodný hold slovám, myšlienkam, ktoré vyjadrujú, knihám, ktoré ich prinášajú a klopú na naše dvere bez toho, aby tušili, či ich budeme ochotní otvoriť. Nečudo, že už v úvodnej časti vidí Mundus najväčší rozdiel medzi ľuďmi v ich vzťahu k čítaniu. Delí ľudí na tých, ktorí čítajú a tých druhých.