Vyhľadávanie
KK Bagala 2013
Knižnému debutu Michala Hlatkého Zlatý vek predchádzala prémia v anonymnej súťaži Poviedka 2008 Asseco Solutions a krátke prózy uverejňované v literárnom klube denníka Pravda. Útlu knihu autor sám ilustroval tajomnými bytosťami, pri ktorých nie je jasná hranica medzi zvieracím a ľudským – tvorí ju niekoľko poviedok, vyznievajúcich aj vďaka nie celkom pochopiteľnému kompozičnému členeniu skôr ako zaujímavé fragmenty, než ucelené tvary. Svoje texty neraz stavia na skratkovitosti, náčrtoch, obraznosti: „Noc je prúdom. Deň je krotká baroková záhrada – vládne v nej geometria: harmónia a večnosť. Petrifikované obrazy. A strach z noci.“ Na malých plochách sa pokúša sieťovať významy vytvárané prostredníctvom vnútorných monológov, dialógov, deskripcií, synkretizmu snového, mysleného, ideálneho s „reálnym“.
Väčšina poviedok, nesúcich sa v pochmúrnej atmosfére plnej deficitnosti, je vystavaná na napätí medzi žitým a vysnívaným, niektoré sú založené na tajomstve a ich predobraz možno hľadať napr. u raného D. Mitanu, ďalšie odhaľujú chorobné prejavy protagonistov, ich negatívne charakteristiky prejavujúce sa v kľúčových situáciách, ale nájdeme tu tiež drobný, „svetlý“ príbeh postavený na situačnej komike. Hlatkého protagonisti teda často unikajú do mýtických či snových krajín, v ktorých sa pohybujú s väčšou istotou ako v prostredí, kde majú skutočne fungovať. Už úvodná poviedka Zlatý vek naznačuje konflikt a pretrvávajúcu tenziu medzi reálnym životom hlavnej postavy a jej ideálnou predstavou, ktorú si však značne dezinterpretuje a realizuje zvrátene, lovením ľudskej koristi. Návratom do arkadických krajín, ktoré zasiahla smrť a vina, sa pokúša priblížiť v ďalšom texte (Et In Arcadia Ego) obraz harmonického detstva hrdinu prežitého so starým otcom.
Hlatký sa usiluje poviedky doviesť k pointe, no na mnohých miestach je priveľmi prediktabilný, občas urputný. Nevyhne sa ani stereotypným zobrazeniam motívov či zablúdeniu do banalít, gnóm, textovo nefunkčných „večných právd“: „Odvaha je len iný druh strachu.“ Väčšinou však preukazuje schopnosť narábať so slovami pútavo, udržiavať potrebné napätie, textovo viazať, prepájať osobné, súkromné s kultúrnym, historickým, mýtickým, hoci treba povedať aj to, že občas mu toto úsilie o významovo širšie koncipovaný text nevychádza, niektoré poviedky sú neprehľadné a naznačené textové/časopriestorové súvislosti nepochopiteľne rozrušované.
