Zle starnúca klasika

Volanie divočiny. Biely tesák

Jack London: Volanie divočiny / Biely tesák. Preložil Otakar Kořínek. Bratislava: Vydavateľstvo Slovart, 2020

 

Hneď na úvod si dovolím hodnotenie: klasika Jacka Londona nezostarla dobre. Dokonca by som povedal, že v súčasnosti ide o knihu problematickú – tak z literárneho, ako aj mimoliterárneho hľadiska.

 

Z literárneho hľadiska je problematická celková (dnešná) nezaujímavosť –  príbeh je strohý, zápletka priamočiara, opisy prostredia pôsobia nevýnimočne. Dobrodružstvo v zmysle toho, že by knihu čitateľ či čitateľka hltali stranu za stranou, tu na rozdiel napríklad od mayoviek alebo verneoviek neexistuje. A kde niet takýchto (ani iných) nestarnúcich literárnych kvalít, tam bude hrať prím niečo iné – a práve to „niečo iné“ je to, čo na Volaní divočiny a Bielom tesákovi zostarlo naozaj nelichotivo.

 

(Ne)deštruktívna emancipácia

Pred estetickou funkciou (do ktorej sa dá zahrnúť aj dobrodružná pútavosť) tu dostáva prednosť ideové či ideologické podložie. Vo Volaní divočiny sa z protagonistu, psa Bucka, stáva záprahový pes, na jednej strane čím ďalej, tým cennejší, na druhej strane sa dostáva do čím ďalej, tým horších rúk. Následne sa podvoľuje Johnovi Thorntonovi, ktorý je k Buckovi síce láskavý, ale ani toto puto nedokáže oslabiť ono „volanie divočiny“, čo vedie nepriamo k Thorntonovej smrti a definitívnemu Buckovmu splynutiu s divočinou.

Vidíme, že „hrdina“ tu zakúša rôzne útrapy, ktoré ho posilňujú a v závere triumfuje, ide teda o hrdinský príbeh. Lenže triumfom je tu zdivenie, ktoré neprekryje ani eufemizujúca idea „návratu k prirodzenosti“. Fetišizovaný „návrat ku koreňom“ je totiž v priamom rozpore s tým, ako ľudstvo (niekedy nevedome, niekedy cieľavedome) postupuje – vývin nášho druhu je príbehom emancipovania sa od prírody. Táto emancipácia môže byť deštruktívna, alebo nedeštruktívna – a v čase, kedy čelíme klimatickej kríze, by sme mali hľadať práve tie nedeštruktívne spôsoby. Idea „udržateľného spolužitia s prírodou“ fungovať môže, no taká u Londona nie je – iste, ťažko sa dá niečo také vyčítať vyše storočným príbehom, ale aj to je jeden z dôvodov onoho „zlého zostarnutia“.

 

Krutosť a surovosť

Problematická je aj zobrazovaná hierarchia – človek tu vystupuje ako „pán prírody“ (v Bielom tesákovi je označovaný ako boh), čo je, samozrejme, vystužované vzťahom subordinácie medzi mužom a psom. Žiaľ, presne takéto majetnícke správanie sa ku všetkému je to, čo nás priviedlo do klimatickej krízy – a presne tento prístup musíme zmeniť, ak chceme prežiť. Nepomôže nám zákon divočiny/krutosti: „Buď zabiješ, alebo budeš zabitý, buď zožerieš, alebo budeš zožraný – tak znel zákon; a tento príkaz, prichádzajúci z hlbín času, poslúchal“ (s. 72); „Zákon znie: ZOŽRAŤ ALEBO BYŤ ZOŽRANÝ“ (s. 174). Platnosť tohto zákona vypršala – potrebujeme uplatňovať dlhodobo udržateľné a ohľaduplné stratégie, ktoré sú práveže v rozpore s Londonovým zákonom.

Problémom je to, že krutosť a surovosť sa v predmetných textoch neberie automaticky ako morálne previnenie – London tu vychádza z bázy, vyhýbajúcej sa princípu zločinu a trestu. V gréckej mytológii poznáme príbeh o Kronosovi, u Shakespeara stačí spomenúť Macbetha, Dostojevský je evokovaný už v názve princípu a tento je dôležitý napríklad aj v našej ľudovej slovesnosti v baladách. Obaja protagonisti Londonových textov sú však trestaní aj odmeňovaní na základe zákona krutosti. V konečnom dôsledku tak vzniká nebezpečná implikácia – ak by sa niekto s protagonistami príbehov chcel identifikovať, nadobudne pocit, že čím je silnejší, tým viac si toho zaslúži: od majetku až k moci. Na prvý pohľad nevinné „chlapčenské klbčenie“, nepriamo podporované tým, že protagonista sa musí nástrahami života prebiť s pomocou sily a násilia, sa stáva problematickým preto, lebo vedie k už aj tak dosť zľahčovanému fenoménu toxickej maskulinity.

 

O akú lásku ide?

Ešte k Bielemu tesákovi – ten sa vyvíja akoby v protismere Bucka: najprv je divý, potom sa stáva majetkom indiánskeho náčelníka, potom krutého belocha, skrátka opäť zažíva útrapy, až sa dostane do rúk človeka, u ktorého spozná lásku. Zdalo by sa, že vyústenie tohto príbehu môže rehabilitovať všetko, čo sa udialo predtým, lenže aj keby sme takto prižmúrili oči, ostáva nám tu jeden veľký otáznik – o akú lásku ide? Je to láska vertikálna, nie horizontálna, je vyjadrením podvolenia sa mocnejšej entite, preto ani túto „lásku v podriadenosti“ nemožno vnímať ako pravú hodnotu, ktorá by mohla z knihy vyplývať a pôsobiť aj mimo textu.

Napokon si vypomôžem biblickou analógiou – obe Londonove knihy ostávajú v princípoch Starého zákona (hoci Biely tesák má náznaky presahu do Nového zákona), ktorý vraví „oko za oko, zub za zub“ a boh je v ňom všemocný diktátor. Skutočne novozákonný prístup (vychádzajúci z Ježišovho učenia) by lásku predstavoval ako vzťah dvoch rovnocenných partnerov – a naznačoval by, že tak sa má správať aj človek k prírode, nie ako jej pán, ale ako partner.

Preto si myslím, že túto Londonovu klasiku teda netreba nijak oživovať, lepšie bude nechať na ňu sadať prach.

 

Foto Radka Mikšíková