Vyhľadávanie
Profesor klinickej a forenznej psychológie Anton Heretik (1950) sa počas tridsaťpäťročnej praxe súdneho znalca stretol so stovkami násilných trestných činov, ich páchateľmi aj obeťami. Svoje znalosti spracoval v dvojzväzkovej monografii Extrémna agresia a v množstve časopisecky publikovaných vedeckých článkov. V knihe Zlo (Ikar 2015) ich však upravil do takej podoby, aby oslovili aj laického čitateľa. Publikácia na prvý pohľad zaujme už svojou obálkou z dielne grafického dizajnéra Pala Bálika. Pochmúrne farby a predovšetkým dominantný nápis ZLO, ktorý vďaka strohému stvárneniu a ostrým hranám vyvoláva dojem, akoby bol napísaný v záchvate zlosti, predznamenávajú temnú tematiku knihy.
Autor do knihy vybral vzorku prípadov, ktoré mu počas rokov najviac utkveli v pamäti. Mnohé z nich majú čitatelia možnosť poznať buď vďaka rozsiahlej medializácii, alebo aj z televízneho spracovania. A čítanie jednotlivých prípadových štúdií je naozaj šokujúce. V prvom rade, samozrejme, kvôli samotnému činu (najčastejšie vražde), ktorý bol mnohokrát spáchaný s nezvyčajnou brutalitou. No v druhom pláne možno ešte viac šokuje motivácia páchateľa. Keď nám totiž Anton Heretik umožní preniknúť „do zákulisia“ a krôčik po krôčiku odhalí psychologický portrét zločinca od raného detstva, rodinného a rovesníckeho zázemia, školského a pracovného prostredia, intímnych vzťahov až po momenty, ktoré priamo predchádzali činu, zrazu začneme páchateľovi viac rozumieť. Väčšinou totiž máme tendenciu pôvodcu trestného činu zaškatuľkovať ako psychicky narušeného jedinca, ktorý je už len svojou existenciou nebezpečný pre spoločnosť. Áno, aj o takých prípadoch sa v knihe dočítame, ale zároveň tu nájdeme minimálne rovnaké množstvo príbehov, v ktorých sa zločincami stali „obyčajní“ ľudia... A práve skúmanie tenkej hranice medzi „normálnosťou“ a neadekvátnou reakciou vedúcou k trestnému činu je čitateľsky najpríťažlivejšie.
Kniha je rozdelená do sedemnástich kapitol. Niektoré sa venujú iba jedinému prípadu či páchateľovi, ktorý si pre svoju závažnosť vyžaduje viac priestoru na analýzu. Väčšinou však Heretik spája do jedného celku viacero príbehov so spoločným menovateľom a ak je to potrebné, v úvode zrozumiteľne objasní aj základné psychologické pojmy či aspekty (schizofrénia, adolescentné moratórium, psychopatia, hystéria, rôzne formy závislostí...). Osobitne zaujímavá je kapitola o viktimológii – vede skúmajúcej fakt, prečo majú niektorí ľudia väčšie predpoklady stať sa obeťou trestného činu. Anton Heretik sa v knihe neprezentuje iba ako psychológ-odborník, ale zároveň odhaľuje aj niečo zo svojej „ľudskej“ stránky a prezrádza, z ktorých zločincov mu behali po chrbte zimomriavky a ku ktorým, naopak, cítil takmer ľútosť...
Heretik však nechce ospravedlňovať či, naopak, obviňovať páchateľov. Svojou psychologickou erudovanosťou iba objektívne poukazuje na fakt, že nič nemusí byť také čiernobiele, ako sa na prvý pohľad zdá. Každá jedna prípadová štúdia totiž odhaľuje desivú pravdu, ktorú autor avizuje už na zadnej obálke: že vrahom sa za istých okolností môže stať každý z nás...
