Recenzia
07.05.2009

Zmätené dvojičky zo slepej uličky - Gabriela Futová – Roman Brat - Robí láska divy?

Robí láska divy?

Robí láska divy?

Gabriela Futová – Roman Brat: Zmätené dvojičky zo slepej uličky

Bratislava, Forza Music 2008)

Osviežením v knižnej produkcii pre mládež je kniha Zmätené dvojičky zo slepej uličky (Neobyčajné postrehy dvoch školákov). Pocity „slepej uličky“ sú pre vek dospievania  príznačné v mantinelových bezvýchodiskových situáciách i v pocitoch outsajderstva, ,,odstavenia na vedľajšiu koľaj“. Pre literatúru o dospievaní sú typické, topické. K jej príbehom patria hrdinovia, ktorí lavírujú medzi stavmi zmätenosti, duševných výkyvov, trápnych situácií, sladkobôľnych melancholických nálad,  zaľúbenej excitovanosti i prekvapujúcej hyperaktivity zameranej na dobré skutky a láskavé prejavy voči okoliu, až sa všetci, v rátane samého protagonistu, čudujú, aké divy dokáže láska spôsobiť.

V tomto kniha neprekročila „tieň“ väčšiny tematicky podobne zameraných titulov. A predsa. Prekročila ho v tom podstatnom. Je ním hodnotový rámec knižky a autorská stratégia.

Za súčasť hodnotového rámca, ktorý kniha transparentne prezentuje, považujem zrelý prístup autorov k čitateľovi. Tradičné „pochopenie“ pre túto cieľovú skupinu nezastalo, ako to býva u väčšiny titulov najmä z dievčenskej literatúry denníkového typu zvykom, pri poplatnom plávaní vyššie vymenovanými emóciami, v ktorých sa čitateľ môže dookola sentimentálne utvrdzovať. Autori sa chopili šance a podávajú pohrúženým plavcom ruku, aby sa mohli vynoriť, porozhliadnuť, nadýchať a v rámci možností získať aspoň malú dávku nadhľadu. Rozprávanie dvanásťročných dvojičiek Rie a Riša umožňuje pozrieť sa na situácie hneď „z obidvoch strán mince“. Hlavní protagonisti rozprávajú na striedačku svoj intímny príbeh odvážne, úprimne každý sám za seba. Dialóg je rozohraný nielen na úrovni postáv, ale aj medzi autormi. Každý z autorskej dvojice má pod patronátom svojho hrdinu. Je to skvelý nápad a z knižky dýcha príjemné naladenie, ľahkosť, zábava, ktoré pravdepodobne sprevádzali túto spoluprácu.

Futovej Ria je zdravo sebavedomou, inteligentnou, citlivou partnerkou dospievania Bratovho po chlapčensky, zdanlivo pomalšie dozrievajúceho Riša. „Postrehy“ dvojičiek prezrádzajú, že obidvaja sú osobnostné, svojím spôsobom vodcovské typy. Vhodné modelové postavy. Príznačne veku kolíšu v pevnosti svojho charakteru, tápu medzi detskosťou, detinskosťou a zrelým úsudkom. Sú dôveryhodným príkladom súrodeneckej dvojice, ktorá si vnútorné porozumenie a vzájomnú lásku už dáva otvorene na vedomie  len zriedka. Zato zo zákulisia neprestávajú byť jeden druhému ochranou i oporou. V spoznávaní mužsko-ženských problémov sa vzájomne obohacujú o cenný pohľad z tej druhej strany.

Podtext knihy je motivačný, povzbudzujúci. Jemne provokuje čitateľa pozrieť sa  poza hladinu emócií a vidieť cieľ, ku ktorému sa vedome - nevedome predsa len túži dostať, totiž k úprimným, kvalitným plnohodnotným vzťahom, k schopnosti niesť zodpovednosť, k spoznaniu, kým je, na koho a o čo sa môže v živote oprieť, čo môže dokázať. Rozmýšľala som, ako sa obom autorom podarilo udržať dôveryhodnosť výpovede postáv (dôležitý atribút, aby decká v tomto veku po knihe siahli), a pritom viesť čitateľa k tomu, aby si zmeral vlastné intímne priestranstvo triezvejším, reálnejším metrom. Futová a Brat sú skúsení autori. Kvalita ich autorského rukopisu sa prejavila aj pri tomto spoločnom titule. Myslím si však, že spoľahlivým autorským kompasom bola okrem všetkého už spomenutého aj úcta -  k dospievajúcim deťom i k samému procesu dospievania.

Timotea Vráblová