Vyhľadávanie
Zmena status quo (Vlado Puchala: Ihly v kope sena). In: Knižná revue, roč. XI, 16. 5. 2001, č. 10, s. 5.
Razancia, s akou sa autor dotýkal pálčivých problémov, nervových bodov života mladej generácie, intelektuálna skepsa a odstup, ktoré mu umožňovali zaujať postoj dôvtipnej irónie spoločenských javov, boli príznačnými prvkami básnikovej poetiky v jeho úvodnej fáze účinkovania v literatúre. Ostré hrany časopiseckej tvorby mierne otupilo kontroverzné vydanie debutovej zbierky Anjeli na špičke ihly (1993), kde sa autor sústredil na vykreslenie vnútorného napätia v človeku, ktorý je vradený do rozporuplných medziľudských vzťahov v konkrétnom čase a historických súvislostiach. Voľné ticho (1996) obsahuje zložitejšie komponované básne, čo však zbierke neuberá na komunikatívnosti a ľudskej autenticite.
Puchala v najnovšej zbierke Ihly v kope sena nadviazal na pozitívne stránky svojej predchádzajúcej tvorby. Zemitosť a spontánnosť vyplývajúca z komplexnej skúsenosti a pevného kontaktu so skutočnosťou, energia a mystérium priestoru, to všetko sa vyplavuje na povrch z útrob rozjatrenej duše lyrického subjektu i v tejto knihe.
Puchalov básnický prejav získal viac bezprostrednosti a naliehavosti, čistoty a úprimnosti, zbavenej teatrálnej slovnej ekvilibristiky. Takisto sa dokázal oslobodiť od topornej autoštylizácie do polohy civilizáciou zhnuseného človeka, tvrdohlavo vzdorujúceho konvenciám a konzumnej spoločnosti.
Oporným bodom jeho poézie sa stáva láska, čo by azda nebolo nijaké nóvom, ak vezmeme do úvahy, že autor zväčša revitalizuje témy, ktorými sa zaoberali tradičné básnické štruktúry. Rozdiel je v aktualizácii a nástojčivosti spracovania tém, ktoré je, v porovnaní s predošlou tvorbou ladenou pochmúrne, optimistickejšie. Láska je u Puchalu podmienkou harmonického života, duchovného zušľachťovania: „Len láska nás spasí. Ale ako? / Ako? Možno bičom. A čo bolesť? / Čím je jej viac, tým je svet / menší. Možno príde autom. / Zamkne volant a sfúkne /všetky duše.
Charakter paradoxného citu lásky, resp. cieľového stavu ľudského snaženia a sebapotvrdzovania je explicitne vyjadrený už názvom. Určitá krehkosť a prchavosť je v tesnej blízkosti sily chváliacej slabosť a otvorenosť. Táto kombinácia je dozaista zárukou všeobecne ľudského, ktoré musí prevážiť v človeku: „To čo nás vyplaví bude láska. / Ešte raz vidieť drobné deti. / Ako kráčajú, ruky hlboko / vo vreckách, aby sa nemohli brániť.“ Ak sa v Puchalových básňach ešte vyskytne pocit zhnusenia a skepsy, nič to nemení na skutočnosti, že básnická zbierka je predovšetkým o metamorfózach lásky, jej protirečeniach a, povedzme to súčasným jazykom „trhu“: o spôsobe jej využitia. Akcentovaním smútku a pochybností subjekt neupadá do stavu fatálnej rezignácie. Dosahuje sa tým opačný efekt, autor podnecuje k aktivite, ktorá by zabránila stotožneniu subjektu s vopred stanoveným osudom a povzbudila ho zmeniť status quo.
Jaroslav Vlnka
