Recenzia
Lucia Smiešková
21.03.2019

Zmizol mu z duše čas

Opantáva ma trochu zvláštny pocit, keď píšem o knihe, ktorej autor – náš súčasník, už nie je medzi nami. Je prirodzené, že ľudia zomierajú, no táto „prirodzenosť“ je nám vždy a navždy akosi proti srsti. O to viac, ak ide o ľudí, ktorí za sebou zanechajú aj výraznejšiu stopu, ako len pravidelne podpisovaný dochádzkový hárok v pásovej výrobe. Peter Krištúfek (1973 – 2018) bol pomerne plodným autorom slovenskej prózy, jeden z jeho románov – Dom hluchého bol dokonca preložený do piatich jazykov. Atlas zabúdania (druhé doplnené vydanie), o ktorom tu bude reč, vznikol práve v procese tvorby spomenutého románu.

Atlas nie je obyčajným atlasom. Nelistujeme v ňom totiž podľa abecedy, ale podľa rokov. Neukrýva v sebe žiadnu mapu, žiaden údaj o počte obyvateľov Ugandy ani rozlohu Srí Lanky v kilometroch štvorcových. Ukrýva niečo pre nás oveľa dôležitejšie – históriu Slovákov. Je však iná ako tá, ktorá sa nachádza na stránkach historických kníh či učebníc dejepisu. Sama história už síce väčšinu obyvateľov tejto malebnej krajinky nezaujíma, ale aspoň k nám, zainteresovaným, prehovára zvučným hlasom. Autor sa pred prvým vydaním (2013) vyjadril, že kniha je konceptuálna, čo značí, že pri niektorých textoch nikdy (teraz už naozaj nikdy) neodhalíme autenticitu textu. No to nás neodrádza od toho, aby sme knihe verili, hoci nám autor nezanechal žiaden dešifrovací kľúč.

Vráťme sa však na začiatok, v tomto prípade k roku 1914. Nie, kniha nezačína atentátom na Františka Ferdinanda d’Esteho, začína citáciou zo Schreiberovho Slovníka psychologického, konkrétne pojmami pamäť, spomienka a zabúdanie – určite nie náhodne. V roku 1916 sa v Tranovského evanjelickom kalendári nachádza aj takýto text, respektíve úryvok z plakátu, odporúčaný vylepiť do krčmových okien: „samovrahom je, kto na druhého zdravie pije a vlastnú dušu prepíja“. Možno by to nebol zlý nápad ani teraz, o 112 rokov neskôr, veď takých samovrahov máme stále plné (nielen) šenky. Veľmi zaujímavý je aj vývoj marketingu, konkrétne šikovne zašifrovaná reklama z roku 1917 v Pokladnici pre zdravých a chorých na Fellerov Elsafluid a Fellerove Elsapilulky, takzvaný všeliek na všetky neduhy, dokonca aj s adresou výrobcu v Záhrebskej stolici. Krištúfek sa s nami podelil aj o kúsok životopisu svojho starého otca z roku 1925, v ktorom obhajuje svoje komunistické presvedčenie takto: „ako komunista si držim povinost presvečit takih ludi keri nechapu začo bojujeme a nestavaju sa mi pripady abi som ih nevedev presvečit žebi si ludja boli rovni žebi ich život nebov trpki a mohli žit spravodlivom svete ako to hovoriv aj naš najsvetejši pan ježiš“. Ďalšími perličkami, ktoré v sebe Atlas ukrýva, sú napríklad pohľadnica, plagát, neuverejnená báseň, úryvok poviedky, prepis rozhovoru, text Charty 77, rozsudok, list Dedovi Mrázovi s prosbou o „angličák“, pokyny k „pohřebu agentů a teroristů usmrcených v boji s bespečnostními orgány“, smrť Klementa Gottwalda a slová útechy súdruhom a súdružkám, potvrdenie o spopolnení tela, pozvánka na dvanásty ples v opere, prepis rozhlasovej reportáže z osláv stého výročia založenia Československej republiky, komentáre pod fotkou na Facebooku a mnohé ďalšie. Dovedna 114 textov, ktoré fungujú ako dokumenty doby. Ku každému roku je priradený konkrétny text, ktorý sa ani z hľadiska žánru neopakuje viackrát. Listovanie v knihe ponúka pozornejším čitateľom aj krivku vývinu slovenského jazyka a dokonca aj tri čisté strany s nadpisom Na čo by sa ešte nemalo zabudnúť, kam si každý môže dopísať to svoje. Na konci knihy je kalendárium, kde je zahrnutý aj dátum smrti Petra Krištúfka. Kalendárium začína opäť rokom 1914, čoho neodmysliteľnou súčasťou je začiatok prvej svetovej vojny. Koncept je však mierne upravený – najmä posledných desať rokov na seba viaže viaceré udalosti a dátumy. Tak napríklad tu nájdeme informáciu o takmer 60% účasti voličov vo voľbách do NR SR v roku 2016 alebo aj dátum zrušenia tzv. Mečiarových amnestií v roku 2017. Posledný dátum označuje vydanie doplneného Atlasu zabúdania. Na konci knihy je prilepená čierna obálka s fotografiou, šekovým ústrižkom a dokonca aj pamätným listom, ktorý dostal autor pri preberaní občianskeho preukazu v roku 1988. Zaujímavosťou je aj fakt, že sa na vydanie Atlasu vyzbierali čitatelia. Atlas je naozaj veľmi špecifickou knihou, sám Krištúfek povedal, že je kaleidoskopom, krasohľadom. Dá sa prečítať na jedno posedenie, ale aj listovať v ňom donekonečna.

Krištúfkovi síce predčasne zmizol z duše čas, ako to kedysi napísal Rudo Sloboda vo svojej Jeseni, my však nielen na neho, ale aj na to, čo nám pripomenul, aj vďaka Atlasu zabúdania nezabúdajme.