Vyhľadávanie
Revolta proti kráse
Arthur C. Danto
Zneužitie krásy / alebo Estetika a pojem umenia
Preklad Jozef Cseres
Kalligram 2008
Jeden z najvýznamnejších amerických analytických filozofov a estetikov Arthur C. Danto, emeritný profesor filozofie na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, patrí k mysliteľom, ktorí v najväčšej miere formovali súčasné estetické teórie, resp. filozofické teórie umenia. Oblasti jeho profesionálneho záujmu predstavujú okrem filozofie umenia aj dejiny filozofie (práce venoval napríklad Nietzscheho alebo Sartrovej filozofii), teória reprezentácie, filozofia psychológie. Z jeho diela spomeniem aspoň knihy Narácia a poznanie, Mysticizmus a morálka (so zreteľom na orientálne myslenie), Po konci umenia či The Abuse of Beuty, ktorá sa teraz (v krátkom časovom odstupe od vydania originálu) dostáva zásluhou vydavateľstva Kalligram pod názvom Zneužitie krásy / alebo Estetika a pojem umenia aj do rúk slovenského čitateľa. Základom knihy sa stala séria prednášok Revolta proti kráse z roku 2001, text prednášok však autor pre túto knihu upravil a doplnil o ďalšie práce pojednávajúce o kategórii krásy v kontexte súčasných teórií umenia.
Danto je aj širšej kultúrnej verejnosti známy najmä ako autor, ktorý sa desaťročia venoval z teoretických pozícií skúmaniu fenoménu nazvaného „Brillo Box“ („Škatuľa Brillo“). Tieto skúmania priviedli Danta ku kritickému prehodnocovaniu niektorých princípov klasickej estetiky a napokon k sformulovaniu svojej vlastnej koncepcie zásadným spôsobom zasahujúcej do chápania statusu umeleckého diela. Danto si kladie otázku, ku ktorej ho inšpiroval povestný exponát Andyho Warhola „Škatuľa Brillo“ a ktorá by sa dala filozoficky v stručnej podobe vyjadriť ako otázka o úlohe konkrétnej historickej (kultúrnej, politickej a pod.) situácie v procese utvárania statusu akéhokoľvek (aj úžitkového) predmetu ako umeleckého diela. Výzvou sa preňho stala Warholova „Škatuľa Brillo“ (na obálke Dantovej knihy venovanej tomuto fenoménu maliar Russell Conner „Škatuľu Brillo“ rafinovane ,,vložil“ do slávnej Rembrandtovej „Hodiny anatómie“ na miesto mŕtvoly, na ktorú sa upierajú sústredené pohľady mužov na obraze, a tým umocnil problematickosť témy). Iným príkladom, na ktorom Danto ilustruje otázku ontologického statusu umeleckého diela, je nemenej známa „Fontána“ Marcela Duchampa. Vychádzajúc z otázky, čo robí z objektu umelecké dielo, Danto skúma vstup vonkajších podmienok do „vzniku“ diela a v tejto súvislosti porovnáva koncepcie internalizmu a externalizmu v estetických teóriách.
Ďalším problémovým okruhom, ktorý sa v knihe analyzuje, je vzťah umenia a krásy. Danto hlbšie analyzuje názory Rogera Frya (mimochodom, jedného z „bloomburskej“ skupiny, priateľa Virginie Woolfovej, ktorá aj napísala jeho životopis). Podľa neho krásne a škaredé v umení je podmienené samým prijímateľom umeleckého diela, jeho estetickou pripravenosťou (Fry predpokladá, že ako krásne vnímame diela, ktoré už dobre poznáme a ako škaredé tie, ktoré vnímame ešte s ťažkosťami, z čoho vyvodzuje potrebu estetickej výchovy umožňujúcej človeku uvidieť v diele krásu). Danto si kladie ďalšiu zásadnú otázku, či je krása náhodná alebo inherentná vo vzťahu k umeleckému dielu a na príklade avantgardného umenia ukazuje, že krása nie je podstatnou súčasťou umenia a idea krásy nemusí byť nevyhnutnou podmienkou, ktorou možno vymedziť umenie. Autor je presvedčený, že treba nanovo vybudovať definíciu umenia „na ruinách toho, čo minulé diskurzy pokladali za pojem umenia...“, krásu totiž pokladá len za jednu z mnohých estetických vlastností diela, práve za tú vlastnosť, ktorá dominovala v tradičnej estetike a filozofii umenia. „Zmiznutie“ krásy z umenia či programové úsilie avantgardy o „odluku“ krásy od umenia, o „revoltu proti kráse“, vníma ako dôležitý bod obratu v estetickom myslení.
V stručnej rekonštrukcii hlavných problémových okruhov, ktoré Danto v knihe Zneužitie krásy nastoľuje, nemožno obísť vzťah prírodnej a umeleckej krásy a takisto ani vzťah krásy a dobra. V súvislosti s posledným autor analyzuje koncepciu Georga Moora (Fryovho učiteľa a „učiteľa“ celej bloomburskej skupiny), podľa ktorého „krásny svet sám osebe je lepší než škaredý“ a kontemplácia krásnych objektov patrí k najvyššiemu morálnemu dobru. Danto – opäť reflektujúc umenie „nepoddajnej“ avantgardy – sa kriticky vyrovnáva s myšlienkovým dedičstvom, pod ktoré sa podpísali viacerí filozofi minulosti a projekt „odluky krásy od umenia“ analyzuje ako sociálno-politický problém (súvislosť s prvou svetovou vojnou), zdôrazňujúc význam dadaistickej tézy o potrebe „zavraždiť“ krásu v umení, ktoré by malo žiť v amorálnom, šialenom, beštiálnom svete. Inak by sa dala táto otázka sformulovať aj tak, či môže byť krása v umení kompatibilná s amorálnym svetom, či ju tento potrebuje, či si ju zasluhuje (a či ju môže vôbec vnímať). „Zmiznutie“ krásy z umenia však neznamená podľa filozofa popieranie významu, aký hrá krása v živote, a to, že dobré umenie nemusí byť krásne, neznamená, že hodnotný život možno žiť bez krásy...
Prekladom Zneužitia krásy A. Danta sa k nám dostáva jedno z kľúčových diel súčasnej svetovej filozofie umenia, škoda len, že sa pri realizácii tohto významného edičného zámeru nepodarilo vyhnúť niektorým gramatickým (štylistickým) úskaliam.
Etela Farkašová
