Vyhľadávanie
Sochy Milana Rastislava Štefánika sa vracajú na pôvodné podstavce a zároveň vznikajú nové, opäť sa o ňom píšu romány, inscenujú divadelné hry, chystajú sa nové filmy, prehodnocujú sa vzťahy k jeho osobnosti a osobnosť sama, hľadá sa jeho miesto v dejinách Slovenska atď. Do tejto záujmovej vlny zapadá aj odborná publikácia známej teatrologičky Dagmar Inštitorisovej Milan Rastislav Štefánik v dramatickej tvorbe na Slovensku a v Čechách.
Autorka sa zamerala na oblasť dramatickej a filmovej tvorby a do svojej publikácie sústredila podľa možnosti všetky dostupné diela, dotýkajúce sa M. R. Štefánika (ďalej MRŠ). Načrtnutý obraz vedie k úvahe o množstve a kvalite dramatických diel, o časovom intervale návratov k osobnosti MRŠ a napokon k zisteniu, čo všetko v danej oblasti chýba. Kompozícia knihy, kde sú kapitoly o prácach zo slovenských i českých tvorivých dielní, svedčia o tom, že oba národy pokladali MRŠ za dôležitú osobnosť vo svojich dejinách a výčitky typu čechoslovakista či slovenský nacionalista nepatria do slovníka profesionálneho hodnotiteľa jeho osobnosti. Autorka sa ani nemusela vyhýbať spomenutým slovám, lebo jej hodnotenia vychádzajú a opierajú sa o konkrétne diela, ktoré v danej dobe zohrali svoju historickú úlohu. A každá doba, majúc svoje politické podložie, niekedy aj nechtiac sa do daného diela dostáva, čo si autorka správne všímala. Inak sa osobnosť MRŠ vnímala v medzivojnovej republike, inak za slovenského štátu a inak v súčasnosti. Za socializmu bol Štefánik vylúčený z pozornosti, rúcali či inak sa likvidovali jeho sochy či podobizne, takže ani nevznikali žiadne divadelné diela, iba rozhlas a televízia vyrobili niekoľko dokumentárnych programov.
V troch samostatných kapitolách sa autorka venuje divadelným hrám a predstaveniam, televíznej a rozhlasovej tvorbe na Slovensku a v Čechách a možno súhlasiť s hodnotiteľmi knihy, že ide o najkomplexnejšie spracovanie zvolenej problematiky.
Veľká väčšina sledovaných prác do roku 1945 má pietny a adoračný charakter (vďaka jeho tragickému úmrtiu), iné sledujú národno-buditeľský či výchovný cieľ, v 40. rokoch 20. storočia majú aj propagandistické zameranie. V divadelnej oblasti to boli zväčša krátke scénky, pásma, recitácie atď. bez väčšej umeleckej ambície. Autorka približuje obsahy týchto diel, a tak z nich možno vyčítať zámery tvorcu. Svoje pozorovania následne dokumentuje konkrétnymi ukážkami, aby sa čitateľ zoznámil s dobou, jej myslením i jazykom.
Veľký boom záujmu o osobu MRŠ nastáva po roku 1989. Je pozoruhodné, že prvé poprevratové dielo o MRŠ bolo hudobnou inscenáciou. Minimalistickú operu Posledný let (Dvanásť podhľadov na M. R. Š.) skomponoval Marek Piaček. Aj následné dielo z pera S. Štepku Generál je hra s pesničkami. Nasledovali ešte hudobné či baletné diela a napokon aj prvá činoherná inscenácia Evy Borušovičovej Štefánik – slnko v zatmení. Väčšina inscenácií má životopisný charakter, čo umožňuje autorke analyzovať dej, čo však neznamená, že si nevšíma aj ďalšie divadelné výrazové prostriedky. Sama sa nevenuje priamemu hodnoteniu predstavení, radšej uvádza ukážky z konkrétnych kritických statí. Autorka uvádza aj ďalšie divadelné žánre, ktoré sú zamerané na niektorú konkrétnu stránku Štefánikovho života. Všetky spomenuté diela svedčia o skutočnosti, že Štefánik bol výraznou dramatickou postavou a jeho život poskytoval autorom dostatočnú motiváciu na vytvorenie dramatického diela.
Niekde sa MRŠ objavuje iba marginálne ako vedľajšia postava, čo nič neuberá z významu jeho pôsobenia. Iné scénky sa venujú Štefánikovej korešpondencii, ba objavuje sa aj v scénickom čítaní. Ako posledná sa uvádza inscenácia Masaryk/Štefánik z roku 2018. Jeho autorom je Peter Pavlac. Toto aj iné dramatické diela sa hrali nielen v slovenských divadlách, ale aj v českých. Aj Pavlacovu hru naštudovalo Městské divadlo Zlín i Divadlo Aréna v Bratislave ako dôkaz rovnakého hodnotového prístupu k danej problematike. V závere kapitoly autorka konštatuje zvyšujúcu sa náročnosť inscenácií aj ich umeleckej stránky.
Dve ďalšie kapitoly sú venované filmu, televízii a rozhlasu. Všetky médiá pristupovali k osobnosti M. R. Štefánika najčastejšie dokumentaristicky. Snažili sa prezentovať čím viac zachovaných obrazových i zvukových zmienok o ňom. Vo filme, rovnako ako v televízii, chýba celovečerný film. Za najstaršiu snímku sa pokladá materiál z jeho pohrebu pod názvom Milan Rastislav Štefánik – pohreb z roku 1919. Jeho význam spočíva v dokumentárne zachytenej podobe celej pohrebnej ceremónie, čo sa následne preberá aj do najnovších dokumentárnych filmov.
Po roku 1989 bolo natočených viacero filmov, no podľa autorky osobitné postavenie má krátky, šesťminútový dokument scenáristu režiséra Martina Plcha s názvom Milan Rastislav Štefánik (1990), lebo prepája osobnosť MRŠ s nežnou revolúciou v roku 1989.
Rozhlasová tvorba je v tomto smere oveľa pestrejšia ako televízna. Nielen v tom, že využíva rozličné kratšie rozhlasové žánre, najčastejšie dokumentárneho charakteru, ale objavujú sa aj umelecky spracované umelecké diela, ako je rozhlasová hra, ale aj fičre. Pre deti je určená hra J. Repka Oči plné hviezd (2000), pre dospelých poslucháčov zase hra A. Hykischa Meteor padá do neba (2003). Obaja autori využívajú autentické memoárové texty. Spomínajú sa ešte hry M. Grolla Meteor (2005) a A. Baláža Ján Ezechiel (2005). V posledne menovanej je Štefánik iba vedľajšou postavou. D. Inštitorisová analyzuje aj mnohé dokumentárne pásma, umelecko-publicistické pásma, publicisticko-politické dokumentárne pásma, dramatické pásma a najviac vyzdvihuje dokumentárne pásmo Jána Bábika Dúchanie do pahrieb (2000).
České médiá vyrobili o niečo menej prác o M. R. Štefánikovi. Jediný hraný český film Milan Rastislav Štefánik pochádza z roku 1935. Film je dosť kritizovaný a jeho význam spočíva v adoračnom spôsobe zobrazenia MRŠ. Po roku 1989 vzniklo niekoľko dokumentárnych televíznych filmov, každý z nich sa zaoberá inou stránkou Štefánikovej osobnosti. Český rozhlas vyrobil do 50 titulov, disponujúcich zväčša informačnou hodnotou. Z roku 2018 pochádza dramatická koláž z denníkov a korešpondencie pod názvom Štefánik? Štefánik!, vychádzajúci z dramatického textu pre divadlo jedného herca v roku 2014, iba monológy sa zmenili na dialógy.
Príťažlivosť tejto publikácie zvyšuje množstvo obrázkových a textových príloh (ukážky z historických i súčasných dramatických textov, súpisy, základné životopisné údaje MRŠ, teatrografia divadelných inscenácií s fotografiami, menný register) a bohatá odborná literatúra. Uvedené prílohy zvyšujú informovanosť čitateľa o tejto problematike, ktorá je v knižnej podobe spracovaná prvýkrát.
