Vyhľadávanie
Sebazničujúce presvedčenie
Žo Langerová
Vtedy v Bratislave. Môj život s Oskarom L.
Bratislava, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2007
Niektoré knihy prenikavosťou, hĺbkou a autentickosťou svojej výpovede prekvapia aj skúseného recenzenta. Za takéto prekvapujúce stretnutie považujem čítanie spomienok Žofie Langerovej na život so slovenským ľavicovým intelektuálom Oskarom Langerom, najmä na obdobie, ktoré prežili v Bratislave. Langer bol hlboko presvedčený, že komunizmus je najspravodlivejšie spoločenské zriadenie, preto sa na výzvu komunistickej strany – konkrétne svojho predvojnového druha K. Bacílka – vrátil s manželkou a dcérou Zuzkou z amerického exilu, kde prežili holokaust. Po februári 1948 sa stal námestníkom povereníka výživy, v auguste 1951 ho zatkli a jeho súdruhovia urobili z neho jedného z kľúčových svedkov v procese so Slánskym. Za vynútené svedectvo sa mu Bacílek a spol. odmenili 22-ročným väzením. Vrátil sa po amnestii v roku 1960 a až do smrti roku 1966 zostal zaslepeným, stále rovnako fanatickým komunistom! Až po jeho smrti v auguste 1968 odišla manželka s mladšou dcérou do emigrácie. Jej staršia dcéra, vtedy populárna slovenská speváčka Zuzka Lonská, bola na umeleckom turné vo Švédsku.
Žo Langerová zaznamenáva do svojho dievčenského denníka aj idylické roky mladosti v Budapešti, romantický príbeh zoznámenia a prvé roky manželstva. Čitateľsky veľmi príťažlivý je jej obraz vojnovej Ameriky, ale skutočne cenné a pre nás v mnohom objavné je jej rozprávanie o období, keď sa s manželom a staršou dcérou vracajú do Bratislavy. Bolestne si uvedomuje rozpory medzi mužovými ideálmi a skutočnosťou. Hoci sama mala blízko ku komunizmu, neprestali ju znepokojovať otázky, ako môžu morálne nesprávne činy slúžiť morálne čistému cieľu, prečo tlač musí šíriť lži o orgáne strany, ktorá vzišla z boja za pravdu? Ako židovke jej prekážal čoraz zjavnejší antisemitizmus, hoci komunisti ho nazývali sionizmus. Jej muž ako lojálny člen strany prijímal tieto otázky podráždene. Už pred jeho zatknutím sa začalo ich postupné odcudzenie. Po manželovom odsúdení a väznení prišla o zamestnanie, neskôr v známej akcii B aj o strechu nad hlavou. Vysťahovali ich na vidiek, odvrátili sa od nich všetci Langerovi druhovia. Aj počas mužovho väznenia mu zostala verná, nevyužila ponúkanú možnosť rozviesť sa s „odporným zradcom“, statočne bojovala za revíziu jeho procesu. Hoci vedela, že aj Oskar sa správal počas výsluchov statočne, ich ľudské odcudzenie pokračovalo. Keď po návrate z väzenia začal vyhľadávať tých, ktorí priamo zapríčinili jeho nespravodlivé odsúdenie, namiesto toho, aby sa obklopil rodinou, ich odcudzenie sa zavŕšilo. Žo Langerová už nebola ochotná nasledovať manžela v službe tomuto nehumánnemu režimu. Kruto, ale pravdivo vyznievajú jej slová: „Považoval za dôležitejšie dať sa rehabilitovať bandou zločincov, ako prísť domov.“
Podstatná časť spomienok vznikla v krátkom období slobody po januári 1968 a autorka si ich odniesla do emigrácie. Doplnené o niektoré dokumenty z 50. rokov vyšli, ako uvádza v doslove Agneša Kalinová, v roku 1979 v angličtine v Londýne a vzbudili veľký ohlas. O dva roky neskôr vyšli vo Francúzsku v preklade filmovej hviezdy S. Signoretovej a v tom istom roku aj vo Švédsku, kde sa Langerová usadila. V roku 1985 vysielala úryvky z knihy Slobodná Európa v slovenčine. Takmer tri desaťročia po prvom vydaní a sedemnásť rokov po autorkinej smrti vychádzajú spomienky po slovensky. Čas nič neubral na hĺbke a presvedčivosti výpovede nielen o autorkinom živote s Oskarom L., ale ani o našom živote v čase nehumánneho komunistického režimu.
Anton Baláž
