Zo sveta rozpadnutých vecí

O najnovšej novele autorky Michaely Rosovej, jej umeleckom prozaickom svete a ironizovaní píše Radoslav Passia.

Debut Michaely Rosovej (1984) bol trochu rozpačitý. Reflexívne ladenému románu Hlava nehlava (2009) o vzťahu mladých dvojičiek dominovali nostalgické motívy detstva a dospievania, ako aj kontrast domáceho a „veľkého“ sveta. Útla novela Dandy (2011) zarezonovala viac, a to najmä generačne príznakovým usúvzťažnením priestoru (študentská komunita v Berlíne) a problému (existenciálna reflexia v popredí s ľúbostným vzťahom). Touto prózou sa autorka na chvíľu stretla s dobovým pocitom mladej slovenskej prózy. Ďalšou knihou Malé Vianoce (2014) zabočila do slepej uličky v podobe dosť tuctovej tragikomicko-anekdotickej sondy do života uzavretej dedinskej komunity.

Anticipácie kritiky teda v prípade jej novej prózy nemohli byť príliš vysoké. Zároveň však platí, že bola očakávaná, pretože prozaička si širšiu pozornosť vydobyla svojimi recenznými blogmi, v ktorých s ňou vytrvalci absolvovali čitateľské zasvätenie staršou aj novšou slovenskou literatúrou, riešili teoretické problémy na úrovni úvodných semestrov filologického štúdia, či sledovali jej názory na rozličné udalosti a postavy literárneho života. Tieto blogy majú svoje publikum a štýl, v ktorom vyniká najmä jeden prvok: Ostré a vtipné čitateľské postrehy Rosová kombinuje s rozvláčnosťou a sebastrednosťou.

Tento kontext je v podobe základného autorského naladenia a tematických východísk prítomný aj v Tvojej izbe. Hlavnou postavou je osamelá literátka, sú tu iní umelci a ich svet hodný úvah, ironizovania i kritiky, ako aj početné priame a intertextuálne odkazy na literatúru a umenie. A predsa je v tejto novele všetko trochu inak.

Príbeh sa začína presťahovaním bezmennej hlavnej postavy do Bratislavy. Mladá intelektuálka, fyziognomicky „kôpka roztrasených kostí“ (s. 8), objavuje nový priestor, začína pracovať ako korektorka v nezávislom kultúrnom časopise, „zviditeľňuje“ sa vo vzťahu k rozličným inštitúciám, ale najmä sa pokúša zabývať v meste a byte, ktorý predtým patril umelcovi Endremu. Z „jeho“ izby v lepšej štvrti vychádza do okolitých ulíc, parkov aj širšieho okolia a postupne sa zbližuje nielen s mestom, ale na spoločných prechádzkach a výletoch najmä s Endrem. Jednoduché. Kniha však zaujme od prvej vety: „Toto je siedmy deň, odkedy si sa nasťahovala, a siedmy večer, pokojný ako všetky a nič zvláštne“ (s. 7). Rosová dokáže rozvibrovať čitateľskú pozornosť hrou na troch základných strunách: kombinuje strohú formálnu stránku rozprávania, redukovaný vonkajší príbeh (naozaj sa tu nedeje „nič zvláštne“) a dianie vo vnútri, v hlave hlavnej postavy.

Ide teda opäť o knihu lyricko-reflexívnu, tentoraz však prepracovanejšiu a tvarovo uzavretejšiu, než boli tie predošlé. Nestratí sa ani v príslušnom generačno-tematickom kontexte, ktorý vytvárajú najmä prózy J. Beňovej, I. Dobrakovovej alebo I. Gibovej, v nich sa ženský subjekt, exkluzívny svojimi psychickými danosťami či pôsobením vo svete umenia, prípadne kombináciou oboch, dostáva do krážov ľúbostných vzťahov.

Osobitú pozornosť si zaslúži jazyk Tvojej izby. Text charakterizuje istá rytmizácia a vnútorné prepojenie opakovacími figúrami. Kultivovaná práca s jednotlivými motívmi, ich návratmi, rozvíjaním a gradovaním vytvára efekt intenzity, naliehavosti. Za tým všetkým stojí ako východisko tradičná figúra sebaodhalenia citlivej umelkyne, jej eticko-skúsenostného rámca v napätí so zvyškom sveta.

Autorka vychádza z predpokladu, že jej príbeh s autobiografickými stopami stojí za vyrozprávanie. Doznieva v ňom ľúbostno-nenávistný vzťah k jednému mužovi, s ktorým ju však naďalej viažu pracovné väzby, a rozličnými peripetiami prechádza vzťah s iným mužom, umelcom Endrem. Uvedomuje si svoju prílišnú zainteresovanosť, takže na rozprávanie potrebuje získať odstup. Dôležitú a funkčne ambivalentnú úlohu má v tomto procese odstupovania od seba zvolená forma „ty-rozprávania“. „Skúšaš sa prevrátiť do prvej osoby, ale je ti príliš trápne (...)“ (s. 67).

Rozprávanie v druhej osobe autorka chápe ako dištančné. V „mäkkej“ podobe je síce „ty-rozprávanie“ spôsobom, ako vyjadriť oslovenie a emocionálny záujem. No zvyčajne skôr platí, že v porovnaní s ich- aj er-formou je omnoho nástojčivejšie a konfrontačnejšie. V hĺbkovej vrstve teda rozprávanie v druhej osobe plní opačnú úlohu, než jej navonok pripisuje autorka, je opakom dištancie, premietajú sa v ňom pocity úzkosti a konflikt so sebou samou.

Rosovej próza je aj vďaka tomu v pozitívnom zmysle problémová a bohato štruktúrovaná. Jej hlavná sila spočíva v hre s rozličnými jazykovými rovinami, vyslovene zaujme premyslenosťou opakovacích figúr, kreativitou slovnej zásoby a až básnickou metaforickosťou. Dokladom je už spomínaný úvod, keď autorka dokáže na malej ploche, niekoľkými ťahmi vytvoriť hlavnú postavu s jej prehistóriou a evokovať charakter nového životného priestoru. Štvrť medzi Bratislavským hradom a Slavínom v jej próze proste „hrá“. Podobne protagonistkin vzťah s Endrem nie vystavaný na príbehu alebo dialógoch. Dozvedáme sa o ňom z drobných pozorovaní, až lyrických záznamov situácií. Autorka dokázala jednotlivé motívy presvedčivo prepojiť, fungujú často viacnásobne a v rôznych líniách. Hrdinka v jednej scéne „[vyšíva] zvratné zámená, jedno po druhom všetky, ktoré Endremu cez týždeň vypadli z viet, [udržuje] rovnováhu, aby sa to, čo niekde chýba, objavilo niekde inde“ (s. 50). Dozvieme sa tak čosi o jazykovom prejave Endreho, ktorý je maďarského pôvodu. No táto veta má ešte väčší význam pre situačnú charakterizáciu samotnej protagonistky, tá sa jazykovými problémami zaoberá v celej próze, napokon, pracuje ako korektorka a bytostne ju zaujímajú problémy jazyka. No hlavne, toto domácke, „rodinné“ vyšívanie je kľúčové vo vzťahu k najhlbšej vrstve sebaobrazu a túžob protagonistky.

Útla kniha má dve samostatné časti, prvú tvorí samotný „zredigovaný“ príbeh. Druhá časť obsahuje fragmenty, ktoré sa doň nedostali. Nechýbajú tam a druhá časť pôsobí trochu navyše, na druhej strane, zachytáva work in progres a vzhľadom k dôležitosti jazykovo-reflexívnej vrstvy knihy predstavuje istý dokument o zrode diela. Aj to je signál, že autorka sa berie vážne, ľahkosť a humor skutočne nie sú slová, ktoré vám po prečítaní Tvojej izby napadnú. Sú tu aj iné signály budovania exkluzívnosti: Kniha vyšla vlastným nákladom, hoci o vydavateľa by iste núdza nebola, a obsahuje aj pridané umelecké dielo, minimalistický soundtrack Martina Burlasa, ku ktorému sa dostanete prostredníctvom QR kódu.

Zasvätenci literárneho života sa možno pustia do identifikácie jednotlivých postáv, ktoré majú svoje náprotivky v osobách z nefikčného sveta bratislavského kultúrneho prostredia. Nebude to však cesta, ktorá zvýši zážitok z knihy. Denunciačná vrstva prózy, občas príliš presakujúca na povrch, je skôr na škodu. Tvoju izbu však považujem za jeden z výraznejších počinov mladšej slovenskej prózy.