Vyhľadávanie
V poradí druhá kniha Ondreja Sokola Ako som vozil Nórov 2 by sa najvýstižnejšie dala charakterizovať ako blog podporený denníkovými a cestovateľskými záznamami, časťami epického diela a prvkami reportáže.
Blog ako žáner reaguje bezprostredne na aktuálnu spoločenskú situáciu. Napriek tomu, že sa priestorovo kniha vyhraňuje predovšetkým mimo domáci topos, svojou zameranosťou zasahuje predovšetkým slovenský kultúrny priestor.
Na denníkový charakter svojho textu Sokol priamo poukazuje: „Mám kopu času vypiť si kávu, osprchovať sa a naklepať do laptopu jednu stranu knihy, ktorú práve čítate...“ (s. 192) Autobiografické časti však nemajú presnú chronometrickú štruktúru. V záznamoch si Sokol často všíma zo svojho pohľadu emocionálne silné udalosti (vlastné zranenie nohy, návrh mladej sprievodkyne, pašovanie alkoholu cez nórske hranice) a potláča faktografiu.
Cestopisné pasáže sa nachádzajú prevažne pri zoznamovaní sa s novými miestami za polárnym kruhom (Tromsø, Magerøya) vo forme odľahčeného výkladu. Epický charakter textu vytvára osamotená hlavná postava, autobiografický slobodný muž menom Sokol, a niekoľko vedľajších alebo skôr epizodických postáv. Dej by sa dal zhrnúť do trojnásobnej oscilácie Sokola medzi Slovenskom a zahraničím.
Románový rozsah napĺňa predovšetkým pestrosť priestorov, nie fabula. Epický materiál by postačil nanajvýš na poviedku. Úvodný prológ a záverečný epilóg sa zvykne pridávať k rozsiahlejším výpovediam, a tak v Sokolovom prípade pôsobí skôr mätúco a násilne. Reportážny žáner poskytuje predovšetkým autentická postava očitého svedka. V publicistike sa však očakáva riešenie aktuálneho problému. Ak do tohto rámca spadá meškanie autobusovej dopravy, nevhodnosť využívania hybridných motorov za polárnym kruhom alebo nedostatočné istenie výletných lodí, tak môžeme hovoriť aj o reportáži.
V knihe sa od vozenia Nórov dostane Sokol aj k cestujúcim zo Šariša, Nemecka, Talianska, Ameriky či Francúzska. Samotní Nóri by vystačili na menej ako polovicu knihy. Názov knihy je preto skôr zavádzajúci a stavia na komerčnom úspechu prvej časti. V nej rovnako autor vozil okrem Nórov aj Bratislavčanov, ale len krátko, takže názov knihy bol v prvom prípade opodstatnený.
Nech už však Sokol vozí akúkoľvek národnosť, v rámci zachovania si vlastného duševného zdravia splývajú všetci cestujúci do jednej skupiny. Sokol používa na identifikáciu cestujúcich pomenovania známe už z prvej knihy: substrát (s. 20), biomasa (s. 21) alebo gaštani (s. 67). Introvertný odstup rozprávača je ochranou pred vyhorením a poskytuje mu bezproblémový úkryt vo vytúženej samote.
V druhej časti cestovateľských dobrodružstiev Sokolov vydavateľ pamätá aj na čitateľa neznalého prvej časti, a preto pred prvú kapitolu zaradí retrospektívny prológ. Skokom v čase sa v úvode vraciame o desať rokov späť, keď sa mladý neúspešný študent prekladateľstva na regionálnej vysokej škole rozhodne dať zadosť prísloviu remeslo má zlaté dno a nechá sa zverbovať do služieb dopravného podniku v hlavnom meste ako autobusár.
Vydavateľ sa azda s ohľadom na plánovanú tretiu časť rozhodol zaradiť aj epilóg. Ten vyznieva z hľadiska deja retardačne a pre lyrizovanie aj tak už dosť stručnej fabuly nadbytočne. Štylizovanie sa do romantickej podoby nežného anarchistu vyznieva v kontexte ostatného textu pateticky a nespojito: „Leto sa chýli ku koncu. Tráva aj rastliny sa sfarbujú do žlta a do červena. Večery sú dlhé a západy slnka impozantné.“ (s. 233) Rámcové časti knihy sa pokúšajú vniesť do rozprávania epický rozsah alebo vytvoriť aspoň jeho ilúziu. Sokolovi sa však skôr podarilo rámcovaním textu vytvoriť rečnícku figúru, pretože ku žiadnej pointe v úvode ani závere nesmeruje. Ako text bezproblémovo začal, tak aj končí. A možno práve v tom tkvie jeho čitateľský úspech. V banálnosti.
Rozprávač Sokol sa v dvanástich kapitolách, tridsiatich piatich rokoch a so svojimi stosedemdesiatimi ôsmimi centimetrami púšťa do nových príhod a skúseností. Tak ako v prvej časti opäť sám. Na začiatku stojí tajomný telefonát od nového nórskeho zamestnávateľa sľubujúci okrem severskej exotiky aj nadštandardné finančné ohodnotenie. Telefóny má Sokol očividne v obľube, pretože vďaka nim sa rozprávač dostane k ďalším dvom pracovným ponukám (zájazd do Nemecka a vozenie exkurzií pre cestujúcich z lodí). Uvedený spôsob demiurgického zásahu využil Sokol už v prvej časti, napríklad pri smrti matky, a tak možno tvrdiť, že na významnejší posun v deji potrebuje Sokol vždy telefón.
Veľká časť textu je vystavaná na nesúrodých denníkových záznamoch, respektíve zažitých epizódach. Hrdina trpiaci sociálnou fóbiou sa štylizuje do polohy skrytého pozorovateľa ľudských príbehov. Sokolov voyerský pohľad počas pravidelne opakujúcich sa ciest po rovnakých trasách mestskej dopravy v Tromsø dokáže zaujať máločo. Keď sa tak predsa len stane, ide buď o prsnaté nórske ženstvo pritlačené na bezpečnostnom skle pri volante (s. 73), život ohrozujúcu dopravnú situáciu alebo problematického cestujúceho, často strach vyvolávajúce dieťa. Rozprávač však v sebe necháva vždy vyhrať galantného rytiera a s prehľadom rieši dopravnú situáciu. Nielen v autobuse, ale aj v doprave.
Vo vzťahu k ženám trpí rozprávač hanblivosťou a záhadnou nepriebojnosťou, ktorú si kompenzuje sledovaním porna: „...videl som priveľa divného porna.“ (s. 42) alebo „pobaví ma väčšmi než dialógy v nemeckom porne.“ (s. 70). Kríza stredného veku sa u Sokola prejavuje okrem asymetrického vzťahu k ženám aj v úzkostlivej starostlivosti o nájdenú mačku (s. 128 – 134), satirizovaní svadobného obradu (s. 143 – 147) alebo pokusom o hip-hop: „Kurizujem po meste / a bičiz za mnou bežia, / keď dupnem na brzdu, / ľudia vzadu ležia.“ (s. 56)
Oproti prvej knihe si Sokol menej všíma mikropríbehy z autobusu a skôr sa z neho stáva odborník na miestnu nórsku politiku, na vyhrávanie anbudov (verejných obstarávaní na prepravu cestujúcich v Nórsku) či autobusový dizajn. Takto teoreticky vybaveného zamestnanca je na prepravu cestujúcich rozhodne len škoda, čo sa nám v podstate pokúša autor na viac ako dvesto stranách povedať. Text je preto často zaťažený rozsiahlymi a samoúčelnými odbočkami k fungovaniu systému dopravy (s. 21 – 23, 102 – 103), povrchným výkladom akoby z úst turistického sprievodcu veriaceho vo svoju vlastnú originalitu (s. 155 – 158, 167 - 168) alebo recenziami na autobusy (s. 45 – 48, 193).
Sokol sa vyhýba dialogickým situáciám. V momente, keď rozprávač vstupuje do rozhovoru, odkrýva sa utrápenosť jeho prežívania a ťažkosť komunikácie. Autobusár vytvára napriek bezprostrednej konfrontácii s inou postavou prakticky opäť zasa monológ. Na mieste je preto otázka, či autor dokáže vôbec vytvoriť plastický dialóg: „- Vydávam jedine v nórskych korunách. - / - Nie, naozaj vám nemám ako vydať eurá. - / - Nie, Nórsko nemá euro. - / - Áno, sme Európa. - “ (s. 122) Alebo: „ - A toto je akože v poriadku? – Vidar pokrčí plecami. – Áno. - / - A s takýmto vrakom mám akože parkovať (...)? - / A Vidar (...) zopakuje: - Áno. – (s. 171). V texte nie je veľa postáv. Ak sa predsa len nájdu, sú to prevažne muži, kolegovia ako Kapitán Adidas a Pierre alebo pracovník bezpečnostnej služby Bjorn. Očakávalo by sa, že aspoň s uvedenými postavami dokáže literárny Sokol komunikovať nielen v rovine banálneho klišé. Opak je však pravdou: „- Máš tu šmuhu. - / - Dobre. - / - Ty ju neutrieš? - / - Nie. - / - Si nechutný. Čo ti to tam smrdelo? - / Už sa k tomu dostávam. - “ (s. 208)
Vo svojej sociologickej bubline žije hlavný aktér neohrozeným životom vševediaceho človeka schopného mať správny názor na viaceré problémy slovenského kultúrneho spektra. Vďačí za to vzdialenosti od domoviny? Svoj ostrovtip koncentruje Sokol predovšetkým na slovenskú politiku. No postup, ktorý autor využíva, začína byť po nových opakovaniach mechanický, pretože klišéovito spája vysoké s nízkym.
Takto sa môžeme dozvedieť o vzťahu Miloša Zemana k nealko radleru (s. 8), krátkej politickej kariére Radoslava Procházku (s. 81), unavenom autokorekte v telefóne voliča ĽSNS (s. 92), nepríjemnom jutuberovi Martinovi Daňovi (s. 180), prípadne sa Sokol nebojí siahnuť ani po histórii v podobe zmienky o Benešových dekrétoch, za ktoré sa nám Maďari pomstili autobusom Ikarus (s. 7). Všetky žurnalizmom poznačené postrehy a viackrát použité myšlienky koncentrované v jednom texte nijako dramaticky príbeh nekomplikujú, fungujú skôr ako slovná vata bulvárneho charakteru s cieľom osloviť väčšinového čitateľa.
Pozorovaciemu talentu hrdinu v autobuse neujdú okrem vecí verejných ani iné sociologické otázniky súčasnosti (bezplatne migrujúci slovenskí seniori, problémy prepisu hovorového variantu spisovnej slovenčiny, meškanie spojov autobusovej dopravy). Sokol sa pri svojich výrokoch často necháva strhnúť vášňami a bezprostrednosťou. Pre udržanie si svojho čitateľa sleduje viaceré médiá, číta severské romány a pravidelne zapisuje svoje dojmy z ciest. Kým autoritu krátkodobých informácií Sokol uznáva, vyjadruje sa sarkasticky predovšetkým voči sakrálnej autorite. Dôvodom môže byť strach a pocit absurdity, ktorý sa pokúša často nevydareným a urážlivým humorom zahladiť: „autobusy vhodné ako erekcia do kostola“ (s. 97) alebo „zriedkavejší ako panna na katolíckom gymnáziu“ (s. 109). Na druhej strane sa však Sokol na ironizovanú autoritu viackrát sám obracia: „Dokonca aj starý agnostik ako ja vie, kedy sa patrí poďakovať všetkým svätým.“ (s. 90) alebo „odídem presne, čo (....) považujem (...) za väčší zázrak než Kristovo zmŕtvychvstanie.“ (s. 203) Humor obdobných častí sa vyčerpáva rýchlo. V prvom pláne autor rozhodne prekvapí. Ak však čitateľ hľadá v uvedenom druhý plán, bude sklamaný.
Ondrej Sokol vie vytvoriť krátkodobo zaujímavý text plný komentárov k spoločenským problémom Slovenka. Možno od románového rozsahu textu čitateľ očakáva viac. Ak však máte radi slovný humor, neprekážajú vám občas nefunkčné vulgarizmy a štylizovaná perverzita, je pokračovanie zápisov skúmavého pohľadu spoza volanta knihou práve pre vás.
