Vyhľadávanie
Za chyby sa platí
Tig Hague: Zóna 22, Bratislava, Ikar 2009. Preklad Igor Otčenáš
Snom každého autora literatúry faktu je natrafiť na tému, ktorí už sama osebe je nosná. Tig Hague, hoci ani zďaleka nebol spisovateľ non fiction, také šťastie mal. Šťastie, hm... sám by to šťastím iste nenazval.
Zóna 22 je príbehom úspešného anglického brokera prestížnej firmy, ktorému zostane v džínsach štipka hašišu z víkendovej rozlúčky so slobodou. Objavia ho u neho pri príchode na služobnú cestu do súčasného Ruska. Obludný aparátčický proces rôznych stupňov vyšetrovania, až potom krátke stretnutie s pracovníkmi anglickej ambasády, prerastá do útrpného čakania na súd, súdu so zámerne zveličeným trestným činom a nakoniec nezvyčajne tvrdým trestom ďaleko za Moskvou v tajge v Zóne 22. Hague opisuje vlastný hnev, zatrpknutie, krátke chvíle optimizmu, úpenlivú vieru i skepsu, ako prechádzal rôznymi štádiami anabázy vyšetrovaného a trestanca, odsúdeného cudzinca. To všetko v panoptikálnej koláži vzťahov v rámci väznice, trestaneckého tábora a v úzkej škáre, kadiaľ preniká svetlo, aj v relácii k rodičom, priateľke, známym z ambasády a odinakiaľ. Pritom si treba predstaviť neustále obmedzenú možnosť kontaktu danú predpismi a ich zneužívaním, ale tiež vzdialenosťou, keď sa pre kruté mrazy civilnými cestami vôbec nedá priblížiť k Zóne 22 a priviezť trebárs potraviny.
Dielo je vo svojej ucelenosti strhujúce, ťažko sa od neho odpútať. Jedine, čo azda možno trochu zazlievať, je nadmiera vulgarizmov, ktorá síce na jednej strane charakterizuje prostredie, ale na strane druhej najmä v počiatkoch celého rozprávania nepredstavuje Hagueho v práve pozitívnych farbách. Aj keď mu čitateľ od úvodných strán drží palce, uvedomuje si, že súkolie byrokracie preťaženého súdneho a exekutívneho systému ide rozomieľať nadrobno zrejme tiež neveľkého, ale predsa čerta. V závere zase chýba vysvetlenie, ako sa mu podarilo vyviaznuť von na podmienku. Ak to aj autor nedokázal vysvetliť, mohol poskytnúť aspoň domnienku, veď, napokon, iste sa o to aj sám zaujímal. Alebo mu máme veriť naznačené, že sa zaviazal k spolupráci pre ruskú rozviedku či kontrarozviedku?
Opisované pomery sú skutočne brutálne. Avšak treba si uvedomiť, že podobne, ak nie ešte horšie by Hague či ktokoľvek iný mohol pochodiť za podobný čin v niektorej juhoázijskej krajine. Tig Hague mal pri všetkej svojej smole jednoducho šťastie na angažovanosť ambasády (z textu jednoznačne vyplýva, že s podobnou ústretovosťou sa nemohli stretnúť štátni príslušníci iných krajín, vrátane napríklad drogy vo veľkom prevážajúceho Čecha). Tig Hague mal šťastie aj na rodičov a azda najväčšie na svoju priateľku, ktorá dokázala vykonať v Rusku dovtedy nevídaný čin... Ale o tom viac v knihe.
Michal Schuster
