Ladislav Šimon je v zbierke Oblúky rovnako ako doteraz básnikom civilného výrazu, ktorého charakter sa nemení ani v básňach napísaných viazaným veršom. Popri voľnom verši obľubuje sylabotonický sonet a básne zo štvorverší, jedna báseň má tvar oktávy, jedna je napísaná alexandrínom. Pre jeho tvorbu je príznačná výrazová triezvosť, neusiluje sa o nákladnosť výrazu, ktorá sa u jeho generačných konkretistických druhov vyznačovala najmä metaforickou kumulatívnosťou, osobitne zmyslovej povahy; zmyslové rozmery vrátane synestézií sú však preňho tiež dôležité (v básni Neurčitá óda „hrá ľahká ruka mája / na ružových husliach“, v básni Huslista v galérii „akordy svietia / a farby znejú“). Charakterizuje ho najmä vecnosť, invenčnosť a lyrická naratívnosť. Registrujeme uňho isté filiácie s významnými básnikmi šesťdesiatych rokov minulého storočia, ale aj so staršími autormi, konkrétne – ako už uviedli iní – s Jánom Kostrom. Pre tvarovanie zbierky je príznačná značná rozličnosť, aktivujú sa tu poetiky odkazujúce na slovenskú a nemeckú básnickú tradíciu. Napríklad popri básňach, kde je v popredí fakt, má aj básne – zovšeobecňujúce reflexie (z nich vyniká Sonet o poznaní predstave vôli a pokore). Rozličnosť zaiste súvisí aj s tým, že kniha nie je výsledkom napĺňania nejakého metodického zámeru, je zbierkou básní z dlhšieho časového obdobia, ktoré vzišli z rozdielnych podnetov. Tým nechcem povedať, že nazbieraný materiál básnik neusporadúva. V prípade básní s motívom dona Quijota dokonca sledujeme v rámci celku zbierky kvázicyklický zámer. Značne rozličná je aj tematika básní. Rámcovo zbierka vykazuje kontinuitnosť s doterajším Šimonovým básnickým písaním. Popri básňach plne presviedčajúcich funkčným umeleckým tvarovaním sú v nej aj také, ktoré majú platnosť záznamu, poznámky či náčrtu. Viac zaujmú jednotlivé básne ako celok knihy.
V básni Kraslica, ktorú v krátkom doslove oprávnene vyzdvihla Jana Báliková, motív vajíčka frekventovaný v poézii konkretistov i Milana Rúfusa našiel novú umelecky výraznú konkretizáciu. Vajíčko v básni vnímam aj ako metonymiu partnerky a príbehu partnerského vzťahu; ako objavné prijímam záverečné gnómické domyslenie: „veď čo je vznešenejšie ako / odovzdať sa v krehkosti“. Mimochodom, báseň je tiež sonetom, ibaže napísaným voľným veršom, bez pravidelného rytmu, ba aj bez rýmov. Báseň, ale nielen ona, prezrádza Šimonovo úsilie o subtílnosť ako dôležitú intenciu zbierky. Tieto polohy si pritom žiadajú „ľahúčkosť“, „páperovosť“ tvarovania. Autor ju dosiahol aj v čisto vystavanej básni Popevok, ktorej tri štvorveršia sa vyznačujú nadľahčeným daktylotrochejským rytmom a eufonicky nepresnými rýmami, využitými systémovo. Je to felicitná elementárna báseň ľúbostného očarenia a vďačnosti z nájdenia sa dvoch partnerov, zasadená do prírodno-vidieckeho prostredia, ktoré je nerozlučnou súčasťou lyrikovej fascinácie. Šimon, autor, ktorý má svoje roky, píše citlivé verše o láske. V básni s incipitom „Na území nespánku blčí“ sa za to milo ospravedlňuje: „Asi nemôžeme za to / že milujeme / a robíme iné smiešne veci“. Autor je hľadač intímneho šťastia a prináša aj jeho obrazy. V zaujímavej básni Zbytočnosti hovorí o vymieňaní si „retušovaných“ príbehov nových partnerov a lásku muža a ženy tu aj inde v súčasnom svete chápe ako krehký azyl. V básni „Áno“ venovanej Wisławe Szymborskej kladie proti sebe nenávisť ako charakteristiku súčasných medziľudských vzťahov a lásku dvojice, ktorá, ako uvádza, žije „v bubline pre dvoch“.
Medziľudské vzťahy rezonujú napríklad aj vo štvorverší Prešovských variácií II.: „Unavený konečnosťami / kto s kým a proti komu / milujem maľované slnká / s neškodnými grimasami“. V tomto tematickom kontexte nemožno vynechať silný zápis o niekdajšej spisovateľskej družnosti v Scéne z dávnej minulosti: „Miroslav Válek hrá šach / s neoholeným Janom Skácelom / v bratislavskom klube spisovateľov / elegán Milan Kundera / komentuje hru / budúcnosť literatúry / ešte je družná“.
Dôležitá je v zbierke existenciálna problematika. V básni s incipitom „Lístie“ sa mi prvý odsek žiadalo osamostatniť a povýšiť ho na silné existenciálne, hoci slabične nepravidelné haiku: „Lístie / už uvädnuté / no ešte na strome“. Ostať pri krutej optike však Šimonovi nie je vlastné. Autora skôr charakterizujú verše zo záveru básne „Je ospalosť a unavené viečka“: „Loď plachty napína ešte je pevnina / mužná a nevinná / zelená zem kde rany ešte bolia“. Lyrický subjekt sa drží ilúzie životnej plnosti. Takto vyznieva báseň Don Quijote v Bratislave, ktorá je súčasne poslednou básňou zbierky: „no ešte stále namýšľaš si pritom / že slnko júna ktoré hreje ťa / smeruje s tebou priamo do leta“. Aj sama donquijotovská autoštylizácia lyrického subjektu v rade básní je výrazom idealizmu. Idealizmom je, ako to vyplýva aj zo Šimonových veršov, zotrvanie pri písaní poézie v súčasnom svete.
Za prínosnú pokladám báseň Prvý sen ako dar, básnickú konkretizáciu sizyfovského mýtu s vyjadrením strácajúcej sa istoty vo vlastné sily „vytlačiť bremeno znova do kopca“ a „Kĺzať sa / naberať rýchlosť / a potom sa ocitnúť celkom na dne // To podstatné prežiť / keď okolo uší sviští vietor“. Sizyfovský motív je ďalší, ktorý Šimona spája so šesťdesiatymi rokmi minulého storočia.
Autor sa v zbierke vyjadruje o poézii, po Miroslavovi Válkovi zopakuje „A čo je poézia / nikto nevie“ a okrem iného jej prisudzuje „samočistiacu schopnosť“ (Druhý hlas), píše básne spomienok na detstvo, na školské roky, básne o rovesníkoch (upozorňujem na Naivné verše o lieskach), o svojej generácii a jej vnímaní spoločenskej skutočnosti, o jej úsilí o „poľudštenie idey“ („Podopierali sme sa vetami“), reflektuje udalosti, ktoré vnímame ako dejinné a stále rezonujúce, vrátane holokaustu, sníva „Márny sen o pamätníkoch, ktoré už nikto nebude chcieť zbúrať“ a znova rozvíjajúc válkovský motív, dochádza k poznaniu, že „vo všetkých pádoch / silnejšia od betónu je tráva“ (Prešovské variácie).
Ján Zambor
