Vyhľadávanie
Život ako konfesia
Mila Haugová: Zrkadlo dovnútra, Levice, KK Bagala 2010
Po pamätiach Mily Haugovej Zrkadlo dovnútra som siahla ako po osvedčenej receptúre, ktorá utíši môj hlad po odpovediach. Vôbec som nebola sklamaná. Text sa číta skvele, so zatajeným dychom, akoby sme ho naraz chceli prijať ako hostiu neopakovateľného života; je ťažké odtrhnúť sa a aj keď si urobíme vynútenú prestávku, musíme sa k nemu vrátiť (ako sa dokážeme vracať len k inému životu s vlastným svetom, imanentne obsiahnutým v ňom), kým ho neprelúskame do poslednej vety, ale nikdy nie do konca. Život spisovateľa má najmenej dva konce. O tom druhom nerozhoduje ani on sám, ani čitateľ, ani smrť. Život diela je svojbytný fenomén, zúrodňujúci dimenzie mysleného, ktoré je už imanentne prítomné, ale zatiaľ nemusí niesť znaky zjavného.
Na vyše dvesto stranách textu vidíme jedinečný život poetky ako na dlani, plnej hlavných a vedľajších čiar, aby spolu vytvárali neopakovateľný odtlačok ruky, identikit slova a obrazu, ukrytých v kontextoch medzitextov. Autorka sa vyznáva: „Písaním som sa predovšetkým chcela vymknúť z radu. Vytvoriť svoj svet, svoju záhradu, náhradu raja. Vypísať, vykričať bolesť: ak by som sa nejako chcela zaradiť, tak by som patrila ku confessional poets – spovedajúcim sa básnikom, poetkám, ktorí v texte používajú svoj život, estetizovaný a štylizovaný a reflektovaný na obranu proti smrti. A takisto lásku.“ Dopracovať sa k sebe ako stredu vytvárajúceho sa sveta vo svete už vytvorenom, je práca na desaťročia.
Hniezdo, kde sídli duša tejto „krídlatej ženy“, sú rodina a rodové väzby. Hermom na cestách doma i za hranicami, na putovaniach vonkajšími i vnútornými priestormi je ženská línia predkov, nemiznúca duchovná spätosť „po meči aj po praslici“, akoby všetci blízki a duchom spriaznení boli stále s ňou ako pneuma, obstupujúca kufre, knihy, fotografie či osobné amulety. Stará matka, matka, dcéra, a teraz i vnučka, rovnako ako starý otec a neskôr manžel, priateľ či milenec, všetci spoluvytvárajú ustavičnú prítomnosť minulého i budúceho bytia, štrbinu, ktorou ak sa autorka začne pozerať kamkoľvek, začneme vidieť veci osebe, veci viditeľné aj neviditeľné.
Mila Haugová tým, že napísala svoje pamäti, urobila obrovský krok nielen k tajomstvu svojho života, ale aj k novému chápaniu básní vo svojich čitateľoch. Pre mňa samú, ktorá dôverne poznám jej život i tvorbu, sa mnoho skrytých zákutí odrazu osvetlilo novými význammi a súvislosťami. Novým kontextom svetla. Dokonca aj vnútri tých tajomstiev, ktoré poznám z našich osobných bytostných rozhovorov, ale v knihe sa o nich nepíše. Ak som v nadpise tejto krátkej reflexie napísala, že život poetky môže byť druhom konfesie v zmysle spovede i vierovyznania, mala som na mysli lásku ako nástroj, otvárajúci všetky svety: aj tie za zrkadlom, aj tie, v ktorých sa zrkadlíme my.
Vždy ma zamestnávala otázka, či má pamäť neopakovateľnú atmosféru zážitku aj po rokoch, keď už sa stala minulosťou. Či v tajomnom serveri prežitého zostáva slávnostné osvetlenie, duchovný lesk mihotavého okamihu. A ako to všetko spoluvytvára našu vnútornú štruktúru, virtuálnu osobnosť s nástupníckym telom, ktoré v prípade spisovateľa vytvára text o sebe, text o nás. Lebo je až neopísateľne vzrušujúce, že jediný mihotavý okamih môže vytvoriť dielo, doslova zo svetla lustra, slnka či pouličnej lampy, z čohokoľvek, čo zvonka vytvára svet vnútri, pohyblivý a zároveň nepohyblivý záznamník pamäti. Ktorýkoľvek detail môže vytvoriť nový asociačný rad, utvárajúci osobné i neosobné dejiny. V tomto duchu je pamäť naozaj minulosťou, ktorá sa v okamihu „zapísania sa do pamäti“ môže stať budúcnosťou.
Dana Podracká
