Vyhľadávanie
Autorkino „oko kamery“ sa sústredí nielen na deje v exteriéroch, ale preniká aj do domácností, vizuálne občas snímaných cez okno, ktoré (vnímané zvnútra) neplní len úlohu ochrannej bariéry, ale býva aj zdrojom rušivého svetla, ruchu (či jeho podozrivej absencie), prípadne poskytuje výhľad na miesta, na ktorých číha nebezpečenstvo.
Jana Bodnárová je výraznou umelkyňou s pestrou paletou rozpoznateľných poetických, prozaických aj intermediálnych diel (záznam performancie sa ako jedna z vrstiev vyskytne aj v recenzovanom diele). Po prevažne introspektívnej zbierke piesňových textov, spracúvajúcich osobnú traumu zo straty syna, vydala minulý rok NOCturná. Vzťahovo odstredivejšiu, a síce prozaickú, nielen atmosférou a dôrazom na vizuálnu stránku opäť skôr druhovo-žánrové hranice narúšajúcu mozaiku.
Prvá časť Performancie noci je v istom zmysle pendantom autorkiných básnických zbierok Z periférií (2013) a V záhradách / pod dronmi (2016). Bodnárovej písanie síce nie je natoľko autororeferenčné a seba-variujúce ako písanie M. Haugovej, predsa len však každou ďalšou knihou funkčne a umelecky presvedčivo prehlbuje svoj rukopis vrátane jeho tematickej výstuže. Pri pozornom čítaní postrehneme dokonca doslovné intertextuálne odkazovanie: postavu s nápisom na tričku „SEREM NA VÁŠ OPTIMIZMUS. SOM NEŠŤASTNÝ“ nájdeme nielen v recenzovanej knihe (s. 45), ale aj v zbierke Z periférií (s. 36).
Vo všetkých troch zmienených dielach sme okrem iného svedkami takmer dokumentárneho zaznamenávania konkrétnymi reáliami dotovaných dejov s ich – z pohľadu normy – často bizarnými a okrajovými postavami (transrodová prostitútka, alkoholička, ľudia bez domova či bez dokladov. Hoci nie všetky sú nutne či iba nešťastné – aj v tomto sa prejavuje komplexné nazeranie na svet). Hrdinka ich podrobuje na jednej strane sociálno-kriticky aj feministicky angažovanému oku, na druhej strane subjektívnej a snovo-nadprirodzenej optike, zintenzívnenej nočným časom, v ktorom sa situácie odohrávajú a ktorý ich spolu s toposom mesta či motívom synagógy (zohrávajúcej v textoch rôzne roly vrátane prehlbovania ich hudobného rytmu či presahu k téme židovstva a druhej svetovej vojny) zjednocuje: „Ona teraz ukazuje na okno a hovorí, že mesiac je v splne. Že je veľký skoro ako kupola neďalekej synagógy a že to nemá rada, lebo ju vábi domov. Navyše ju v takú noc zakaždým bolí hlava. I cez deň. On odpovedal, že áno, že by si mohli vyjsť von. Vyletieť z izby nahí. (...) Keď sa vykloní do noci, ona ho rýchlo stiahne späť a zľahka uhryzne do krku (...) Potom ich čaká cesta domov. Každého na inú svetovú stranu: juh a východ“ (s. 22).
Autorkino „oko kamery“ sa sústredí nielen na deje v exteriéroch, ale preniká aj do domácností, vizuálne občas snímaných cez okno, ktoré (vnímané zvnútra) neplní len úlohu ochrannej bariéry, ale býva aj zdrojom rušivého svetla, ruchu (či jeho podozrivej absencie), prípadne poskytuje výhľad na miesta, na ktorých číha nebezpečenstvo. Takmer vždy sa presúvame z (nielen priestorovej) diaľky do intímnej blízkosti postáv, s ktorými prežívame ich prevažne deficitné a úzkostné pocity. Význam nesúce a esteticky štylizované zapájanie interiérov a (nielen z nich nazeraných) exteriérov zbližuje autorkino písanie s básňami Viery Prokešovej – hoci v nich má inú, rodovo stereotypnejšiu funkciu, aj v zmysle ženskej „statickosti“, očakávania partnera a pod.
V zhode so zbližovaním zvyčajne dichotomických pólov je v textoch len tenká hranica nielen medzi spomínanými formálnymi ohraničeniami či exteriérom a interiérom, ale aj medzi snom a realitou či ľudskou a zvieracou ríšou: hlas rozprávačky sa neostentatívne stotožňuje nielen s ľudskou psychikou, ale vteľuje sa trebárs do mysle mačky, aby z jej pohľadu vypovedal nielen o hlbokom vzťahu majiteľky k nej, ktorý sa končí tragicky, ale aj vytvoril odkaz k širšiemu problému týrania zvierat. Prehlbujúci je aj stret často úsečnej a zámerne až detsky jednoduchej syntaxe s priebežne „kvetnatým“ obsahom, ktorý sprostredkúva – naopak by to bol problém. Bodnárovej texty sa pritom nenesú v permanentne snovej atmosfére, naopak, idú vpred, zaznamenávajúc, čo oko/myseľ rozprávačky postrehne a necenzuruje, do príbehov sa neraz dostáva aj drsná obraznosť, ktorá opäť len kopíruje realitu: „Odkedy mu vyrezali kus čreva, má nariadené veľa piť“ (s. 35). Napriek tomu máme pri čítaní pocit pobytu „za závojom“, a to nielen v bodoch, keď je sen či absurdná scéna súčasťou autorského plánu. Práve toto – skôr intuitívne – vnáranie sa do sveta za mimetickým zrkadlom činí autorkino písanie natoľko svojským a nenapodobiteľným; namiesto magického realizmu prináša akoby realistickú magickosť.
Predsa len však chvíľami štylistika škrípe natoľko, že sa čitateľ/ka právom pýta, či ide o zámer – vzhľadom na prevažne kvalitnú redakciu knihy pravdepodobne áno; hoci nielen štylistiku, ale aj nadmerné množstvo ukazovacích zámen typu („‚Zdochni!‘, povedal ten tučniak“, s. 50) a iných redundancií by som ako editor okresal: „Vo vrecku má žena pár bankoviek. (...) Ona sama nefajčí (...) jej bolo na umretie zle (...) Ona z duše neznáša všetok...“ (s. 44). Čoho je, naopak, akurát a zapájané nenápadne, až sa k danému miestu vrátime pre skôr podvedomé zaujatie, sú „myšlienky na podčiarknutie“: „Veď prečo niekedy otvorená náruč priťahuje nešťastia?!“ (s. 37).
Najmä v druhej časti knihy, spracúvajúcej dojemný, no nesentimentálny vzťah starnúcej osamelej ženy s malým dievčaťom, ktorý sa opäť vyznačuje aj presahmi rôzneho typu (ageizmus, rasizmus, chudoba...), som si viac ráz spomenul na písanie E. Farkašovej, a to nielen pre motív dieťaťa, ktoré aj v Scenári vnáša nový impulz do „odumierajúceho života“ postaršieho páru. Hoci sa písanie oboch autoriek vyznačuje iným typom rukopisu (Farkašovej je racionálnejší, opakovanými zásahmi až úzkostne cizelovaný a starosvetskejší, ten Bodnárovej spontánnejší, motivicky aj hodnotovo súčasnejší), málokto sa téme starnutia venuje s takou naliehavosťou a umeleckou presvedčivosťou ako spomínané spisovateľky (blíženecké sú aj v dôležitosti, ktorú v ich tvorbe zohráva hudba, umelecké inšpirácie, rodová optika a i.).
Ako, verím, vyplýva z letmo naznačeného, Bodnárová napísala výnimočnú knihu, a tak ako pri zatvorení každej predošlej, aj teraz s uspokojením konštatujem: teším sa na ďalšiu.
