Vyhľadávanie
Bratislava, Agentúra SIGNUM 2010
Na úvod skonštatujem, že opakovanie výroku o absolutóriu tvorivej plodnosti Petra Jaroša v kontexte generácie prozaikov debutujúcich v 60. rokoch 20. storočia neznižuje jeho pravdivostnú hodnotu. Fakty, čísla, knižky poviedok a románov svedčia o tom, že Peter Jaroš nesporne zostane v dejinách slovenskej literatúry natrvalo zapísaný ako jeden z najvýraznejších epických talentov druhej polovice uplynulého centénia.
Po dlhšom časovom odstupe prichádza na knižný trh s rozsiahlym titulom, ktorý má, najmä z literárnohistorického, vývinového a dokumentárneho hľadiska, nesmiernu hodnotu. Kvet na šachovnici je grandióznou freskou a (ne)príbehom o možnosti/nemožnosti rozprávania.
Vyše 650 strán textu Jaroš rozdelil na päť častí. V prvej pod názvom Typológia približuje atmosféru 60. rokov; druhý celok (Železné drevo) zachytáva 70. a 80. roky; v treťom (Hore bez, dole tiež) Jaroš „mapuje” udalosti roku 1990 a vo štvrtom (Hrom do toho alias skôr ako zabudnem) rok 1991. Záver tvorí román Milodar slučka – do vydania tejto knižky posledné rozsiahlejšie ucelené Jarošovo dielo s pôvodným vročením 1991.
S plynutím času sledujeme razantnú zmenu rozprávačskej tonality. Materiál zo 60. rokov sa nesie v znamení prevahy beletristických textov nad dokumentárnymi; autor do prvej časti publikácie včlenil medziiným viackrát vydanú poviedku Dravý nálet panny Pyje – jednu z najbrilantnejších ukážok jarošovského rozprávačského kumštu, iskriacu iróniou, schopnosťou nadsádzky, erotikou, spontaneitou a zároveň zmyslom pre koncíznosť epického tvaru. Próza Predseda Popelka so silnými autobiografickými motívmi zasa čitateľov uvádza do atmosféry štylizovaného zbližovania žitého s rozprávaným a rozprávaného so žitým. Jaroš, ako mnohí talentovaní autori pred ním i po ňom, preplieta realitu s fikciou – pretože v danom časopriestore 60. rokov priam neskrotne prahne po vymýšľaní príbehov a spriadaní osudov.
Dokumentárne ladené poznámky z tohto obdobia sú kusé, fragmentárne, pričom atmosférou plynulo nadväzujú na texty poviedok – aj v nich nájdeme prvky dvojznačnosti, nadhľadu, irónie. Od vročenia 1983 v knihe začína prevládať bezprostredný záznam. Čas sa postupne zahusťuje, pasáže z rokov 1990-1991 sú koncipované ako denník. Poznámky o rodinných i politických udalostiach, záznamy prečítaného, zápisnice, listy, poznámky z konferencií, citáty z dobovej tlače. Z tvorcu príbehov sa stáva svedok, zaznamenávateľ. Zmienený postup prináša čitateľovi ohromné množstvo faktograficko-dokumentárneho materiálu, mená, udalosti, uzávery, dôsledky. Namiesto fiktívneho príbehu prichádza kronika. Hromada cenných informácií nášho kultúrneho priestoru. Dobové úvahy o postmoderne a modernej literatúre a zároveň zber materiálu na romány Lásky hmat (1988), Psy sa ženia (1990) a Milodar slučka.
Ako som uviedol, Milodar slučka je doposiaľ (teda dvadsať rokov) posledné ucelené epické Jarošovo dielo. Zrejme i definitívne. Denník z rokov 1990 a 1991 vypovedá o rastúcej sile dokumentárnej reality, ktorá pohlcuje pozornosť, silu i vôľu tvorcu natoľko, že na tvorbu fiktívnych príbehov už neostáva čas. Autor sňal masku štylizovanej fiktívnosti a postavil sa pravde tvárou v tvár.
