Vyhľadávanie
Jesús Díaz
Zrodení z prachu
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2008
Preklad Oľga Hlaváčová
Významný kubánsky spisovateľ, scenárista a režisér Jesús Díaz (nar. 1941 v Havane – zomrel 2002 v Madride) zostal verný myšlienkam revolúcie aj potom, keď mu roku 1992 z politických dôvodov znemožnili návrat z Nemecka domov. Nepokladal sa za núteného emigranta, hovorieval, že má iba dištanc. Roku 1987 napísal epopeju o omyloch a sklamaniach, túžbach a očakávaniach. Jej protagonistom je Carlos Pérez Cifreda, a nie masa, hoci masa ho často strháva do krútňavy a vyvoláva v ňom opojný syndróm neomylného spravodlivého vodcu. Díaz sa nebráni pri zobrazovaní historických udalostí používať vtedajší schematický jazyk a frázy, ktorým sa verilo. Plamennú heroickosť plnenia nezmyselných plánov a úderníckeho prekračovania prežíva s Carlosom bez akéhokoľvek odstupu. Preto čitateľ verí autorovi aj vo chvíľach, keď konflikty hrdinu s komunistickou disciplínou vyústia. Občas sa zdá neuveriteľné, že ešte môže znovu vstať po porážke z prachu, mať silu prežiť viac príkoria ako iný za celý život.
Práve vnorenie sa do minulosti aj prostredníctvom jazyka a zobrazenia prekonaného myslenia jeho využitím nemalou mierou prispelo k tomu, že viacerí literárni kritici Diázových Zrodených z prachu považujú na najvýznamnejší a najkomplexnejší román o kubánskej revolúcii. Z tohto zorného uhla je osemnásta kapitola najexplicitnejšia, autor v nej vysvetľuje, prečo Carlosa a revolúciu nedokážu pochopiť v Kanade ani členovia Výboru na podporu kubánskej revolúcie. Svet je totiž oveľa viac komplikovaný a rozvrstvený, než by sa našim túžbam žiadalo. Preto doplňujúco k tejto kapitole čitateľa najviac oslovujú tie momenty z knihy, kde sa pôsobenie revolučných dejov odráža na najintímnejších zážitkoch a prejavoch. Pritom Díaz zostáva stále neuhladený, akoby na revolučnom pochode, kde tlačia čižmy a hrubé súkno rozodiera kožu, napokon vo svojej celoživotnej tvorbe neznášal uhladené frázy.
Pravdu však budú mať aj tí, ktorí povedia, že Jesús Díaz nenapísal veľký román o minulej dobe, lebo vlastne napísal dielo o práve prežitej dobe – preto ani nemohol mať podľa niektorých literárnych kritikov žiaduci odstup. Knihu dopísal začiatkom sedemdesiatych rokov, prvý raz však mohla vyjsť až roku 1987. A tak sa ukazuje, že aj kniha môže byť súčasťou histórie revolúcie a porevolučných čias. Ako už bolo naznačené, brutalita a pomstychtivosť, ale aj neuveriteľná čestnosť nie sú len románové prvky. V roku 1992 Díaz čestne v diskusii priznal, že vtedy aktuálne heslo „Socializmus, alebo smrť“ je nemorálne. Vzápätí nato vtedajší kubánsky minister kultúry vyhlásil: „Predal si sa za misu šošovice, Jesús. Mal by si sa volať Judáš.“ A zakázal mu návrat domov. Zradu princípov ľudskosti a čestnosti v dejinách vždy sprevádza obracanie kabátov. Popri zdôrazňovaní politického dosahu diela sa zo zreteľa vypúšťa jeho umelecká hodnota. Čitateľ sa o nej teda musí presvedčiť predovšetkým sám. Sklamaný zrejme nebude. Skúsenejší pritom metaforicky prežijú aj svoju minulosť, mladší prežijú bývalú realitu ako obludnú, a predsa lásky plnú fikciu. Prežijú osud boja za ideály a prežijú i sklamania a rozčarovania. Oblúk života i románu.
Ľuboš Svetoň
