Vyhľadávanie
Bratislava, kalligram 2011
Päť rokov po vydaní tretej zbierky poviedok Perokresba sa režisér, výtvarník, publicista, dramatik a v neposlednom rade prozaik Silvester Lavrík predstavuje čitateľom rozsiahlejším prozaickým útvarom – románom s pôvabne minimalistickým názvom Zu, ktorý sa dostal aj do finálovej desiatky prestížnej ceny Anasoft litera 2012.
Prebal sľubuje „vysoké tempo“ rozprávania a „plnokrvný čitateľský zážitok“. Áno, ak by sme použili staršie slovenské prirovnanie, Lavríkov text cvála ako kôň bez ohlávky. No Zu nie je len o koňoch a ich milovníkoch. Na počiatku je mŕtvola. A nenájde sa len tak hocikde, ale v najlepšom tatranskom grandhoteli. Vonkajšia rovina rámcového rozprávania už svojimi kulisami pripomína film noir. Hotelová hala, izba či bar, len ťažko si možno predstaviť lepšie miesto vyjadrujúce chlad, odťažitosť – pocit odcudzenia. Absencia domáceho priestoru sa napokon prejavuje i na vnútornej rovine románu. Ako hovorí jedna z hlavných postáv: „Slovo domov som použila prvý raz v živote. Áno. Neviem, ako sa mi to mohlo prihodiť.“ Neistota prameniaca z jeho straty akoby sa tu „dedila“ z generácie na generáciu. Počnúc dedom Savelom, pokračujúc ich otcom Petrom, ktorý dedov majetok arizoval a neskôr so zápalom bojoval proti rozpínavým plánom developera Alteho, končiac predstaviteľmi tretej generácie. Sú to Zu a Pejo, dve bytosti akoby vrastené jedna do druhej, po oteckovej smrti bojujú o „svoj pocit domova“ vlastnými zbraňami. Milujú leto, slnko, popíjanie vína na terase ich vily na Palisádach a čas si krátia vymýšľaním pornografických storiek a špehovaním nového suseda. Zu je klaviristka, Pejo pracuje v jazykovednom ústave. Alte je developer. Pôvodným povolaním smútočný rečník. Syn mäsiara zo Žiliny. A nový sused… na to, kým je, ešte len musia prísť. Pred čitateľom sa totiž všetko odhaľuje len pomaly a postupne.
Slnko ani víno však nezaženú pochmúrnu noirovskú atmosféru a slepá Zu, ktorá slnko ani Alteho tvár nikdy nevidela, hrá vo chvíľach smútku na klavíri.
Nejednoznačné charaktery postáv, nečakané zvraty, farebná vyprázdnenosť, ktorú naruší len manželka v batikovanom odeve a definívne ju zrušia Bartabasove pomaranče. Mužský voice-over meniaci sa na hlas osudovej femme fatale (alebo ich je viac?), ktorá však, navzdory tomu, ako to zvyčajne vo filmoch noir býva, tentoraz nebude zničená.
Celkový dojem z knihy, žiaľ, kazia ortografické nedostatky, najmä nezriedka chýbajúce písmená. Jedno z kľúčových miest románu, kde sa čo-to objasní, „potápa“ veta: „Namiesto samozrejme, že som to urobila, som sa naučila hovoriť urobiť to bolo pre mňa samozrejmosťou.“ Keď som sa snažila zistiť meno „vinníka“, zaskočila ma chýbajúca tiráž a namiesto nej posledná strana textu – nechtiac som si tak v predstihu prečítala záver románu.
Viac už nepoviem. Lavríkovu románovú prvotinu si najviac vychutná ten, kto po nej siahne nepripravený.
