Flexibuk No. 5 Zväčšovanie priestoru /
Deväť / Martin Vlado / Dive Buki 2016
Odvykol som si chodiť – teda, v prvom rade som
si nikdy nezvykol – do Subwayu na bagetu, pre-
tože (ozaj nič proti), súc introvertom, miatlo a tak
trocha ma aj desilo množstvo otázok, na ktoré
som musel odpovedať skôr, než mi bude poskyt-
nutá možnosť reálne sa najesť. V istom zmysle
toto považujem za náročnejšie, než keby sa vás
snažil lekár stopercentne diagnostikovať len
s využitím otázok, na ktoré môžete odpovedať
iba áno alebo nie.
Odľahčený tón je pri komentári zbierky Marti-
na Vlada Zväčšovanie priestoru iste na mieste,
analógia s kobercovým náletom otázok taktiež,
Vladove básne sú však v konečnom dôsledku zá-
važnejšie ako akákoľvek bageta – myslite na to,
uvedomte si, že poézia je pokrmom pre dušu...
už to cítite, že? Ako si z vás tak trochu uťahujem,
strieľam, špásujem. Nuž...
Predsa len, hoci je humor, irónia a de facto
aj výsmech určujúcim rysom básní Zväčšova-
nia priestoru, nie je to pri nich alfa a omega,
treba sa pozerať ďalej, práve názov zbierky totiž
naznačuje, že rozsah textov sa nimi samotnými
nekončí, ale že práve za nimi pokračuje, a práve
tam nadobúda účinok. V tomto zmysle je Vladova
poézia veľmi komunikatívna, vlastne nadmieru
komunikatívna, čo je očividne autorským záme-
rom. Želaný efekt, teda dosah textov, sa tu nado-
búda v dialektickosti medzi pólmi slovnej lavíny
podomového predajcu a veľkorysého rozloženia
veršov na papieri – teda, práve pomalým čítaním
toho, čo sa na nás inak valí zvonka v hyperrých-
lom režime fungovania, sa toto zvýznamňuje.
Poézia je tu spomaľujúcim substrátom, ktorým sa
– paradoxne či ironicky – komentuje neudržateľná
rýchlosť a nadmerná početnosť vonkajších pod-
netov a procesov, ktorých útok na nás prebieha
tak bleskovo, až sa tieto významovo vyprázdňujú.
Žiada sa tu niekoľko paralel – začínajúc od
tých „menej spoločensky závažných“ (pretože
koho už dnes zaujíma literatúra), treba spome-
núť Michala Rehúša a Vlada Šimeka, na ktorých
ostatné zbierky sa z Vladových (nepopliesť si Vla-
dov!) veršov podobá posledná časť Zväčšovania
priestoru, príznačne pomenovaná literárna súťaž.
Pole literárnych súťaží a literatúry všeobecne (zo
spomínanej dvojice ho komentuje najmä Rehúš
v Poetike ataku) je pomerne úzke, spätne sa však
cezeň vieme dopracovať ku komentovaniu „ce-
lospoločenských“ (v rovnakých úvodzovkách ako
predchádzajúce označenie) fenoménov súčasnosti
(ktorým sa venuje takisto vyššieuvedený Šimek
v Modlitbe za Felvidék).
Keďže však pre niektorých ľudí vtiahnutých
do okruhu súčasnej slovenskej literatúry mená
Rehúš a Šimek nesú len negatívne konotácie (pre
mňa v zásade nie, z riadkov vyššie azda implicitne
zaznieva, že Poetika ataku i Modlitba za Felvidék
sa mi – povedané subjektívne – páčili), paralely
sa dajú potiahnuť aj ďalej. Báseň, ustrojenú do
žánru reklamy, respektíve vyslovene skonštruo-
vanú ako imitáciu komerčného javu so zámerom
výsmešného komentovania prítomnosti takých-
to javov v poézii a vo svete všeobecne, priniesli
v debutových zbierkach aj Michal Habaj a Peter
Macsovszky.
Aj tieto dve mená by však zrejme v pomysel-
ných škatuľkách škatuľkovania potvrdzovali
Vlada ako tvorcu experimentálnej (opatrnejšie
pridávam konceptuálnej), takpovediac „nesubjek-
tovej“ poézie, čo by bolo značné zjednodušenie
autorovej poetiky, a čím sa dostávam k väzbe na
typologicky celkom iného básnika – Štefana Strá-
žaya. Vladova tvorba je vďaka takémuto odkazu
(v zbierke je explicitný) dialektickým vyjadrením
za a proti istým aspektom súčasného človeka
v súčasnej spoločnosti – pohyb proti vyprázdňo-
vaniu obsahu vecí a javov vyjadruje „technikou“,
pripomínajúcou uvedených básnikov (Rehúša,
Šimeka, raného Habaja a Macsovszkého), pohyb
za opätovné zvýznamňovanie týchto vecí a javov
je zasa blízky poetike Strážaya (a v súčasnosti na-
príklad Ľuboša Bendzáka alebo Juraja Briškára).
Vlado teda na jednej strane zámerne hlučným
sádzaním otázok, ktoré v ich primárnom kontexte
majú v konečnom výsledku viesť k nárastu spot-
reby a spotrebnosti, ironicky komentuje konzum
a materializmus spoločnosti, na strane druhej sa
s plnou vážnosťou pýta na osudy „vecí na stole“.
Poukazuje tým aj na nie najšťastnejšie smero-
vanie society, aj na protisilu, ktorá by sa tento
pohyb mohla pokúsiť ak nie zvrátiť, tak aspoň
spomaliť – otázkou však ostáva, ktorý z týchto
priestorov sa zväčšuje rýchlejšie.
Každopádne, s trochou cynického sarkazmu
sa dá dodať, že na Slovensku tak či onak vytrva-
lo a (možno) donekonečna konáme „krivočiary
pohyb / kopírujúci kruh / neveľkého priemeru“
(s. 5).
