Vyhľadávanie
Helena Dvořáková: Zvonenie (Môj život s mailom)
Bratislava: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2020
Známa slovenská spisovateľka a publicistka Helena Dvořáková svoju novú prozaickú knihu pomenovala Zvonenie. Spisovateľka ju písala pomedzi mobilové a rozmanité iné zvonenia, čo občas človeku zazvonia v hlave, pomedzi počítačové káble a prepojenia, pomedzi redakčné povinnosti a takisto pomedzi pravidelné cesty za volantom auta z bodu B1 (Bratislavy) do bodu B2 (Borský Mikuláš) a späť. Napadlo mi, že knižka by sa mohla nazývať aj Napísané pomedzi.
Kniha obsahuje krátke texty (autorka ich špecifikuje ako kapitoly), sú to akoby reportážne záznamy plné postrehov z vlastnej zážitkovej každodennosti aktívnej a plodnej novinárky, tu a tam popretkávané spomienkami, náhodnými asociáciami i drobnými zrnkami múdrosti, vyslovenými len tak medzi rečou... Ako napríklad: „Viem, že zmyslom života môjho psa som ja. A čo je zmyslom môjho života? Asi otázky. Na každú nie je odpoveď a v tom je ten zmysel. Zisťujeme, čo nevieme.“ Alebo: „Cudzia reč je ako les, do ktorého nemôžem vojsť, ale jeho tajomnú silu vnímam. Nemôže ma pohltiť, ale zvláštnym spôsobom mu rozumiem. Je to magické.“ Stotožníme sa s myšlienkou: „Ľudia sa správajú stále rovnako, len to vždy inak vypáli a inak sa to nazve.“ Zamyslenia hodných výrokov sa v knihe nájde viac.
Príjemné čítanie nechce byť hlbokou či vysoko umeleckou reflexiou skutočnosti, je zámerne napísané len tak, pomedzi. Dvořákovej Zvonenie nám „vyzvoní“, že knihu napísala žena náležite vitálna, optimistická, zaľúbená do svojho života, ktorá sama seba vidí v dnešnej epoche mobilov takto: „Som zrodená pre túto dobu, v ktorej má každý svoje zvonenie.“ Na druhej strane má kniha jednotiacu líniu, upozorňujúcu na odveký nástroj literátov – jazyk, reč, slovo, písanie i hovorenie. Svedčia o tom už len názvy jednotlivých kapitol: Niekedy aj reč stratím, Píšem, ako mi zobák narástol, Jeseň bez internetu, vtedy aj slová viaznu, Ako sa zhovárame s pamäťou, Slová môžu film aj pochovať alebo Slová ma zhudobňujú a ďalšie. Akiste i vďaka počúvaniu nárečia v dedinke na Záhorí, kde sa spisovateľka pravidelne zdržiava a chalupárči spolu s manželom V., novinárom a publicistom, jej napadlo korunovať svoju knižku textom nazvaným – Prešpurácky slovník sa mi vyrojil v hlave. K jej autorskému slovníku výrazov, ktoré si ako rodená Bratislavčanka pamätá z detstva a z mladosti, sa dostaneme cez všetky ďalšie kapitoly, kde je takmer v každej vyznačený prešpurácky výraz do slovníka. Ten bude iste zaujímavý špeciálne pre slovenských dialektológov, ale aj pre Prešpurákov, pamätníkov premien nášho hlavného mesta združených na internetovej stránke „prešpurčina ešče nevymrela“.
O spisovateľkinom chalupárčení v Borskom Mikuláši čítam s osobitou radosťou, vynárajú sa mi spomienky na „moje“ dávne Búre – a v nich na každoročné hodové návštevy početného príbuzenstva s nezabudnuteľnou omamou... Asi najväčšmi ma v knihe oslovil ľudský, smutno-smiešny text Rada sa zhováram s vecami a zvieratami. Hovorí o smútku, „krkavcovi v srdci“, spisovateľke ho predpovedal snový havran v sklenej guli, ktorý sám seba pomenoval Anasoftlitera. Veľmi smutná bola pre ňu smrť kocúrika Kredenca. Keď zomrel, nepuklo jej žiaľom prekypujúce srdce, ale na polici sa z ničoho nič rozbila sklená cena Bibliotéky, čo raz dostala za knižku. Trochu tajomne, no i humorne podaná téma súčasného oceňovania pôvodnej slovenskej literatúry v spojení s kocúrikovým zomieraním vedie k úvahám o zmysle života: „Ležal v altánku na stole, díval sa do záhrady, ja na neho. Hladkala som ho. On ma vidí, ja ho vidím, ale – aký to má zmysel? Aký má život zmysel, ak sa musí skončiť? No – končí sa?“
