31 dní, 62 autorov
V Košiciach sa už ôsmy rok po sebe konal najväčší stredoeurópsky literárny festival – Mesiac autorského čítania. Festival má dve línie: domácu – slovanskú (autori zo Slovenska, Česka, Poľska a Ukrajiny) a zahraničnú (každý rok iná hosťujúca krajina). Počas 31 letných večerov 62 spisovateľov číta svoju tvorbu a diskutuje s divákmi. Tohto roku mali návštevníci možnosť spoznať literatúru z Turecka. Košickým organizátorom podujatia je Knižnica pre mládež mesta Košice. Zhovárali sme sa s riaditeľkou knižnice Ivetou Hurnou (1967), ktorá stojí za realizáciou košickej vetvy festivalu.
 
Festival Mesiac autorského čítania (MAČ) vznikol v roku 2000 v Brne a odvtedy sa koná každoročne. Postupne sa rozšíril aj do ďalších stredoeurópskych miest: Ostrava, Košice, Wrocław a naposledy Ľvov. Ako si spomínate na košický vstup?
Písal sa január roku 2011 a Zora Jaurová (umelecká riaditeľka projektu Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013) mi povedala: „Posielam za tebou dvoch chlapcov z Brna, ktorí chcú robiť festival u nás v Košiciach a hľadajú partnera.“ Ja som predtým pracovala v Knižnici Pavla Országha Hviezdoslava v Prešove a organizovali sme akciu Prešov číta rád, festival Čítajme si spolu a viac takýchto podujatí v rámci občianskeho združenia Slniečkovo. Asi preto ma Zora poznala a poslala organizátorov z Brna ku nám. Bola to pre mňa výzva. Povedala som si: to zvládneme! A tak sme napísali projekt.
 
Zorganizovať takéto podujatie musí byť časovo aj finančne náročné. Čo všetko si organizácia vyžaduje?
Keďže každé mesto si festival financuje samo, my si musíme sami pozháňať finančné prostriedky, aby sme každý deň zaplatili spisovateľov – honoráre, cestovné, ubytovanie, aby sme zaplatili moderátorov, propagáciu... Nie je to lacný špás. Ale mali sme šťastie, lebo Košice boli v roku 2013 Európskym hlavným mestom kultúry a trošku tu absentoval nejaký literárny projekt, takže prvé roky sme boli podporení z fondu Európskeho hlavného mesta kultúry, potom z Ministerstva kultúry... Už máme tradíciu, takže neskôr bolo financovanie možné aj z Fondu na podporu umenia. Tohto roku nás podporila aj Európska komisia, ale každý rok musím napísať nový projekt. Samotná organizácia obnáša aj to, že chodíme po autorov na stanicu, najmä po tých zahraničných. Musíme ich odviezť do hotela a ubytovať. Mesto Košice nám vždy poskytne propagačný materiál, aby si odtiaľto autori odniesli aj nejaké informácie o meste. Spisovatelia sú ľudia slova, ktorí o Košiciach potom píšu vo svojich literárnych či reportážnych výstupoch, čo je podľa mňa pre mesto dosť dôležité. Pre mňa osobne je asi najťažším orieškom nájsť dobrého moderátora pre tú ktorú krajinu. Pred rokom, keď bolo hosťom Gruzínsko, som to riešila cez veľvyslanectvo. Tohto roku, ako akt zúfalstva po tom, čo som vyskúšala všetko možné vrátane tlmočníckych a prekladateľských firiem, som sa vybrala do predajní kebabu a v jednej som našla nášho moderátora Ebrara.
 
Ako funguje spolupráca s brnenskými organizátormi?
No, vtipne. My sme verejná inštitúcia a vo verejných inštitúciách je všetko prísnejšie a viac kontrolované. Kým vypustíme nejaké euro, tak to prejde cez niekoľko finančných kontrol – nie je to také jednoduché, ako si bežne ľudia myslia. V Brne organizuje MAČ súkromné vydavateľstvo Větrné mlýny a vďaka tomu sú vo vzťahu k festivalu oveľa slobodnejší, a hoci majú aj štátne granty, môžu si dovoliť iné spolufinancovanie, než aké si môžeme dovoliť my. Čo sa týka samotnej prípravy, tak česko-slovenskú líniu robíme viac-menej spolu. Tureckú líniu vybrali a zorganizovali partneri z Větrných mlýnů spolu s turkológmi z Mníchova. O tom, ktorá krajina bude ďalší rok hosťom, sa tiež dohadujeme viac-menej spoločne. Čo sa týka umeleckých prekladov, tak tie z turečtiny teraz zabezpečili Větrné mlýny, lebo my sme nenašli umeleckých prekladateľov z turečtiny. Ale preklady z angličtiny či ukrajinčiny sme v minulosti zverili aj našim – z angličtiny prekladal napríklad Janko Gavura.
 
Vzhľadom na všetku prácu, čas a energiu, ktoré festival vyžaduje, predpokladám, že za tým musí byť veľké nadšenie a zaangažovanosť z vašej strany a zo strany knihovníčok...
Ja si stále pamätám, ako sme v roku 2011 začínali prvý ročník – poľský. Dokonca sme otvárali večer koncertom, lebo veď to bol prvý deň, otvorenie festivalu... Bola sobota 2. júla, vonku pršalo a prišlo nám asi šesť-sedem ľudí. Dodnes si pamätám tú paniku, ktorá ma chytila – pripravovali sme festival šesť mesiacov, každý deň, a bude nám sem chodiť šesť ľudí? Robíme festival pre šiestich? Ale, našťastie, návštevnosť narastala geometrickým radom. Aj z roka na rok je tu viac ľudí. Teraz mi už ani nenapadne počítať divákov.
 
Podoba Mesiaca autorského čítania sa za tých osem rokov trochu zmenila. V čom vidíte najväčšie zmeny vy?
Asi najväčšou zmenou, ktorá ma teší, je to, že festival získal tradíciu. Ľudia ho už vnímajú a očakávajú. Vznikla tu komunita ľudí, ktorí chodia každý rok pravidelne, skoro na každé jedno čítanie. Dnes už hľadáme v publiku Romanu v kockovanej košeli a podobne (smiech). Bolo veľmi zaujímavé, keď sa k festivalu pripojila Ukrajina. Autori idú od nás autom do Ľvova, čiže napríklad musíme zabezpečiť ubytovanie a stravu pre ukrajinských šoférov. To sú ďalšie veci, ktoré pomaly pribudli. Každý večer už čakáme, kedy príde ukrajinský šofér, musíme ho predstaviť autorom, vysvetliť, že on ich odvezie... Zo začiatku to bolo aj celkom vtipné. Na hraniciach sa pohraničníci čudovali, prečo tu ten šofér chodí vždy s nejakými inými ľuďmi hore-dolu (smiech). Aj pre autorov je to dobrodružstvo, najmä pre tých, ktorí absolvujú všetky mestá. Festival sa rokmi zmenil aj v tom, že my sme chceli mať viac česko-slovenských spisovateľov, Poliaci viac poľských, takže niektorí autori čítajú len v Košiciach, niektorí len v Brne a v Košiciach, niektorí len vo Wrocławe... Domáca línia už nie je v každom meste rovnaká.
 
Čo vás za tie roky na festivale najviac prekvapilo?
Vždy ma prekvapí krajina, ktorá je hosťom... Už to znie ako klišé, no vo všeobecnosti máme nejaký obraz o tom-ktorom štáte a národe, ale po mesiaci autorského čítania sa mi ten obraz vždy zmení. Boli tu aj spisovatelia z krajín, ktoré som navštívila ako turistka, ako Španielsko či Ukrajina, ale keď danú krajinu spoznáš cez literárnu tvorbu jej spisovateľov, tak ti je odrazu taká blízka, až máš pocit, akoby si v nej strávila nejaký čas. Vždy ma to prekvapí a zároveň poteší. To je pre mňa najviac obohacujúce. Prekvapilo ma, že Turci sú mi dokonca bližší ako Gruzínci, hoci Turecko bolo pre mňa úplne neznámou krajinou... Na festivale je tiež pekné, ako sa naši moderátori stávajú súčasťou našej knižnice. Napríklad dvaja slovinskí študenti z univerzity v Ľubľane, ktorí tam študovali slovenskú literatúru, a po MAČ-i prišli aj na náš ďalší projekt. Alebo náš tohtoročný moderátor Ebrar. Keď bolo hosťom Španielsko, pomáhal nám jeden študent zo španielskeho gymnázia, ktorý mi tohto roku písal celý nešťastný, že ide na brigádu do Prahy a asi nestihne prísť na festival. Ja chcem, aby tu v knižnici bolo dobre aj našim zamestnancom a teší ma, keď sa súčasťou knižnice stanú aj naši moderátori a iní spolupracovníci. Festival potom žije aj v ďalších ľuďoch.
 
Hosťujúcimi krajinami boli v Košiciach zatiaľ Poľsko, Slovinsko, nemecky hovoriace krajiny, Škótsko, Ukrajina, Španielsko, Gruzínsko a tohto roku Turecko. Literatúra a mentalita ktorej krajiny vám bola najbližšia?
Každá bola niečím zaujímavá. Bola som napríklad prekvapená, ako som po mesiaci nepotrebovala pri Poliakoch preklad. Poľština mi tak vošla do uší, že som si ju užívala bez prekladu. Je pre mňa ťažké povedať, ktorá krajina mi bola najbližšia. Každá priniesla nejaký zaujímavý zjav. Napríklad minulý rok to bola mladá gruzínska autorka Lia Likhokeli, ktorá čítala nádherné básne. Z poézie ma asi najviac oslovila práve ona. A nielen mňa, uchvátila všetkých, čo tu vtedy boli. A v tom je tá sila poézie, že odrazu umlčala 30 – 40 ľudí, ktorí tu sedeli a užasnuto pozerali na mladé dievča z gruzínskych hôr... Alebo jeden mladý škótsky autor, ktorý robil strechy, a ja som mala pocit, akoby naozaj zoskočil zo strechy, také úžasné básne čítal. Sú také zjavy, najmä medzi básnikmi, ktoré umlčia, ohromia a naplnia energiou, a vtedy si poviem, že to stojí za to. Asi počas každého festivalu sa nájdu autori, ktorí sú mi blízki viac a autori, ktorí menej, a potom niekto, kto ohromí všetkých.
 
Určite sa vám k festivalu viaže veľa spomienok a zážitkov. Môžete našim čitateľom nejaký porozprávať?
Rada spomínam na Magora a veľmi silný pre mňa bol aj Pavel Zajíček v nemeckom ročníku. Prišiel v károvaných kraťasoch, saku a tričku. Vtedy ešte festival prebiehal v Bábkovom divadle, bolo v ten deň veľmi horúco a on mi ako moderátorke povedal: „Ivetko, já budu jenom číst.“ Že ja o ňom niečo môžem povedať, že jemu je jedno čo. Underground ako hrom (smiech). Zobral svoju knižku Chvění a začal čítať, báseň za básňou a bolo to neopísateľné. Znova som si uvedomila to čaro slova a poézie, tú silu, keď autor číta dobrú poéziu – čo to urobí s okolím.

Ďalšia silná skúsenosť súvisí s naším tohtoročným moderátorom Ebrarom. Teší ma, že Ebrar je veriaci moslim. My máme niekde v hlavách rôzne vzorce a predsudky a dôležitá úloha tohto festivalu, ako som už hovorila, spočíva aj v tom, že ľudia spoznávajú krajiny úplne inak. To, že spoznávame Turecko, je veľmi dobré aj preto, aby sme sa vyrovnávali s našimi vlastnými predsudkami, lebo tie predsudky tu sú.
 
Áno, sú. Niektorí diváci sa na prvých čítaniach pýtali na islam a niekdajšiu tureckú nadvládu dosť útočným spôsobom.
Čo ma teší je, že to potom prestalo, lebo aj diváci si uvedomili, že je to vlastne všetko inak, než nám hovoria naučené vzorce v našich hlavách. Tvárime sa, že sa moslimov oprávnene bojíme, ale ja si myslím, že či je to veriaci kresťan, moslim alebo budhista, naozaj veriaci človek nechce ubližovať svojim blížnym. Keď aspoň v niekoľkých ľuďoch zbúrame nejaké predsudky a bariéry a zmení sa ich pohľad, tak má festival silný význam.
 
Katarína Gecelovská