Odpovedá spisovateľ Jaroslav Rezník

Syntagma „nové knihy“ je obsahovo veľmi široká. Ale dobre. Aspoň je tu príležitosť povedať čosi o našej knižnej kultúre. Podľa môjho ná­zoru je na svetovej úrovni. Naši vydavatelia vydávajú a naši tlačiari tlačia knihy, ktoré sú z  pohľadu knižnej kultúry takmer dokonalé. Kniha ako nosič informácií z nespočetného množstva oblastí ľudské­ho života, až na pár nepodarkov z rýchlokvasených malolitrážnych tlačiarní, sa teší u nás úcte a je takmer dokonalá. Redakcia má však asi na mysli predovšetkým knihy, ktoré sú svo­jím obsahom nositeľom estetična, teda umeleckú literatúru, a to vo všetkých žánrových prejavoch. Tu je už situácia zložitejšia. Niekedy mám pocit, akoby našu literatúru zasiahla vlna cunami. Svojou nástojčivosťou až agresivitou zmieta z po­vrchu slovenskej literatúry všetko, čo tu bolo vytvorené predchádzajúcimi generáciami. Na druhej strane, keď tento príval opadne, na brehu po nej zostane hromada haraburdia, ktoré sa chce tváriť ako literatúra. Je to najmä preto, že tvorcovia takýchto kníh absoluti­zujú zábavný a relaxačný charakter literárnych diel. Isteže, ten je tiež potrebný, no nie je jediný. Slovenská literatúra mala vždy v minulosti významné spoločenské, a veru často aj politické poslanie pri pozdvihovaní slovenskej kultúry a vlasteneckého povedomia ľudu, ktorého jazykom písala. Súčasní spisovatelia, asi zasiahnutí každodennými vyhrážkami o nevyhnutnosti globalizácie, akoby rezignovali na túto jej základnú funkciu.

A keď už hovorím „spisovatelia“! Tento pojem je dnes médiami tak zdevalvovaný, že spi­sovateľom sa cíti byť každý, kto sa naučil v prvej ľudovej čítať a písať. Horšie je, že písať by chcel každý, no čítať sa chce málokomu. No zároveň je dobre, ak má fenomén knihy stále také silné a výsostné postavenie, že každá tzv. „celebrita“, aj keď nemá na to popularizačný a už vôbec nie materiálny motív, chce vydať knihu, aby videla svoje meno na jej obálke.