Kniha Dobrú noc a pozor na hady (Technická univerzita vo Zvolene – Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica 2018) sa sčasti číta ako román, prinášajúci príbeh britského misionára Daniela L. Everetta, ktorý študoval kultúru kmeňa brazílskych Indiánov, no sčasti je aj odbornou antropologicko-lingvistickou štúdiou. O tom, čo všetko nás môže naučiť toto prírodné spoločenstvo, porozprávali prekladatelia knihy – Zuzana Szabóová a Milan Zvada.
Ako ste sa dostali k prekladu takej špecifickej publikácie?
M. Z.: Aktivity Živice sledujem už dlhšie. Vnímam najmä Sokratov inštitút, ktorý prevádzkujú, a taktiež poznám viacero študentov a absolventov tohto unikátneho „projektu“ na rozvoj globálneho vzdelávania a aktívneho občianstva. Mám prehľad o ich témach a kniha Daniela L. Everetta s ponukou prekladu sa ku mne dostala od vtedajšieho riaditeľa Sokratovho inštitútu. Po prečítaní zhrnutia na zadnej strane knihy som bol nadšený, kulturológia a antropológia je pre mňa veľmi dobrý spôsob ako porozumieť svetu a človeku.
Z. S.: K prekladu som sa dostala pomerne ľahko. Dlhšie som vedela o tom, že Živica plánuje v roku 2018 vydať niekoľko zaujímavých titulov, napríklad aj Cigánku od Janette Motlovej Maziniovej a aj knižku Don’t sleep there are snakes od Daniela L. Everetta. Neskôr ma oslovili s ponukou, či by som túto knižku nechcela preložiť. Sama som si však netrúfla – a to najmä kvôli mojim iným pracovným záväzkom. Jedinou možnou cestou teda bolo preložiť knižku vo dvojici, a tak sme sa spojili s kamarátom Milanom Zvadom. Zhodli sme sa na tom, že nám táto párová práca bude vyhovovať a začali sme čítať, spoločne konzultovať a prekladať.
Dovolím si tvrdiť, že takýto typ knihy sa neprekladá „pre peniaze“, ale pre vnútorné presvedčenie, že je pre našu spoločnosť dôležitá. Ako sa prepája s vaším profesijným životom?
M. Z.: Mám viacero aktivít, ktorým sa venujem. Za niektoré som ohodnotený, niektoré robím dobrovoľnícky. Nepremýšľam príliš nad tým, aká je moja profesia, lebo za deň občas vykonávam aj dve-tri, podľa situácie a potrieb. Som v neustálom kolobehu, nové projekty vyžadujú nové výzvy, veľa sa pritom učím za pochodu. Často myslím na Pirahov (vyslovuj pí-da-HOV, pozn. red.) – ako by sa asi zachovali v tej či onej situácii, myslím na ich veselosť, vytrvalosť a zároveň voľnosť – vedia, čo musia urobiť, a inak môžu oddychovať. V rámci jedného predmetu na škole vyučujem aj o nich – bavíme sa so študentami o rôznych konceptoch, pojmoch a hodnotách, ktoré boli alebo sú charakteristické pre rôzne kultúry. Sprevádza nás pri tom zvedavosť, učíme sa kriticky a s odstupom pozerať nielen na druhých, ale aj na seba. Myslím, že je to v dnešnej dobe veľmi potrebné. V istom zmysle od toho závisí budúcnosť nás všetkých.
Z. S.: Dlho som mnohé aktivity robila dobrovoľnícky a doteraz sa dobrovoľnícky angažujem. Pracujem v Centre komunitného organizovania, som jednou zo spoluzakladateľov kníhkupectva Artforum v Banskej Bystrici, zároveň som členka Amnesty International Slovensko. Jedna moja „práca“ sa prelína s druhou, tá s treťou, je to všetko prepletené. Samozrejme, aj preklad tejto knižky sa stal veľmi organicky súčasťou mojej práce, môjho života. Išla som do toho preto, lebo som to považovala za dôležité. Daniela Everetta som zažila osobne počas jeho workshopu na Sokratovom inštitúte a presvedčilo ma to o tom, že by sa o Pirahoch a ich spôsobe života malo dozvedieť čo najviac ľudí. Sama na nich často myslím.
Na prebale knihy sa riaditeľ Sokratovho inštitútu Juraj Hipš vyjadril, že príbeh Daniela L. Everetta nastavuje zrkadlo civilizovanému svetu. Aké zrkadlo nastavil vám?
M. Z.: Mnohé zo života resp. životného štýlu Pirahov ma v kontraste s „civilizovaným“ svetom neprekvapilo – už predtým som sa zaoberal vplyvom jazyka a konceptov na náš život a svetonázor, na ľudskú myseľ a vnímanie. Potvrdilo sa mi mnohé – že to, ako myslíme, výrazne určuje realitu – resp. našu reakciu na to, čo si myslíme, že je reálne, a čo pri tom pociťujeme. Utvrdil som sa v tom, v akom etnocentrizme či „globálnom“ šovinizme žije tzv. „západná“ civilizácia, a že pokrok meriame len technológiami a úspešnosťou pri predlžovaní života vďaka medicíne. Samozrejme, aj Pirahovia sú v istom zmysle etnocentrickí, hrdí a sami seba považujú za najlepších, no v žiadnom prípade nie sú primitívni, menejcenní ani zaostalí (ako sa zvykli označovať tieto prírodné spoločenstvá). Jednoznačne sa máme od nich čo učiť – dokonca som dospel k názoru, že všetci ľudia na zemi sú v podstate v srdci Pirahovia, len na to zabudli, resp. nánosy vlastnej sebastrednosti a konformnosti v nich toto uvedomenie potlačili.
Z. S.: Príbeh Daniela Everetta hovorí o mnohých stránkach života kmeňa Pirahov, a tým nám nastavuje zrkadlo v rôznych oblastiach nášho európskeho spôsobu života. Ide napríklad o praktické veci, akými je spôsob stravovania a jedlo samotné – Pirahovia sa stravujú veľmi zdravo, jedia spoločne, dokonca aj varia viac-menej spoločne. Je to komunita, ktorá dbá o svojich členov a členky, navzájom sa o seba starajú, pomáhajú si, veľa sa smejú, veľmi zjednodušene by sme mohli povedať, že prežívajú skutočne výraznú ľahkosť bytia.
Samozrejme, nepoužívajú rôzne výdobytky vedy a techniky – otázka však je, či ich vôbec k svojmu spôsobu života potrebujú, ak sa im darí žiť aj bez nich. Mnohé otázky u nich nie sú tabu, respektíve k nim pristupujú akoby bez zbytočných emócií. Jednou z nich je napríklad otázka nevery. Daniel Everett ju v knižke veľmi podrobne opisuje, nebudem preto prezrádzať viac.
Stotožnila som sa teda s myšlienkou, ktorou je prestúpené celé ich bytie, a teda, že človek dokáže žiť dobre, spokojne a v pohodlí aj vtedy, keď vlastní veľmi málo. Myslím, že práve to je niečo, s čím európska spoločnosť neustále zápasí – mať čo najviac, súťažiť, kto má čo drahšie, lepšie, novšie, kvalitnejšie... U nich to tak nie je. A nemalo by to tak byť ani u nás. V konečnom dôsledku je aj tak dôležitejšie čosi úplne iné. Vzájomná blízkosť a starostlivosť je to, čo by sme mali kultivovať a na čom by sme mali neustále pracovať.
Tieto nánosy možno pozorovať v každej oblasti nášho západného života? Aj v tom, ako sa vyrovnávame so smrťou? Zaujímavý je príbeh o žene, ktorá rodila sama na pláži: „Pirahovia nechali mladú ženu samú a bez pomoci zomrieť, pretože veria, že ľudia musia byť silní a musia sa sami dostať z ťažkostí.“
M. Z.: V našej civilizácii máme problém so smrťou, alebo inak – s prijatím kolobehu života a smrti, od čoho sa odvíja poňatie času a vlastne celé naše správanie vzhľadom k pohodliu, peniazom, práci, voľnému času. Zbytočne žijeme väčšinu času v hlavách, a nie v telách, na zemi, zmyselne – ako Pirahovia. Máme výčitky a pocity viny z minulosti, ako aj obavy a úzkosti z budúcnosti, ktoré nie sú reálne. Skúsme si spočítať, koľko času venujeme negatívnym emóciám a televízii denne, pre nič. Vedome sa oberáme o možnosti sebarozvoja, lebo nemáme dostatok sebadisciplíny (na rozdiel od Pirahov), nevieme si užívať prítomnosť, len tak sa smiať, byť spontánni, žiť v spojení s okolím, so sebou. Bojíme sa cudzincov – a pritom sa nepoznáme medzi sebou. Nepoznáme ani svojho suseda, ani väčšinu z ľudí, keď vyjdeme z vlastného domu na ulicu. To Pirahovia nepoznajú – sú spolupatriční, spoločenskí, súdržní. Vedia, že prežiť v džungli znamená spolupracovať, nie súťažiť a hádzať si polená pod nohy. Ak sa o sebe chceme naozaj niečo dozvedieť – a to je Everettova téza – obklopujme sa ľuďmi, ktorí sú od nás rozdielni, ktorí sú iní. Znie to paradoxne, ale práve tí nám poskytujú najlepšie zrkadlo.
Z. S.: Pirahovia majú iný postoj k smrti. Keď cítia, že novorodeniatko neprežije, nevyvinú úsilie na jeho záchranu. Malo zomrieť, tak to je a nikto z nich to nemá právo meniť. Pre nás – ak to môžem takto zovšeobecňovať – je tento postoj nepochopiteľný. Veda sa predsa neustále vyvíja, prečo by sme nemali vynaložiť úsilie na záchranu života? U nich je to inak. A aj Everettovi trvalo dlho, kým to pochopil. Smrť je čosi, čo je prirodzené. Je súčasťou života, toho, čo zažívame. Stretávame sa s ňou, no akoby sme sa ju stále pokúšali z našich životov vylúčiť. Myslím, že je to spôsobené tým, ako žijeme. Ako povedal Milan – žijeme vo svojich hlavách, nie na zemi. Máme problém hovoriť o problémoch, riešiť ich, rozvíjať vzťahy s ľuďmi okolo nás, byť úprimní k ostatným, no aj k sebe samým. Preto máme problém odísť z tohto sveta, rovnako ako prijať odchod našich blízkych. Pirahovia toto nezažívajú, žijú inak ako my.
Podľa Everetta je naše vnímanie získané, naučené, a to, ako hovoríte, ovplyvňuje našu realitu. Ilustruje to na príklade z vlastnej skúsenosti, kedy si pomýlil anakondu s brvnom. V jeho kultúre ho naučili, ako vyzerajú plávajúce brvná, no úplne mu chýbal obraz plávajúcej anakondy, čo ho vystavilo nebezpečenstvu. Zjednodušene povedané, naša kultúra nám prekáža v tom, aby sme videli poza naše predsudky a stereotypy, poza naše vlastné myslenie. S ktorými stereotypmi sa stretávate vy a ako sa ich snažíte preklenúť?
M. Z.: Áno, dá sa to tak povedať. Čím viac sme ukotvení v „strede“ vlastnej kultúry, tým vidíme viac na okraj a menej do stredu inej. Stereotypy sú do určitej miery potrebné, avšak nedá sa nimi riadiť všeobecne, nereflektujú totiž realitu jednotlivcov. Na Slovensku mi prekáža rétorika a celkové predsudky ľudí a „hejslovákov“ voči menšinám – cudzincom, homosexuálom, Rómom, príslušníkom iných náboženstiev –, ktoré sa stávajú nebezpečnými. Zruční rétori z toho vytĺkajú politický kapitál, narábajú s podvedomím strachom ľudí zo straty pohodlia a bezpečia. Priťahujú pozornosť adresátov, spoliehajúc sa na stereotypy a predsudky rozšírené v spoločnosti a zneužívajúc rýchle emócie, ako strach, pohŕdanie, hnev a frustrácia. To, ako hovoríme o inej skupine ľudí vo verejnom diskurze, ako ich zobrazujeme v médiách a s akými emóciami na nich reagujeme, veľmi vplýva na naše správanie, postoje v budúcnosti.
Stereotypizácia veľmi súvisí aj s našim naučeným zvykom premýšľať binárne a kauzálne – dvojpólovo a príčinne, chronologicky (zvlášť od čias Aristotelovskej logiky). Všetko rozdeľujeme na čierne alebo biele, dobré alebo zlé, celého človeka na dušu alebo telo, našinca alebo cudzinca, muža a ženu. Tertium non datur. Ignorujeme tým celé spektrum možností a odtieňov stavu vecí. Zoberme si len, koľko problémov niektorým inovercom spôsobuje napr. neutrálne slovo „gender“, ktoré podľa nich ohrozuje nielen jazykovú, ale i kultúrnu integritu Slovákov (či slovensky hovoriacich?)
Z. S.: S Danielom Everettom v tomto úplne súhlasím. Keď nás nikto neučí vidieť rôzne obrazy, máme len malú šancu ich neskôr identifikovať. Vidíme prvý obraz, prvý plán, prvý impulz, ktorý človeka privedie k tomu, aby konal tak, ako koná. Nepoznáme a často ani nechceme poznať pozadie rozhodnutí, skutkov, životných osudov či omylov.
Tiež si neuvedomujeme, akú silu má reč a spôsob nášho vyjadrovania. Zabúdame na to, že keď komentujeme príspevky na facebooku, pod článkami na spravodajských weboch či pod statusmi našich známych a priateľov, ide o živých ľudí. Máme problém spolu hovoriť osobne, no nemáme zábrany napísať takmer čokoľvek, ak ide o online priestor. Neoverené „fakty“, polopravdy, vymyslené tvrdenia, ktoré sa hrajú na absolútnu a nikým nespochybniteľnú pravdu, útoky na rasu, náboženstvo, rod, sexuálnu orientáciu, etnický pôvod, to všetko je viditeľné, vieme si to prečítať, vieme to niekedy aj prehltnúť, pretože pravidlá prestali existovať a všetci si môžeme dovoliť všetko. Je to ale naozaj tak? Veď predsa sloboda slova a prejavu má svoje limity. Mám pocit, že presne toto sa nám, bohužiaľ, darí až príliš úspešne vytesňovať. A vytesňujeme to nielen pri online diskusiách, ale aj pri osobných rozhovoroch. Ľahko naskočíme na vlnu urážok a zosmiešňovania či podceňovania.
Často sa stretávam s predsudkami a stereotypmi, ktoré sa týkajú rómskej menšiny, žien, moslimov a moslimiek či utečencov. Je to spôsobené najmä mojím zamestnaním. Pracujem v Centre komunitného organizovania, kde koordinujem ročný vzdelávací program pre základné a stredné školy, ktorý je zameraný na rozvoj kritického myslenia, tolerancie, vzdelávanie k ľudským právam a živé knižnice. V rámci programu sa snažíme pôsobiť preventívne voči radikalizácii mládeže a často sme svedkami toho, ako ľahko dokážu spolužiaci hovoriť o tom, že rómska menšina nemá pre Slovensko vôbec žiadny prínos. V ničom. A pritom majú v triede rómskych spolužiakov a spolužiačky, s ktorými dobre vychádzajú, no pre nich sú to len výnimky z pravidla. Toto sa nedá vyriešiť jedným workshopom, jednou diskusiou či hodinou venovanou vyvracaniu mýtov. Pri takýchto situáciách je dôležité nereagovať impulzívne a venovať sa danej triede systematicky, dlhodobo, aktivitami, ktoré odzrkadľujú potreby študentov a študentiek. A presne to robíme. Snažíme sa viesť dialóg, nesúdiť, nezatracovať, pracovať na tom, aby sme nenávisť nepovažovali za jedinú odpoveď na čokoľvek.
My však máme príbehy, prostredníctvom ktorých sa vieme pozrieť na svet inými očami. V kultúre Pirahov absentujú mýty o stvorení sveta a všetko, čo si rozprávajú, podlieha princípu bezprostrednej skúsenosti. Hovoria len o tom, o čom vedia, že existuje. Čo nás z tohto pohľadu môžu naučiť?
M. Z.: Aj Pirahovia majú príbehy – rozprávajú o tom, čo sa stalo, kde sa čo nachádza, čo idú robiť, kde je jedlo, komu sa čo snívalo a pod. Rozdiel je v definícii „príbehu“ a jeho vzťahu k realite a fikcii. Teda v tom, ako „zarámcujeme“ to, čo hovoríme, za akým účelom, v akom kontexte. Napríklad aj snový svet je pre Pirahov rovnako reálny ako ten každodenný. Tiež stojí za zamyslenie, koľko z vecí, o ktorých hovoríme, sú len táraním či zbytočnými klebetami...
Lingvistika definuje tzv. evidenciály. Sú to prvky reči, ktoré vyjadrujú úroveň rečníkovej znalosti toho, o čom rozpráva. V jazyku Pirahov sú tri: klebety, pozorovanie a dedukcia. Na pochopenie týchto evidenciálov môžeme použiť príklad z angličtiny. Ak sa vás opýtam, „Išiel Joe na ryby?“ mohli by ste mi odpovedať: „Áno, počul som, že išiel,“ alebo „Áno, viem, že išiel, lebo som ho videl odchádzať,“ alebo „Áno, myslím, že išiel, lebo tu nemá čln.“ Rozdiel medzi angličtinou a jazykom Pirahov spočíva v tom, že na vyjadrenie týchto evidenciálov použije anglicky hovoriaci človek vetnú skladbu, kým Pirahovia slovesné prípony. Obsah a vývoj konverzácie teda záleží aj od toho, čomu u/veríme – či tomu, čo počujeme, alebo tomu, čo vidíme na vlastné oči a máme s tým osobnú skúsenosť.
Navyše, Everett v knihe píše, že Pirahovia sú mimoriadne zhovorčiví ľudia, rozprávajú takmer nonstop – v osade je neustála vrava aj počas noci (nestane sa, že by celá osada spala naraz). Ich kognitívne schopnosti a emócie sa nijako nelíšia od tých našich. A napriek tomu si vystačia bez písma, príbehov o tom, ako vznikol svet, resp. čo bude po smrti. „Všetko je tak, ako vždy bolo“ – to je náboženstvo Pirahov. Všetci dokonale poznajú svoje prostredie, necítia sa oddelení, žijú zmyslami a zmyselne, „neintelektualizujú“ (i keď ktovie, o čom oddychujúci Piraha rozjíma – či o nejakých konceptoch alebo platónskych ideách). Sú pragmatickí, neriadia sa nezmyselnými dogmami, nemajú žiadnu ústrednú autoritu, ich morálny kódex je implicitný v správaní, vo výchove, v tom, ako veci robia. O hodnotách nepotrebujú hovoriť ani ich deklamovať. To poukazuje na ich obrovskú sebadisciplínu, vytrvalosť, tolerantnosť voči sebe a vyrovnanosť so životnými podmienkami. Sú skromní, veselí, naoko bezstarostní, nevykazujú prejavy úzkosti a depresie. Naša spoločnosť so systémom príkazov, zákazov, väznicami a psychiatrickými klinikami je v kontraste s tým, ako fungujú Pirahovia. I keď jednou z foriem spoločenskej kontroly jednotlivca je taktiež ostrakizácia – tzn. vylúčenie člena z komunity, zamedzenie možnosti podieľať sa na spoločnom blahu, spolupracovať, prebieha bez nátlaku – nie je tam inštitúcia, ktorá by túto moc vykonávala. Asi takto by mohol vyzerať Kantov kategorický imperatív v praxi. Pirahovia si navzájom dôverujú oveľa viac ako my.
Z. S.: Myslím, že to, že takéto príbehy máme, nemusí znamenať, že sa vieme na svet pozerať inými očami. A zároveň to, že Pirahovia vychádzajú pri rozprávaní príbehov z osobných skúseností, nemusí znamenať, že sú o čosi ochudobnení. Mám skôr pocit, že je to úprimnejšie – a to práve v zmysle toho, že netrávia čas zbytočnými rečami. Hovoria o tom, čo sa im deje, nezaoberajú sa ohováraním a šírením klamstiev, domnienok a výmyslov. Presne ako tvrdí Milan, rozdiel je v tom, čo pre ktorú kultúru znamená príbeh ako taký.
Všetko je u nich akoby dané. Samozrejme, ich hodnoty sa nepochybne počas existencie ich kmeňa vyvíjali, ale je zrejmé, že majú jasne sformulované, čo sa „má“ a čo sa „nemá“ robiť. A podľa toho sa správajú. Ak niekto urobí prešľap, nepovie „prepáč“, toto slovo nepoznajú. Povie „bol som zlý/bola som zlá“, úprimne si uzná, že konal nesprávne, a tým prejaví svoju vôľu konať nabudúce inak. A je to vyriešené. Ďalšia otázka, ktorá z tohto pre nás plynie, je možné nadužívanie rôznych slov a slovných spojení – prepáč, mrzí ma to, milujem ťa, chýbaš mi – a ich skutočne úprimné používanie.
Kamarátka sa po štyroch rokoch vrátila z Holandska na Slovensko, pričom hneď zhodnotila, že sú tu všetci akísi mrzutí a nahnevaní, nehovoriac o násilí, ktoré sa v poslednej dobe vyostrilo. V rovnostárskej kultúre Pirahov sa hnev považuje za najväčší hriech. Násilie voči komukoľvek je pre nich neprijateľné. Prečo je to u nich možné a u nás nie?
M. Z.: Áno, už len prejavenie hnevu je považované za najväčšiu neresť, nieto ešte násilie. V jednom rozhovore Everett uvádza, že keď nechtiac zvýšil hlas (nebol v skutočnosti nahnevaný, ako profesor mal niekedy tendenciu zvyšovať hlas), Pirahovia ho na to upozornili – požiadali ho, nech sa upokojí. Neznamená to však, že by hnev potláčali alebo vytesňovali. Sú naučení tráviť čas v džungli aj osamote, sú fyzicky aktívni a vitálni, čo určite vplýva na silu ich charakteru. Môžeme povedať, že tento typ emócií akoby spracovávali efektívnejšie práve kvôli tomu.
Z. S.: Práve to sa mi na Pirahoch páčilo. Pre mňa je veľmi ťažké v niektorých situáciách svoj hnev ovládať, prežiť si ho sama v sebe a ísť ďalej. V tomto sú pre mňa veľkým vzorom. Pochopiteľne, nie je možné, aby hnev vôbec necítili. Dajú mu však len toľko priestoru, koľko sami dovolia. Nezožierajú sa ním, neživia v sebe negatívne emócie, nepretavujú ich do správania – a tobôž nie do fyzického násilia. Svoju silu a vitalitu potrebujú investovať do oveľa dôležitejších vecí, a teda napríklad do lovu, či do života samotného. A tam hnev nemá miesto.
Ktorý z konceptov vás v živote Pirahov najviac fascinuje? Napr. jednoduchá hmotná kultúra; nevedomosť o koncepte chudoby; nepoznajú čísla…
M. Z.: Asi najviac ma fascinuje ich stav vedomia, v ktorom sú prítomní „tu a teraz“. Takisto však sebadisciplína v spojení so skromnosťou – vedia, koľko potrebujú bez toho, aby poznali čísla. A tiež už som spomínal ich prístup ku kolobehu života a smrti. Konkrétne ma pobavilo, že keď niekto umrie, telo idú okamžite zakopať a ostatným oznámia, že dotyčný umrel. Nerobia okolo toho ceremóniu. Jamu vykopú len do hĺbky človeka v sediacej polohe, aby ju nemuseli kopať širokú. To však nehovorí nič o tom, že by si človeka nevážili, alebo za ním nesmútili – jednoducho šetria sily, robia tak z pragmatických dôvodov.
Z. S.: Určite je to spôsob prežívania hnevu, no aj celkový prístup k životu. Snaha žiť spokojne, no najmä byť spokojní s tým, čo majú. Veľa sa smejú. Keď chytia dosť rýb, smejú sa, keď nechytia žiadnu, smejú sa tiež. Cítiť z toho ľahkosť bytia. Nemyslím si však, že je to spôsobené len tým, že žijú tam, kde žijú, a že vlastne žiadny iný spôsob života nepoznajú. Mohli by byť agresívni, rozširovať svoje územie, drancovať prírodu okolo seba, no nerobia to. Stačí im to, čo majú, žijú v dostatku, a to je to, čo považujú za dôležité. Určite by sme sa od nich mohli naučiť mnoho.
Zaujímavý je Everettov výskum, v ktorom dokazuje, že kultúra ovplyvňuje jazyk a vyvracia Chomského teóriu. Vedeli by ste to v stručnosti vysvetliť?
M. Z.: Vďaka knihe som sa pozrel bližšie aj na Chomského teóriu. Chomsky tvrdí, že človek má vrodený jazykový inštinkt – predpoklady používať reč na základe gramatických štruktúr, ktoré sú univerzálne. Odtiaľ je aj pojem „univerzálna gramatika“. Jej poznaním, resp. odhalením vieme pochopiť a naučiť sa iné jazyky. Tiež tvrdí, že každý jazyk obsahuje tzv. rekurziu – schopnosť donekonečna vytvárať vety cez vkladanie vedľajších viet, aj keď sa nemusí prejavovať v každom jazyku explicitne. Everett na príklade jazyka Pirahov dokázal (i keď pre niektorých akademikov nedostatočne – nazvali ho „šarlatánom“), že to tak nie je. Pirahovia nepoužívajú súvetia ani zložité vety. Mnohé významy vyjadrujú cez slovesné prípony, nie cez zložitú syntax vety. Navyše, aj keď to nie je nič nové, na príklade Pirahov zdôraznil, že existujú aj iné rovnocenné formy komunikácie ako je verbálna (tzn. slovná). Sú nimi napr. pískanie, hmkanie, kričanie či spievanie.
Z môjho pohľadu akákoľvek teória, ktorá rieši, či je niečo vrodené alebo nie (napríklad niektoré duševné poruchy), v podstate na nič zásadné neodpovedá. Psychiatri napríklad rozdelili duševné choroby na organické a endogénne – pričom tými druhými nazývajú tie choroby, ktoré sú „vnútorného“ pôvodu – čo v praxi nič nevysvetľuje, je to prázdny pojem. Avšak tvária sa, že na niečo prišli. Takýchto pojmov je v akademickom a vedeckom diskurze veľmi veľa – odkazujú samé na seba, mnohým sa prikladá väčšia váha než je potrebné, iné dokonca fungujú ako zbrane – napríklad otázka prirodzenosti a neprirodzenosti. Len tak na margo – väčšina Pirahov je otvorene bisexuálnych, prirodzene nadväzujú aj rovnakopohlavné vzťahy. My tu v 21. storočí ešte stále zápasíme o zrovnoprávnenie takýchto vzťahov. A to sme vraj vyspelí.
Beáta Beláková
