Vyhľadávanie
Ako sa kráča po schodoch do literatúry
Veronika Šikulová sa narodila v Modre. Vyštudovala žurnalistiku, krátko pracovala v redakciách viacerých časopisov. Debutovala knižkou krátkych próz Odtiene (1997), za ktorú dostala Cenu Ivana Krasku. Nedávno jej vyšla vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ próza Z obloka (1999). Žije striedavo v Modre a v nemeckom Chemnitzi, kde jej manžel pôsobí ako vedecký pracovník na Technickej univerzite.
*Ako je to narodiť sa do takej spisovateľsky košatej rodiny? A to ani nehovorím o strýkoch či bratancovi Bystríkovi, stačí spomenúť dve už legendárne postavy slovenského spisovateľského neba - tvojho otca Vincenta Šikulu a svokra Jozefa Mihalkoviča...
- Dobre je narodiť sa. A narodiť sa do košatej rodiny ešte lepšie. Nás je ako hadov. Mám toľko bratancov a sesterníc, že sa ich niekedy neviem ani dopočítať. Hocikedy v noci, keď nemôžem zaspať, začnem sa modliť za celú rodinu. Začnem menovať a zavše zaspím skôr, ako sa pomodlím za naše modranské spoločenstvo. Mohla by som vymenovať tisíc výhod aj nevýhod narodenia do spisovateľskej rodiny. Ja si svojich dvoch tatkov vážim. Aj ako tatkov, aj ako spisovateľov...
*Talent sa dedí a deti rady napodobňujú svojich rodičov - alebo sú vo večnej opozícii voči nim. Ako to bolo či je v tvojom prípade? Keď si ohmatávala prvé schody do sveta literatúry, bol ti otec vzorom?
- Samozrejme, že mi bol vzorom. Kto iný mi mal byť vzorom? Veľmi skoro som sa rozlúčila s tým, že by zo mňa bola, povedzme, psychiatrička ako mama. Z chémie a z fyziky som ledva preliezla z ročníka do ročníka. Nechcelo sa mi učiť.
Dnes však na to pozerám inak. Strašne si vážim doktorov. Úplne odovzdane všetkým dôverujem.
Je mi však ľúto, že som sa nevenovala napríklad lepidopterológii, alebo ornitológii či meteorológii.
Kde som zastala? Aha, na tých schodoch do literatúry... Čo ja viem, vždy som mala pred otcom strašnú trému. To mi zostalo, najmä pokiaľ ide o literatúru, dodnes. Skôr som sa pretŕčala pred mamou... Pozor, to je veľká čitateľka!
Keď som sa s kamarátkou Denisou Fulmekovou istý čas potĺkala po kaviarňach a vysedávala U Michala, raz si k nášmu stolu prisadol Štefan Moravčík a hovorí: ,,Šikulica, ty bludičko, nepustím ťa na Parnas!" Aj to patrí k tým schodom...
* Tvoje zaujatie Marcelom Proustom a jeho Hľadaním strateného času sa stalo pomaly legendárnym. Čo ťa na ňom predovšetkým zaujalo?
- Všetko! Jednoducho sa mi tá knižka dostala do rúk v takom čase, že ma oslovila. Proust sa u nás spomínal často. Najmä keď sa stretli Rudol Sloboda a otec. Pre mňa to bola povinná literatúra.
Najskôr som trochu machrovala a tvárila sa, že tomu rozumiem. Prvá knižka, ktorá mi tak naozaj učarovala a drapla ma za srdce na dlhý čas, však bola Salingerova kniha Kto chytá v žite. Bola som u svojej krstnej mamy Katky na prázdninách v Piešťanoch, stále pršalo, každý deň sme niekde mali ísť, ale trčali sme doma. Hrozná nuda pre šestnásťročné dievča! Tam som ju našla v knižnici. Začala som to čítať a odrazu sa mi zdalo, aké fantastické prázdniny!
Proust mi zostal v knižnici po tatkovi ako dedičstvo. Tatko sa od nás odsťahoval, ale knižnicu nám nechal. V skutočnosti som Prousta začala čítať, aby som sa pošmajchlovala tatkovi, a až oveľa neskôr sa Proust zapáčil aj mne...
Ja vlastne Prousta čítam stále. Keď si na niečo neviem spomenúť, alebo čosi hľadám, otvorím si niektorú z kníh Hľadania strateného času...
Dnes si však všímam iné veci. Trebárs, alebo najmä Proustov spôsob písania. To, ako tesne spojil určitých ľudí s ich rečou, ako opisuje svoje postavy iba spôsobom ich reči... V tejto rovine usporadúva postavy, ich povolanie, príslušnosť k spoločenskej triede, majetok... Spoločenstvo ľudí opisuje ako nejakú Prírodu. Reálny jazyk ľudí je pre neho priamym podnetom k písaniu.
* Vo svojom debute Odtiene píšeš: ,,Všetko je vo mne ticho uložené... Nateraz som sa upelešila v minulosti... Väzním v sebe svoju dušu ako nebezpečné, pažravé zviera. Ak nespí, žerie. A nemôžem si ju vyhodiť z hlavy. Občas ju vyháňam alkoholom, ako sysľa z diery - nepomáha to, zvykla som si... Musíme byť zajedno - v jednote je sila, v rici tma." Na tvojich slovách ma zaujali dve veci: jednak tvoje očarenie spomienkami, minulosťou, ktorá v sebe ukrýva plynutie času, a ty ten čas na svoj spôsob zaklínaš. Myslím si, že takéto zaklínanie času znamená popierať smrť, a to je vari hlavným zmyslom tvorby... A potom: v rici je zrejme naozaj tma, aj keď som tam ešte nebol, ale čo s tvojou dušou? Zmierili ste sa, alebo teraz väzní ona teba?
- Ja som stará tradicionalistka. Okrem iného. Okrem iného hovorím preto, lebo zavše dokážem zabudnúť a hodiť za hlavu celý ten svet spomienok a tak... Teraz som so sebou zajedno...
Zomrela mi babka. Odkedy zomrela, nejako sme všetci ozleli... Pre mňa sa svet zmenil. Naďalej som doma, mám malého - začal chodiť do škôlky, naďalej bývam v Modre... Inak mi však býva clivo, inak mi je na svete bez babky.
Smrti sa bojím ako čert kríža, ale myslím si, že je to zdravé.
Nepatrí sa, aby som to miešala, ale aj kocúr mi nedávno zomrel... Bol už starý - mal desať rokov a za desať rokov si človek aj na kocúra zvykne... A do tretice, minulú jeseň som zasadila ringlótu. Zle, zle, zle - zmrzla mi...
Nejaké je to celé komplikované. Nemám rada nové veci, televíziu, supermarkety, nekupujem coca-colu ani obrázkové časopisy... Zaujímam sa o politiku, o dianie vo svete... Veľmi sa mi páčil rozhovor Juana Goytisola s Günterom Grassom v Slovenských pohľadoch. Treba sa trochu báť. Čas však nezaklínam, iba mám strach z toho, čo je alebo čo bude. Vtedy sa stiahnem do seba... A tam je všetko po starom... Tam sa mi po dvore prechádza babka. V náručí stískam kocúra...
* Narodila si sa v zmení Rýb, a o ľuďoch narodených v tomto znamení väčšina astrologických textov hovorí, že sú citliví, vnímaví, majú umelecké sklony, žijú bohatým vnútorným životom.
Súhlasíš? A vôbec, máme to my ryby v živote ťažšie, alebo ľahšie ako ostatní? V tvojej druhej, opäť silno autobiografickej knihe Z obloka hovorí Mátohe jej manžel, že smútok je jej životným pocitom.
- Veľmi na horoskopy nedám, hoci si ich zavše prečítam... Ryba? Čo ja viem, či som ryba? Nikdy, to znamená, že niekedy predsa len urobím výnimku. Nemám však dojem, že by som pojedala vlastný živočíšny druh. Potom už mi je bližšia koza z čínskeho horoskopu. Páčia sa mi zvieratá v čínskom zverokruhu. Ja som koza, môj manžel tiger, mama drak, malý je potkan, aj môj otec je potkan...
Bohatý vnútorný život... Zavše, keď som s mužom na cestách a on je v práci, zíde mi na um, že veď ja ani iný život nevediem. Iba ten vnútorný...
A smútok? Dnes mi už býva smutno inak a z iných vecí ako pred časom.
* Domnievam sa, že miera autobiografickosti v tvojich prózach je dosť vysoká, no hneď sa za túto domienku ostravedlňujem, pretože mnohí autori sú na takéto dohady citliví. Hádam aj právom. Popierajú akékoľvek súvislosti so svojím osobným životom... Najvtipnejšie to vyriešil Lewis Nordan, ktorý kritikom odkázal: ,,Samozrejme, že to nie je pravda, ale patrí to medzi príbehy z môjho života už tak dlho, že to o mne v istom zmysle vypovedá oveľa viac, než väčšina toho, čo sa skutočne stalo." Čo ty na to? Do akej miery môže spisovateľ čerpať zo svojho súkromia, do akej miery sa mu dokáže vyhýbať?
- Vrátim sa k tvojej predošlej otázke. Ja nie som Mátoha: Z času na čas sa však svojmu súkromiu nedokážem vyhnúť ako asi všetci spisovatelia... Ale o tom asi literatúra nie je. Ja mám rada jazyk, reč, pri písaní to stále cítim a vnímam. Ako bežec prekážku. Rozvláčny tón, úsečný tón, malebnosť nárečí, písmenká, rečové disfunkcie, račkovanie, klopkanie jazykom, gestá, druhé a tretie významy, mám rada cudzie jazyky, hoci žiadny poriadne neovládam... A o tých naozaj niečo viem - v zahraničí som rozhlasová maniačka, stačí mi naladiť akúkoľvek stanicu, aj tureckú, rada to počúvam. Tu slová majú pre mňa inú hodnotu - hoci aj banálnu - jednoducho sú a nič neevokujú. Dnes čítam Barthesa a Eca...
Záleží na okolnostiach. V skutočnosti podľa mňa nie je dôležité vyhýbať ani nevyhýbať sa vlastnému súkromiu. Literatúra a písanie je pre mňa o inom.
* Kritika tvoju prvú knihu vychválila, dostala si za ňu cenu, druhej akoby nedokázala prísť na chuť. Aký je tvoj vzťah ako autorky ku kritike? Mnohí spisovatelia popierajú, že by ju čo len čítali. Aj ty ju ignoruješ? Je naozaj kritik len neschopný básnik či prozaik?
- Mal si sa ma radšej opýtať, aký je môj vzťah k tej druhej knižke.
Podľa mňa nebola prijatá zle. Niektoré z recenzií sa mi dostali do rúk a, samozrejme, som si ich prečítala. Príliš som sa však nimi nezaoberala. Mnohé ma dokonca zaujali - napríklad Halákova v Dotykoch.
Dobrú recenziu je ťažké napísať. Sama som ich niekoľko napísala a viem, o čom hovorím. Zavše je ťažšie napísať recenziu kladnú ako zápornú. Viem, ako ťažko sa mi písalo napríklad o Slobodovom Rubate.
Väčšinou sa knižke vyčíta, že v nej to a to nie je a to tam chýba, a preto je zlá... Podľa mňa by recenzia mala byť najmä o tom, čo v knižke je.
Recenzie, články a štúdie o literatúre mám rada. Len by ich malo byť viac. Z dennej tlače a z neliterárnych časopisov sa takmer vytratili.
* Žiješ a tvoríš v Modre, pravda, keď sa netúlaš po svete. Vieš si predstaviť svoj život aj v inej krajine či meste? V rozhovore s Janom Litvákom v máji 1997 si povedala, že sa chceš vrátiť iba do Grenoblu... A pritom mám pocit, že sa vraciaš stále... Tak ako je to? V Odtieňoch hovoríš: ,,Taká som pipenka, dušinka, kurátko - lozím si po svete a Boh ma drží na krátko." Naozaj?
Boh nás predsa všetkých drží nakrátko, či nie?
Viem si predstaviť, že by som bývala vo Francúzsku. Trebárs v Stendhalovom Grenobli. Hoci aj to moje Francúzsko je iba akási odvolávka na minulosť. Velikánske mestisko, ležiace v hlbokej kotline a vôkol neho alpské končiare. Z každej ulice aj uličky ich vidno. Farbu menia podľa počasia. S manželom sme tam dva roky bývali. Potom sa mi narodil malý Vinco a akosi sa tam nemôžem vrátiť. Podarilo sa mi ísť do Francúzska toto leto - bola som v Bretónsku. Odtiaľ pochádza Corbiere. Mám rada a čiastočne aj ovládam francúzštinu, francúzsku literatúru, Sergea Ginsburga, a skrátka s tým Francúzskom sa ustavične nejako ťahám za prsty.
Dušou som však Modranka. Hoci naozaj stále niekde som, doma v Modre vždy niekto čaká. A ja sa neviem dočkať, kedy sa vrátim domov, len čo z Modry päty vytiahnem.
* Pomôžem si slovami tvojej svokry: trci chvíľa, mrcha čas. Jej výrok podľa mňa charakterizuje situáciu v slovenskej literárnej pospolitosti, kultúre a vôbec spoločnosti. Mnoho mladých aj nechtiac odchádza, Slovákom je kultúra ukradnutá rovnako ako ilúzie. Ty poznáš svet... Som priveľký pesimista?
- Ja neviem. Nerada sa k niečomu striktne vyjadrujem. Kvôli tomu ani voliť nechodím. Páči sa mi stáť mimo spoločenského diania... Spisovateľ by sa, podľa mňa, mal zaujímať, mal by však byť do istej miery veľkorysý a dať prednosť napríklad pred politikou literatúre. Nemám rada, keď je niečo - čokoľvek - jednoznačne priklincované, akoby to už bolo iba takto a nemohlo byť nejako inak. Svet sa predsa mení. Ľudia sa menia. Kvôli tomu si každý deň kupujem iné noviny.
Myslím si, že u nás vychádza veľa pekných a zaujímavých kníh, veľa dobrých kníh sa priváža aj z Čiech. Problém skôr vidím v tom a z toho mám aj najväčší strach, že ľudia - česť výnimkám - knižky nečítajú. Deti nečítjú, mamy deťom nečítajú, učiteľky nečítajú, doktori nečítajú... Ale nie som pesimistka... Veci sa prirodzene vyvíjajú, podľa mňa sú zaujímaví mladí ľudia - na stredných, na vysokých školách... Nedávno som v Domine fórum čítala víťaznú esej nejakej stredoškolskej súťaže. Vynikajúce! Svet je dnes otrasný a skoro sa v ňom nedá žiť a potom sa objaví nejaké čudo alebo aj dve čudá... Ešte stále vychádzajú knižky a zopár ľudí ich číta, sú fanatici, ktorí majú privátne vydavateľstvá a nevydávajú brak.
Ako hovorí Barthes, ten, kto o svete hovorí alebo píše, má schopnosť odmietnuť jeho nepriehľadnosť a samotu bytosti, z ktorých sa skladá, lebo každou vetou môže svedčiť o komunikácii... Svet môže byť zlý, ale nie opustený...
* V Odtieňoch akoby si sa pýtala sama seba: ,,Som bosorka, ježibaba, povitruľa, cvrnda?" Pripusťme, že si bosorka, takže by si nám mohla pobosorovať, a súčasne prezradiť, čo momentálne buble v tvojej bosoráckej dielni?
- Tento rok máme také krpaté orechy. Zbierame jablká a obrali sme vinohrad. Nechali sme len zelený veltlín. Ešte musí dôjsť. Úroda bola dobrá, hrozno sladké, vína bude dosť. Svokrina suseda Boženka z Kráľovej hovorila, že bude tuhá zima.
Ja nie som bosorka, iba rada ľudí počúvam. Aj teraz zapisujem, čo si rozprávajú. Všetko chápem tak, akoby to hovorila nejaká literárna postava. Čítam Hollého, Calvina, Atlas húb a Atlas vtákov, malému Dobšinského a vyšívam fialkový obrus. Popri tom ma malý stále ťahá za rukáv.
Zhováral sa Bohuš Bodacz
Knižná revue 20/2000
