Spisovateľka Denisa Fulmeková (1967) sa rozhodla rozpovedať príbeh svojej starej mamy Valérie Reiszovej a známeho
básnika, ktorý bol zároveň františkánskym rehoľníkom a kňazom. Nazvala ju Konvália, s podtitulom: Zakázaná láska
Rudolfa Dilonga. Knihu vydalo Vydavateľstvo Slovart a Konváliou nazval Valériu už Dilong v rovnomennej básnickej
zbierke. Keďže ide aj o rodinný príbeh autorky, do textu zakomponovala nielen historické fakty, ale aj svoje vlastné či
rodinné spomienky, a tiež citácie z doteraz nepublikovanej vzácnej korešpondencie hlavných protagonistov.
Poznáte osud podobný príbehu Valérie
Reiszovej a Rudolfa Dilonga?
Nie, nepoznám. Traduje sa síce, že mnoho duchov-
ných má potomstvo, ale každý príbeh je jedinečný.
A ja poznám práve ten Valériin.
Stretávala sa Valéria so svojimi kolegyňami
poetkami, možno tiež zaľúbenými do kňazov
– Henny Fiebigovou, Helenou Riasnickou,
Hanou Záhorskou, Máriou Juskovou?
Neviem, ale skôr nie, nikdy tie mená nespomínala.
Pamätám si iba mená jej priateliek z posledných
dekád jej života, no tie nepatrili do umeleckých
kruhov, možno s výnimkou jednej, ktorej syn je
spisovateľ. O kruhu autoriek, ktoré spomínate,
však píše exilový autor Ján Okáľ v pamätiach Leto
na Traune (1986): „Z Nitry spravil Dilong stre-
disko mladých poetov, kde rád potom prichodil aj
Tido Gašpar a iní uznávaní literáti na stretnutia
s nádejnou mládežou. Tu rozpínali svoje krídla
poetky Maruša Jusková, Helena Riasnická (Po-
spíšilová-Horová) a Henny Fiebigová, ba i Janko
Silan tu našiel prvých milovníkov svojej poézie.
Atmosféru tejto nitrianskej etapy Dilongovho
vývinu nič nevystihuje lepšie ako Dilongova roz-
tomilá zbierka veršov Helena nosí ľaliu.“
Helena Riasnická venovala nejaké verše
R. D. Ale možno nešlo o rivalitu medzi mla-
dými dámami či poetkami. V tom čase azda
v literatúre panovali korektnejšie vzťahy
ako dnes?
V knihe naznačujem indíciu, že Dilongova
zbierka Helena nosí ľaliu bola venovaná jednej
konkrétnej Helene, ale – keďže som v kontakte
s vnukom tej panej – nešlo o Helenu Riasnickú.
Dilong iste nemal núdzu o múzy, ale viac k tomu
neviem povedať. A pokiaľ ide o literárne pomery,
ženy v literatúre nemali také pevné miesto ako
dnes, emancipácia na Slovensku, vrátane tej
umeleckej, postupovala pomaly a bola hatená
rôznymi prekážkami – o rasovej, ako v príbehu
Konválie, ani nehovoriac. Neviem teda, či by ich
nezdravá rivalita neoberala zbytočne o energiu,
ale antipatie asi nie sú vynálezom internetových
diskusií.
V úvode knihy otvorene vravíte, že ste sú-
časťou tohto príbehu a že nemôžete objek-
tívne rozprávať o udalostiach, bez ktorých
by nebolo ani vás. No výsledok je vyvážený.
Je to zásluha editorky, redaktora, alebo ste
nadobudli patričný odstup?
To je ťažká otázka. Určite som sa snažila mať od-
stup a určite bolo zopár miest, ktoré som v záujme
zachovania rozprávačskej umiernenosti (aspoň
v ňu dúfam!) radšej vynechala. Pochopiteľne, spät-
ná väzba editorky Zuzany Šeršeňovej a redaktora
Jaroslava Šranka bola pre mňa veľmi dôležitá.
Poézia ktorých básnikov katolíckej moderny
vás oslovila najviac?
Asi to nikoho neprekvapí, ale je to najmä poézia
Rudolfa Dilonga. Jeho dielo mám aj najviac pre-
čítané, z ostatných autorov som čítala niečo od
Silana, Veigla a osobitne ma zaujala ešte Antológia
mladej slovenskej poézie z roku 1933, ktorú zostavil
Dilong a sú tam verše, ktorými sa predstavili há-
dam všetci významnejší predstavitelia katolíckej
moderny.
Dilong bol bezpochyby jeden z našich najväč-
ších básnikov. Pôjdete si na festival Epoché
vypočuť jeho báseň O horách v podobe, do akej
ju zhudobnil Eugen Suchoň?
Dobrý nápad!
Podľa všetkého ste vnučkou Rudolfa Dilonga,
čo mnohých čitateľov zrejme prekvapí.
Vidíte, a mne sa zdá, že je to v podstate všeobecne
známa vec. Nanajvýš sa ma občas ľudia, známi aj
neznámi, pýtali, či je to naozaj tak.
Určite je to známe v okruhu sčítanejších ľudí.
Ale prichádzajú mladí, pre ktorých je Dilong
známy nanajvýš ako jeden z množstva sta-
rých pánov z čítaniek. A zrazu zistia, že vy
idete po bratislavských uliciach so svojou
najnovšou knižkou, kde je spísaný celý ten
„známy“ príbeh.
To mi nezišlo na um, ako sa na to budú dívať
mladí ľudia. Rada by som však podotkla, že túto
knihu som nepísala ako provokáciu, pretože nie
Dilongov stav rehoľníka je tu najpodstatnejší.
Usilovala som sa skôr poukázať na to, čo spraví
so životmi ľudí vojna. Ako zmarí ich sny a ako sa
premietne aj do ďalších generácií.
Čitatelia sa to síce dozvedia z knihy, ale aspoň
naznačte niečo o zoznámení Dilonga a Valérie.
Zoznámili sa na literárnom podujatí. Dilong v tom
čase pôsobil vo františkánskom kláštore v Malac-
kách, a tak prijal pozvanie na besedu spolu s malac-
kým rodákom Ľudom Zúbkom. Valéria sa tam ako
zvedavé devätnásťročné dievča, ktoré písalo prvé
veršíky, išla pozrieť. Bolo to v roku 1936.
Tiež boli mladí a plnili si sny. Dokonca keď
Dilonga premiestnili do Hlohovca, kúpil si
za literárnu cenu motorku, aby sa nádejnej
poetke mohol osobne venovať.
Z dnešného pohľadu to bol skôr motocykel. Existuje
fotografi a, na ktorej je Dilong aj so svojou motorkou.
Kňaz na motorke pôsobil v tých časoch netradične,
moderne. Jaroslav Seifert to zhrnul vo svojich pa-
mätiach Všecky krásy světa, kde spomína stretnutie
s Dilongom na pamätnom trenčianskom zjazde spi-
sovateľov takto: „Byl to kněz řádový, byl františkán.
A básník to byl surrealistický. Jak to dal všechno
dohromady, nevím. Na sjezd přijel na motocyklu.
(...) K ránu vstal od stolu a před vchodem si zapálil
cigaretu, vyhrnul si sutanu a skočil na motorku. Jel
do nedalekého kostela sloužit mši. (...) Se vší fran-
tiškánskou pokorou klečel u oltáře a ústy, která ještě
před chvílí zpívala milostné písničky slovenské,
vzýval Hospodina a mši ve vší vážnosti odsloužil.“
Netrvalo dlho, a Valérii vyšiel debut pod pseu-
donymom Ria Valé. Verše zrejme patria jej.
Vie sa, kto vymyslel pseudonym?
Trvalo to štyri roky, čo môže byť v devätnástich
pomerne dlhý čas. Pseudonym pravdepodobne vy-
mysleli spoločne. Išlo o nevyhnutnosť, a nielen pre
ich ľúbostný pomer. Podľa vtedajšieho Židovského
kódexu, ktorý bol prijatý v tom istom roku, totiž
Židia nesmeli publikovať umelecké diela. Dokonca
ani pod pseudonymom, takže tak či tak to bol risk.
Vydanie zbierky Muškát zariadil Dilong, promi-
nentný básnik režimu, ktorý rok predtým vydal
knihu básní Gardisti, na stráž! a vítal vznik
Slovenského štátu. Ako si to vysvetľujete?
Ja si to nijako nevysvetľujem. Jedine ak tým, že
obaja hlavní protagonisti boli do seba zaľúbení
a tieto strašné veci, ktoré by ich z nášho uhla po-
hľadu mali rozdeľovať, príliš nevnímali.
Akú úlohu pritom zohral básnik a kňaz Svet-
loslav Veigl?
Obe zbierky podpísané pseudonymom Ria Valé,
teda Muškát aj Môj sen o láske, vyšli v edícii Lipa
vydavateľstva Unás, ktorú okrem Laca Gálika
redigoval aj Dilongov priateľ a básnik Svetloslav
Veigl. O mnoho desaťročí neskôr si Veigl v jednom
článku zaspomínal, že Dilong mu počas pôsobenia
v Skalici ukázal rukopis Môj sen o láske so slovami,
že opravuje verše jednej poetky a či mu s tým nepo-
môže. Veigl si však myslel, že Dilong mu len nechcel
priamo povedať, že ide o jeho vlastné básne.
Máte indíciu, či Veigl ako dôverník ŠtB udá-
val poetku, ktorej debut redigoval? Alebo
naňho eštébáctvo našili?
Skôr to druhé. Dokonca keďže bol evidovaný v ka-
tegórii dôverník, nemusel o tom ani vedieť.
Hlavnými hrdinami vašej knihy napokon nie
sú ani tak básnici. Je to príbeh o poetke Valérii
Reiszovej. Pamätáte si, kedy ste sa prvý raz
stretli s jej veršami?
Marí sa mi, že keď som v roku 1990 písala vari
prvý porevolučný článok o Rudolfovi Dilongovi,
Valéria, teda moja babička, mi ukázala rukopis
svojej nevydanej zbierky Zvíťazil ľud navždy a po-
vedala mi, že aj tie dve zbierky, ktorých autorstvo
sa pripisuje Dušanovi (tak ho volala a tak sa aj
podpisoval v ich korešpondencii, je to odvodené od
jeho zdrobneného krstného mena, teda Ruduško,
Duško), sú vlastne jej.
Ktoré jej verše na vás osobitne zapôsobili?
Tie, ktoré som odcitovala v knižke, zo zbierky Môj
sen o láske. Je to podľa mňa moderná a silná poézia,
posúďte sami: „Ja: / Ja stále myslím na deň soznáme-
nia, / stretám ťa a si celý vo mne, / a nech sa veky
ešte viacej / menia / a nech sa menia na polárky
ohne / i pásmo citrovníkov na potopu, / nech denne /
tisíc svetiel zmiera, / ja nájdem znovu tvoju stopu, /
lebo si veľký, ako moja viera. / Môj milý: / Sme
deti mŕtvych matiek, lež to žije, / čo deti z matiek
navždy dedia, / to je ich krv / i smútky symfónie, /
ale to deti nepovedia. / Ó ťarcha lásky, kto ťa, jak
my, nosí, / keď lotos / tvoj tak sladký žujem, / nie,
na vrch života ja stúpam bez ponosy, / a hoci zbi-
čovanú tvár / mám, predsa nežalujem.“
Knižka o nej je zároveň aj príbehom o vás.
A tiež o vašich príbuzných. Isteže sa vymyká
bežným konvenciám. Možno až dnešní ľudia
mu budú nepredpojato rozumieť.
A možno poniektorí ani dnes nie. Desí ma, že v spo-
ločnosti legitímne zaznievajú neprijateľné názory,
opätovné rasové predsudky a bulvárne médiá pod-
necujú v ľuďoch tie najhoršie vlastnosti – závisť,
nenávisť, primitívnosť.
Kto bol prvý čitateľ knihy Konvália?
Celkom prvým čitateľom bol môj manžel, ktorému
som jednotlivé pasáže čítala už v priebehu vzniku
rukopisu. Ten príbeh už, pochopiteľne, poznal, ale
má od neho väčší odstup než ja, čo bolo pre mňa
prínosom.
Inak sa dnes na Dilonga pozeráme, keď sa
dočítame, že šiel klopať na dvere Šaňa Macha
aj Jozefa Tisa, aby zachránil život mladej poet-
ke, jej bratovi. Alebo bol orodovať aj za iných?
To sa už asi nedozvieme. Pre mňa napríklad ostalo
záhadou, či Valéria dostala prezidentskú výnimku
alebo nie, v archíve som ju totiž nenašla. Na súpi-
soch Židov sa pri jej mene spomína iba údaj, že bola
pokrstená pred 14. marcom 1939.
Málokto má to šťastie zapísať príbeh svojej
rodiny v úplnosti na pôdoryse storočia a iných
pritom rehabilitovať. A predsa, je niečo, čo
zostalo, možno ako námet na ďalšiu knižku?
Už ako mladej redaktorke mi preblesklo hlavou,
že je to príbeh priam románový. O niekoľko rokov
neskôr som sa tou myšlienkou zaoberala znova, ale
nebol ten správny čas, nebola som na rozprávanie
tohto druhu pripravená a nebolo naň pripravené ani
moje okolie. Až keď zomrel posledný protagonista
tohto príbehu, Valériin manžel Jozef, tak som sa po
týždňoch totálnej bezradnosti a smútku vybrala
na výlet do Malaciek. No a tam možno zapôsobil
akýsi genius loci, lebo cestou späť som si už viezla
aj obnovenú chuť písať. Začala som dávať dohro-
mady všetky písomnosti, staré články, dokumenty,
fotografi e, ale kým som dospela k predstave, ako
príbeh porozprávam, uplynul ešte nejaký čas. Is-
teže, ostali aj nezverejnené veci a ostali aj témy,
o ktorých by som ešte rada prevravela. Zatiaľ stojím
na križovatke svojich plánov a zvažujem, ktorou
cestou sa ďalej uberať.
Ďakujem za rozhovor.
