Prozaik, básnik a dramatik Viliam Klimáček (1958) vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Medzi jeho najznámejšie diela patria básnické zbierky Až po uši, Karamelky, prózy Satanove dcéry, Horúce leto 68 či Vodka a chróm. Jeho meno sa však spája najmä s alternatívnym divadlom GUnaGU, ktoré v roku 1985 založil s Ivanom Mizerom a Zuzanou Benešovou a dodnes v ňom pôsobí ako herec, scenárista i režisér.

Tridsaťročnicu svojho divadla si pripomenul knihou GUnaGU... GUnaGU? GUnaGU! (Ikar), v ktorej sa pri plnom duševnom zdraví zhovára sám so sebou a odhaľuje mnohé zaujímavosti z divadelnej histórie a zákulisia.


GUnaGU vzniklo pred tridsiatimi rokmi ako amatérsky projekt partie priateľov, ktorý postupne prerástol do profesionálneho divadla. V slovenskom kontexte takáto vytrvalosť takmer konkuruje chlapcom z Rolling Stones. Kedy malo počas svojej histórie divadlo najviac „namále“ a ako túto krízu prekonalo?

„Namále“ sme mali hneď v prvú sezónu, pretože sme chceli zahrať len jedinú hru a potom sa programovo rozpadnúť. Jej úspech nás naozaj zaskočil, a tak robíme divadlo dodnes (zo zakladateľského tímu som tam už len ja...). V tom roku 1985 to mala byť štrukturálna parafráza prvotiny Osvobozeného divadla, teda Voskovca a Wericha, Vest pocket revue. Naša Vestpoketka vyzerala tak, ako by ju asi V + W napísali, keby mali v roku 1985 dvadsaťpäť, ako my s Mizerom. Asi by im bol tiež smiešny socialistický realizmus, budovateľské častušky a falošný pátos, ktorým sa končil komunistický režim u nás. Začiatkom deväťdesiatych rokov sme sa s divadlom presťahovali do centra mesta a hneď sme okúsili na vlastnej koži iný svetonázorový extrém – slovenský turbokapitalizmus. Zrazu sme jasne videli, že nie sme žiadna štátom umelo zalievaná kvetinka a že ak k nám nebude chodiť dosť divákov, končíme. A že tak je to vlastne spravodlivé, hoci kruté. Tak sme sa vypäli k Hltu a k Zvoľna stúpam v riedkom vzduchu a zrazu sme pomaličky začínali mať v sále plno. Odvtedy sa nás pokúšala skoliť ponorková choroba, ambiciózne kolegyne aj bývalí spoluherci, ktorí začali predávať našu hru bez nášho vedomia, ale prečkali sme to. Čo ťa nezabije, to ťa asi fakt posilní. Momentálne sme schopní vypredať divadlo 20 – 25-krát do mesiaca, takže „namále“ nám dlhodobo už nehrozí. Že by sme sa fakt na tých „chlapcov z Valiacich sa kameňov“ začali doťahovať?

Ešte pár rokov počkaj a uvidíme. Ako vnímaš zmenu diváckych očakávaní, resp. vkusu vášho publika od roku 1985 až po súčasnosť? Ako to ovplyvnilo poetiku alebo smerovanie divadla?

Predtým sa v divadle hľadali inotaje a skryté politické posolstvá. Spikleneckí diváci očakávali, čo odvážneho im spiklenecký režisér prostredníctvom spikleneckých hercov zašifruje do zdanlivo neškodnej klasiky. Potom sa prevalila sloboda a zrazu bolo všetko dovolené. A kde je všetko dovolené, tam nič neprekvapí. Divadlá zívali prázdnotou, lebo život bol inde. Dokonca aj v novinách a v televízii, kde sa zrazu otvorene diskutovalo a písalo o všetkom. Divadlá zistili, že dovtedy zakázané hry už nikoho nezaujímajú, a v panike si vymysleli, že ľudí treba len baviť, čoho sa nedokážu zbaviť dodnes. GUnaGU reagovalo inak, lebo uvádzalo a stále uvádza výlučne vlastné hry, buď moje, alebo tímové texty. Napríklad na nástup konzumu v deväťdesiatych rokoch sme reagovali hrou Hlt o ideálnej krajine, kde všetci obyvatelia milujú kultúru a umenie a namiesto jedla počúvajú sonety. Jedia tam len disidenti, ktorí si skrytí v podzemí varia trenčiansky párok s fazuľkou. Takto vonnegutovsky sme reflektovali dobu a diváci to ocenili. A keď Karol Vosátko o pár rokov prišiel so svojím mafiánskym opusom, ktorý prvý na Slovensku reagoval na tento fenomén a bol plný expresívnych slov a argotu z ulice, prelomili sme dovtedajšie tabu a mali sme pred bránou stometrové rady na lístky. Na English is easy, Csaba is dead chodievali nielen intelektuáli, študenti či diplomati, ale sem-tam aj naozajstní hrubokrkí chlapci, čo nás vydesilo. Najdôležitejšie však bolo, že sme hovorili o tom, čo ešte len viselo vo vzduchu. Myslím, že to je hlavný zmysel každého živého divadla.

Na objednávku divadla Aréna si napísal sériu hier zo slovenských politických dejín – Gustáv Husák, Komunizmus, Holokaust, pre divadlo v Toronte hru Horúce leto 68. V GUnaGU sa venuješ skôr súčasnosti, moderným spoločenským fenoménom a vzťahom. Je písanie hry na objednávku náročnejšie ako realizácia vlastnej témy?

Ja to až tak nerozlišujem, pretože každá objednávka, čo prijmem, je iba o téme, ktorá ma zaujíma (inak by som ju nezobral), ale ktorú by som vo svojom komornom divadle nerobil. Buď preto, že potrebujem do hry veľké obsadenie, alebo pre silu témy (a tou komunizmus či holokaust je), ktorú chcem podať pre čo najviac divákov, lebo si to zaslúži. A aj pre ten opticko-divadelný zákon, ktorým sa podarená hra, ale naozaj len podarená, na veľkom javisku nielen vizuálne, ale aj myšlienkovo zosilní. Istým témam praje kontaktné herectvo v komornej sále GUnaGU a iné zosilňuje veľké javisko a mnohostohlavý dav.

S GUnaGu spolupracovalo množstvo profesionálnych tvorcov – scénografov, skladateľov, kostýmových výtvarníkov, hudobníkov, hercov... Podľa čoho si vyberal okruh spolupracovníkov?

Neraz si oni vyberali mňa. Slávka Halčáková napríklad prišla sama od seba, že by chcela hrať. Takisto Viktor Horján, Peťa Polnišová. Aleš Votava robil s nami počas prvých sezón takmer všetky hry a zásadne nás posunul dobrým smerom. Zámerne som oslovoval mladých hudobníkov Dana Salontaya, Miša Kaščáka, raperov Beneho a Lyrika... Keď sme robili operu Cirostratus, s veľkou chuťou si s nami zaspievala sopranistka Eva Šušková. Náš tím bol sčasti premyslený výber a sčasti náhoda. Napríklad môj doterajší spolupracovník, režisér Karol Vosátko, sa bol na nás pozrieť ako študent VŠMU a už nikdy neodišiel. A prezraďme čitateľom, že aj moderátora a propagátora literatúry Dada Nagya som kedysi oslovil kvôli jeho charizmatickému hlasu a hral v GUnaGU v troch hrách a myslím, že s veľkou chuťou, súhlasíš?

Áno, spomínal mi to. :-) Takmer s celými dejinami divadla sa spája spolupráca s režisérom Karolom Vosátkom. Povahovo ste dosť odlišní... V čom sa dopĺňate?

Karol je ten miniaturista, ja som maliar celkov. On perfektne namaľuje miniatúru, potom ďalšiu a tak až do konca, ja skôr od začiatku racionálne vidím kostru a pridávam k nej mäso, šľachy... Karol je spontánny autor, nepíše, ale hovorí hercom priamo repliky, ktoré si musia dotvoriť vlastnými slovami a svojou emocionalitou. Svoju metódu nazval „spontinijos spíč“ a už párkrát priniesla pozoruhodné výsledky v autentickom herectve a spontánnom, pravdivom deji. Neostávajú však po ňom scenáre, ale „len“ predstavenia.

Ak by sme si trochu zafantazírovali a mal by si neobmedzené produkčné možnosti – s kým by si v rámci divadla rád spolupracoval?

Jedno prianie sa mi práve plní. Podarilo sa mi obsadiť do mojich hier, hrávaných v iných divadlách, napríklad Juraja Kukuru, Emila Horvátha, Mariána Geišberga, Roba Rotha, Zuzanu Fialovú či Ivana Trojana, takže moje sny sú celkom naplnené. Ale rád by som ešte niekedy napísal ďalšiu hru pre Dejvické divadlo, sú to skvelí ľudia.

Jubileá divadla GUnaGU si pravidelne pripomínaš. Kniha vyšla k dvadsiatke divadla, teraz aj k jeho tridsiatemu výročiu. Čo ťa k takémuto bilancovaniu vedie?

Desať rokov je v živote každého divadla zásadný úsek. Mnohé svetové špičky neexistovali ani toľko a keď sa ja so svojím súborom v tejto neveľmi kultúru ľúbiacej krajine a v úplne ignorantskej dobe dopracujem k tridsiatke, myslím, že je to trochu zázrak. Medzi dvadsať a tridsať je rozdiel desať rokov, čo značí skoro tridsať hier, množstvo zaujímavých ľudí a najmä odraz doby. To, čo sme žili okolo nás, som sa snažil zobraziť v predstaveniach a nájsť k tomu scénickú metaforu, raz úspešnejšie, raz menej úspešne. A videli to desiatky tisíc divákov. Takže nie kvôli môjmu egu, ale kvôli všetkým tým ľuďom na javisku a vo vypredaných sálach u nás aj na zájazdoch po Slovensku je slušné takúto knihu napísať.

Často hovoríš o divadle ako o najpominuteľnejšom spomedzi všetkých umeleckých žánrov, ktorým sa venuješ. Zacitujem tvoje slová: „Divadlo žije hodinu a pol počas predstavenia a po jeho skončení je po všetkom.“ Je takáto spomienková kniha o divadle aj akýmsi pamätníkom určeným nielen členom rodiny, ale aj divadelným historikom?

Paradoxne verím, že je zaujímavá dokonca aj pre tých, čo v našom divadle nikdy neboli. Preto Juraj Demovič dizajnoval obálku aj oriezku knihy lesklou, zrkadlovou fóliou, lebo je o divadle, ktoré uplynulé tridsaťročie odrážalo ako zrkadlo. Rovné či krivé, to nech si rozhodne každý sám. Píšem nielen o našich hrách, ale aj o dobe a spoločenskom a politickom kontexte, ktorý nás ovplyvnil. Tí, čo pri tom boli, majú v knihe unikátny album so skoro dvoma stovkami fotiek a intímnym textom človeka, ktorý to celé spôsobil. Môj pohľad je teda veľmi, veľmi subjektívny a určite má chyby, ale čo by som bez nich znamenal?

Prečo si si v knihe zvolil formu rozhovoru so sebou samým?

Nechcelo sa mi oslovovať nejakého žoldniera, čo pásovo seká rozhovory s osobnosťami, a radšej som zvolil prastarú formu, známu už od čias antiky, teda autorozhovor. Veď kto už o mne vie viac než ja? A kto ma už má radšej, prípadne kto už mi viac vynadá, ak niekde chybujem, než opäť ja sám?

Ktorých otázok si sa dotýkal najdiplomatickejšie, resp. najopatrnejšie?

Ľudí, s ktorými sme sa pracovne či ľudsky rozišli. Za tie roky boli aj spory a búchanie dverami, veď divadlo je hlučné manželstvo. Časom sa ale moja zlosť otupila a zistil som, k svojej veľkej radosti, že už nie som na nikoho naštvaný (či to platí naopak, neviem) a že si vôbec nehodlám pokaziť knihu riešením starých účtov.

Si v porote Ceny Tatra banky za umenie. Čo zo súčasnej domácej literárnej tvorby je ti blízke? Čo si prečítaš naozaj s chuťou a záujmom?

Jedna vec je, čo čítam sám od seba, a druhá, z čoho ako porotcovia môžeme vyberať ocenených. Všetci jedenásti máme totiž rovnocenný hlas a vyberáme len z titulov, ktoré dostali v hlasovaní akademikov štatisticky najviac hlasov. Nefunguje to teda tak, že buchnem do stola, že v literatúre to bude ten či tá. Rovnako je to aj pri hlasovaní o filme, hudbe, divadle, výtvarnom umení... Víťaz Ceny Tatra banky za umenie musí byť teda konsenzom väčšiny. Inak rád čítam Rakúsa, Vilikovského, Kucbelovú... Trpezlivo čakám na ďalšiu Mitanovu knihu, som zvedavý, čo ešte napíše Jaroslav Rumpli. A najnovšieho Pišťanka som zatiaľ ani nestihol otvoriť.

Čo ťa čaká v roku 2015?

Napísal som hru Odvrátená strana Mesiaca pre Emíliu Vášáryovú a práve ju skúšame v GUnaGU. Ona síce už hrala v mojom Hypermarkete v SND, ale u nás v podzemí bude hrať prvýkrát. To je tá jedna splnená túžba, na ktorú si sa už pýtal. V januári má premiéru v SND aj Mojmír II. čiže Súmrak ríše, kde s režisérom Ballekom veľmi nepietne riešime spor Svätopluka s Rastislavom a našu večnú geopolitickú otázku – na Východ či na Západ? A Divadelný ústav mi vydáva knihu 13 hier, do ktorej som vybral moje najzásadnejšie dramatické texty za posledné desaťročie.