Vyhľadávanie
Báseň je zjednotením človeka s Tajomstvom
Rozhovor s básnikom Milanom Rúfusom
* Minulý rok vyšla Vernosť. Klobúk dole. „Kto je neverný v malom, bude ním aj vo veľkom“. /Lk 16,10/ S neverou vo veľkom sa stretávame často; v politike či vo vzťahoch. Ale neverám v malom nepripisujeme väčší význam. Aké sú najmenšie nevery, ktoré sa už rátajú?
– Myslím, že bude najlepšie a najekonomickejšie, ak začneme – návratom. K onomu citátu z Vladimíra Holana – citátu, z ktorého som vyšiel pri mojom ponímaní vernosti: „A i když sem někdy míval vidění bez zjevení, byl jsem tak věrný, až jsem se stal svědkem.“
V tejto pasáži definuje Holan báseň ako druh zjavenia. Ja osobne môžem iba dosvedčiť, že je to tak. Ako – že umenie poznáva intuíciou. Báseň iba vyrobená zo slov mi pripomína Putifárovu ženu, ktorej ostal v rukách iba Jozefov plášť – sám Jozef jej utiekol. Holan priznáva, že on sám robil báseň občas iba ako akt vôle. Ale bol taký verný svojej túžbe po tajomstve, že sa nakoniec stal aspoň jeho svedkom. A aj takto sa dá napísať dobrá báseň.
Táto holanovská pasáž ma prekvapila akýmsi zvláštnym spôsobom. Akoby ju básnik hovoril za mňa a pre mňa.
Princíp vernosti som potom prijal nielen v súvislosti s básňou, ale aj v životných súvislostiach vôbec. Má iba jednu Achillovu pätu: vernosť omylu a z nej vyplývajúci fanatizmus.
* Považujem vás za mystika. A vy? Cítite v sebe mystika?
– Som človek. A francúzsky spisovateľ Vercors vo svojej veľmi zaujímavej knihe Odprírodnené zvieratá za základnú črtu človeka, ktorá ho oddeľuje od živočíchov, považuje práve jeho potrebu mýtu. A ja som, opakujem, človek.
* Nedávno som znova čítala sv. Jána z Kríža. Pri niektorých pasážach som pomyslela na vás. Na vašu duchovnú pieseň, na váš výstup na horu Karmel, na vašu temnú noc, na váš živý plameň lásky. Svätí sa na seba podobajú dôverným zjednotením s Bohom. Je báseň znakom tohto zjednotenia?
– Báseň je zjednotením človeka s Tajomstvom. A tomu tajomstvu dáva rôzne mená. Jedným z tých mien je Boh.
* Hovoríte: byť prostý. Ale či nepoužíva jazyk prostoty sám Boh a vkladá ho do tej duše, ktorá je natoľko očistená, že môže prijímať?
– Reč Boha je prostá a účinná. Je to reč bez slov. Nezrušiteľnosť väzby medzi príčinou a následkom je rečou Božej spravodlivosti; napríklad.
* Vrátim sa k Vernosti. Tri razy Holan, raz Biblia – ako motto. Mávate s Holanom svoje temné noci ako on s Hamletom?
– Ako som sa vlastne dostal do hlbokého kontaktu s Holanom a českou poéziou vôbec? Niekedy aj tá najošklbanejšia sliepka znesie parádne vajíčko.
Štúdiá na katedre slovenčiny som skončil v roku 1952. Vrcholiace roky stalinizmu. Ponúkli mi miesto asistenta na tejto katedre. Rád som prijal. Ale, čo čert nechcel, urobili ma tajomníkom katedry. Zrejme podľa starých cechových zvyklostí, keď najmladší učeň pomáhal prať plienky pani majstrovej. „Majstrovala“ revolučná byrokracia. Obežník za obežníkom. Plánovalo sa na semester, plánovalo sa na rok, na päťročnicu, ba výhľadovo aj na desaťročie. Bol som z toho zúfalý. Záchrannú kotvu mi podala ponuka ministerstva školstva na dvojročnú vedeckú ašpirantúru z českej literatúry. Okamžite som to prijal. Orientoval som sa na poéziu, ktorá bola v Čechách tradične lepšia než próza. To bolo ono. A keďže som prišiel na svet v komunite severoslovenských luteránov v čase, keď ich bohoslužobnou rečou bola bibličtina – nádherný jazyk Kralickej biblie, bol som v češtine ako doma. Dva razy do roka som mal právo na študijný pobyt v Prahe. Ak Hemingway nazval svoje parížske pobyty pohyblivým sviatkom, pre mňa takým sviatkom bola Praha. A ako nemôžete byť v Tatrách a pritom nezaevidovať Gerlachovský štít, tak som nemohol nevidieť Holana. Ale ísť na Kampu a zazvoniť na jeho dverách – to som sa neodvážil. Nikdy som ho nevidel živého a stále ho cítim.
A ešte niečo ma s ním osudovo spája. Ja mám svoju Zuzanku, Holan mal svoju Kateřinu – dievčatko s Downovým syndrómom. Žila dvadsaťštyri rokov.
Aj to je súčasťou mojej holanovskej Vernosti.
* Milujem z Holana napríklad toto: „Já žil jsem pro člověka a pro jeho drama. A to vždycky tam, kde dvojí bytost čeká a je sama“. V postmoderne sa začínajú objavovať názory, že básnik je zmnohonásobená bytosť. Je?
– V básnikovi sú zmnohonásobené všetky ľudské bytosti. V dobrom i zlom. Prinášajú mu tu radosť, tam žiaľ; tu lásku, tam nenávisť. Ale aj tú si v sebe odskáče.
* Nenapĺňa vás niekedy smútok z toho, že sa začína napĺňať Nietzscheho hrozné proroctvo: „Boh je mŕtvy?“
– Nietzsche mi od počiatku pripadal trochu tvrdý a dokonca akoby mal z tej tvrdosti potešenie. Ako druhý predmet na vysokej škole som mal dejepis. Tam ma osobitne zaujal problém, aké vlastnosti malo to–ktoré spoločenstvo vo fáze, keď sa história rozhodla poslať ho na smetisko dejín. Prvým z tých syndrómov budúceho odchodu bola strata mýtu. A pravdepodobne s ňou súvisiaca hypertrofia sexu.
* Boh vraj preto najviac miloval Židov, lebo zo všetkých národov najviac cítili Jeho prítomnosť. Je to jeden z atribútov mystickej skúsenosti. Cítite niekedy prítomnosť Boha? Ako Pascal vo svojej Noci.
– Zvyknem sa s ním zhovárať ako so susedom. Nie iba ďakujem a chválim. Boh nie je horenos, že by ochkal od rozkoše, keď Ho chvália. A na tejto zemi je toľko kontroverzných vecí, až to vyzerá, že sú jej podstatou. A tak Mu hovorievam: – Muselo to byť? Inak sa to nedalo, Pane? –
* Aký je váš názor na novú úlohu ženy v spoločenstve?
– Košatý strom kresťanstva, zasadený do židovského podpníka, má korene v tej istej pôde Blízkeho východu. A v tejto otázke prijal jeho návyky. – Taceat mulier in ecclesia. Žena nech mlčí v zhromaždení. – Vyzeralo to potom tak, ako som to raz videl na neapolskom vidieku. Muž a žena šli robiť na roľu. On šiel vpredu, v ruke bakuľku, v ústach cigaretu. Ona zhrbená za ním, pod ťažkým batohom náradia a jedla. Kolega, Talian, mi to vysvetlil: „Na tomto juhu muž môže cez deň lajdáčiť, ale v noci sa nesmie ulievať“. Čo s tým...? Zabudnúť a ísť bližšie k ľudskosti.
* Dalo by sa o vašom vzťahu k Zuzanke povedať, že je to Láska, ktorá zraňuje, aby prinavracala lásku, čistý prameň?
– Dalo by sa to povedať vašimi slovami. A ja vám odpoviem básničkou.
A zasa Zuzanka
Už je to znova tu.
Tu je to zas a znova.
Povedz mi, dievčatko,
sú ešte také slová,
ktoré som neriekol?
Sú také slová lásky,
ktoré mi zamlčal
tvoj i môj osud ťažký?
Už nieto takých slov,
ani viac nebudú.
Lebo len láskou sa
vzdoruje osudu.
Iba jej dotykom
ten býk sám kdesi zmäkne.
A z vecí nepekných
sa stanú veci pekné.
Pripravila Dana Podracká
