Vyhľadávanie
Poľský básnik a literárny kritik Jacek Gutorow (1970) pracuje v inštitúte anglickej filológie Opolskej univerzity. Je autorom piatich básnických zbierok, ktoré v roku 2010 vyšli v súbornom diele nad Brzegiem rzeki (Nad brehom rieky). Zbierka Inne tempo (Iné tempo, 2008) bola nominovaná na prestížne literárne ocenenie Nike a Cenu verejných médií Cogito. za svoju literárnokritickú činnosť dostal roku 2003 Cenu Ludwika Frydego, udeľovanú Medzinárodným spolkom literárnej kritiky.
Niekoľko poľských básnikov sa pokúsilo vytvoriť definíciu dobrej básne a ustanoviť základné pravidlá písania poézie (napr. k. Maliszewski – Desatoro básnika začiatočníka, l. Żuliński – Dekalóg dobrej básne). Je podľa vás možné objektívne hodnotiť poéziu?
Existujú dve rôzne objektivity. Prvou je akt písania básní. Možno však z objektívneho uhla pohľadu vymedziť normy písania? Je možné vytvoriť niečo ako dekalóg pre začínajúceho básnika? Myslím, že do istej miery áno. Koniec koncov, je to umenie. Treba mať čo povedať a vedieť to podať v poetickej forme. Treba sa naučiť istej disciplíne a ekonómii prostriedkov, mať schopnosť nájsť v sebe rôzne registre a rytmus reči. Potom stačí už len nájsť vlastný hlas a trénovať ho. Myslím, že o to autorom básnických dekalógov ide.
Druhou objektivitou je hodnotenie literárneho textu. Ale nie som si tak naozaj istý, či je tu objektívnosť možná a potrebná. Základnou hodnotou dobrého literárneho textu je jeho schopnosť otvoriť v nás, čitateľoch, nejaké nepoznané (utajené, uspané, utlmené) vrstvy citlivosti alebo nové metafory na opísanie nás samých či nášho života. Ak by mal literárny text otvoriť niečo, čo v nás už je – a hlboko verím, že to tak je – potom by tu akákoľvek objektívnosť bola prekážkou. Čitateľ začína od seba a kráča vlastnou cestou; akékoľvek mapy určujúce spôsob čítania by mu boli na škodu.
Ako sa pozná dobrá báseň?
Dobrá báseň je taká, ktorá nám dovolí prekročiť nás samých. Týka sa to aj čisto technických záležitostí, pretože ak je text napísaný bez pocitu potreby, ak mu chýba rytmus a jazykové napätie, ak je v ňom všetko predvídateľné, pravdepodobne v nás dlho nezostane. Dôležitá je však aj rola čitateľa. Bez jeho účasti by sa dobrá báseň stala len pekným artefaktom. Poézia je niečo viac ako krásne obrazy a metafory – ide v nej o istú životnú skúsenosť, problém či drámu.
V jednej básni opisujete aj situáciu, keď sa v danom okamihu nevyskytol „žiadny materiál na báseň“…
Tento text hovorí o blahu, ktoré prináša nedostatok materiálu na báseň. Namiesto básnickej matérie je tu jednoducho život. Život natoľko vzrušujúci, že nepotrebujeme nové metafory. Život ako čisté otvorenie, pripravenosť na nové zážitky. Je to taká ideálna báseň – nikto ju nikdy nenapíše, možno sa ani napísať nedá, ale vo výnimočných chvíľach sa nám ju darí postrehnúť medzi riadkami.
Našli ste v poľskej literatúre niečo zaujímavé, čo chýba literatúre iných krajín?
Musím začať tým, že mi je cudzie poňatie „národnej literatúry“. Literatúra je dobrá alebo zlá, zaujímavá alebo nie. Nemyslím si, že v poľskej literatúre je niečo veľmi zaujímavé. Nepochybne tu možno hovoriť o jazykových rozdieloch, o rôznorodých pohľadoch na isté formy a javy… To všetko súvisí s rôznymi spôsobmi osvojovania si sveta a vyplýva z rôznej minulosti, geografických a biologických podmienok, a dokonca aj z rôznych génov. Viem: neznie to príliš poeticky. Ale poézia nie je snívaním v oblakoch a uspokojovaním túžob po niečom éterickom a exotickom. Poézia vyrastá z existenčných skúseností, je „blízko zeme“ a ako taká sa viaže s najtriviálnejšími aspektmi nášho života. Dobrá báseň nás vyvádza z rovnováhy nie preto, že nám umožňuje útek od nás samých, ale preto, že umožňuje naše pretvorenie. No nie všetci sú ochotní podstúpiť také riziko.
