Vyhľadávanie
Tvoje písanie úzko súvisí s hudobnými aktivitami. no podľa vlastných slov striktne oddeľuješ hudobný text a báseň…
Áno, pre mňa sú to dve rozdielne veci. Hudobný text je úplne iný svet, v ktorom sa nedá oddeliť hudba od slova a naopak. Keď píšem hudobné texty, nepoužívam nič z minulosti, ale sústredím sa na aktuálnu skladbu. Vždy som oddeľoval báseň od textu, básne znamenajú pre mňa v určitom zmysle väčšiu slobodu, nie som zviazaný hudbou, melódiou. Dobrý hudobný text musí fungovať aj samostatne, ale podvedome to tak úplne nie je, lebo vždy myslíš na tú melódiu.
Keď si začínal, bola pre teba prvoradá hudba alebo si robil hudbu kvôli textom?
Vždy som sa cítil viac ako hudobník, ale už od malička ma zaujímali texty. Snažil som sa hľadať za pesničkou niečo viac než len melódiu. Niekedy v roku 2007 som začal písať básne vedome s tým, že idem spraviť niečo veľké. Mal som hrozne veľa básní vo všelijakých notesoch – spätne po sebe veľmi needitujem. Nikdy som nebol taký, že v utorok niečo napíšem, v stredu si to po sebe prečítam a slovíčko nahradím iným. Všetko beriem ako čistú emóciu, a tak, ako sa nemôžeš vydať do spomienky a niečo v nej zmeniť, tak nechávam tú autenticitu aj v básňach. Mám taký pocit, že na tom stojí dobrá poézia, na tej pravde, a na tom stojí aj celé umenie.
Dôležité je pre teba používanie mestského jazyka?
Určite áno! Pochádzam z Bratislavy a nikdy som nehovoril príliš spisovne, mám v sebe mestský jazyk, keďže žijem v meste od malička už vadsať šesť rokov. Som mestský kaviarenský typ a taký je aj môj jazyk. Nemôžem sa teraz premeniť na milovníka prírody so štylizovaným prejavom.
Týmto si asi vybral aj typ svojho čitateľa…
Reakcie na knižku boli rôzne. Oslovilo to aj niektorých ľudí vo veku šesťdesiat – sedemdesiat rokov, ktorí ma vôbec nepoznali. Ale myslím si, že je to tým, že ide o názor jednej generácie. Keď niekoho zaujíma, je to môj čitateľ, keď nie, tak ho v živote nepresvedčím, aby si to prečítal.
V básňach dosť často spomínaš osud unaveného básnika – je bremenom byť dnes básnikom?
Venovať sa v dnešnej dobe literatúre je ušľachtilé, ale kto to ocení? Básnici sú vymierajúci druh… Keď človek miluje svoju prácu, nemá na výber. Je to bremeno, pretože si to nejako dostal do vienka a už s tým nič nespravíš, neoklameš to a nemôžeš to v sebe potlačiť. Obdivujem tých odvážnych ľudí, ktorí sa venujú literatúre, aj keď na Slovensku je to slepá ulička a nič neukazuje, že sa to zmení.
Začnú sa mladí ľudia viac zaoberať pohľadom na súčasný svet alebo prostredníctvom podobných básní pocítia iba krátkodobú katarziu?
Skôr sa prikláňam k tej tvojej druhej verzii. To, že tú máme chudobu a mladí ľudia nemajú žiadnu víziu a odchádzajú zo Slovenska, je dnes už normálne. Pochybujem, že by ich z toho vytrhla nejaká básnická zbierka, ale môže sa to stať. Keď si na to nastavený a pripustíš, že niečo nie je v poriadku, tak na to dôjdeš skôr či neskôr.
