Bez prekladania by som už nebola slovenská autorka

Gratulujeme k Cene EU za literatúru. Aké bola vaša reakcia, keď ste sa tú správu dozvedeli?

Veľmi som sa tešila, lebo – hoci to vyznie asi zvláštne – práve túto cenu som vždy chcela vyhrať. Keďže v minulosti ju získal môj kamarát Paľo Rankov, vedela som, že tá cena znamená aj viac prekladov do iných jazykov a teda možnosť získať viac čitateľov. A o to predsa ide.

Cena znamená zvýšený záujem o vaše dielo a jeho preklady do iných jazykov. Súvisia s tým aj prezentácie, cestovanie… aký k nim máte vzťah?

No, to už je trochu horšie. Nemám problém ísť na nejakú prezentáciu, už dávno sa netrápim tým, čo tam natáram, ale cestovanie je pre mňa čoraz stresujúcejšie, z EU ceny nám tohoročným laureátom písali, či nemáme záujem ísť do Mexika či do Indie na nejaké veľtrhy, ale ja už asi nie som schopná odísť – čo len nakrátko – z Európy.

V čom sú príbehy štyroch žien v knihe Matky a kamionisti univerzálne?

Nemyslím si, že píšem exkluzívne príbehy výnimočných ľudí. Ja mám pocit, že ide o bežné príbehy žien, bežné uvažovanie, bežné problémy – aspoň pri niektorých z tých postáv určite. Ale ako počúvam a čítam kritikov, zas tam vidia nejaké vyhrotené psychické problémy a vyšinuté vnímanie sveta. Tak neviem.

Spolu s vami boli na cenu nominovaní aj Maria Modrovich (Flešbek) a Richard Pupala (Čierny zošit). Čítali ste a aký je váš názor na ne? 

Ale áno, ja rada čítam slovenskú literatúru, knihu Riša Pupalu som čítala – veď aj vychádza v tom istom vydavateľstve ako ja, v PT Marenčin – a veľmi sa mi jeho zbierka sociálne ladených, hororových príbehov páčila, najmä úvodná poviedka o zosypanej Ivane na materskej ma oslovila, nehovoriac o tom, že spomína Malú Čausu – kam som chodila v detstve na chatu, a môjho bratranca. Máriu Modrovich tiež čítam, je to kniha, v ktorej sú niektoré veľmi silné momenty, zas aj tá téma materstva – skrátka, je to jedna z autoriek, ktorá mi má čo povedať.

Stefan Zweig tvrdil, že začínajúci autori sa majú najprv sústrediť na preklady, ktoré ich vycvičia v štýle. Súhlasíte?

No áno, súhlasím, v tom máme my prekladatelia výhodu, že nám nič iné neostáva, len sa dennodenne pasovať s cudzími textami a rôznymi štýlmi a teda pri tej práci s jazykom sa dá aj všeličo naučiť a vlastne aj vidíme, v tom horšom prípade, akou cestou sa radšej nevybrať. Ale čo majú robiť autori, ktorí nie sú prekladateľmi? Keby som pracovala napríklad v kancelárii a mala čas na písanie len večer, asi by malo prednosť moje vlastné písanie. A čo ešte autori, ktorí neovládajú cudzie jazyky. Ale vlastne, prečo by som sa tým mala trápiť ja...

Ako to bolo vo vašom prípade?

Môžem len potvrdiť, že prekladanie zohrávalo aj zohráva veľmi dôležitú rolu pri mojom vlastnom písaní, a svojím spôsobom ma zachraňuje, lebo ako Slovenka žijúca už štrnásty rok v Taliansku niekedy z lenivosti hovorím po taliansky, myslím po taliansky, píšem si nákupný zoznam po taliansky, rozprávam sa s dcérou po taliansky, takže bez niekoľkohodinovej dennej práce so slovenským jazykom... by som v tomto prostredí a v tejto situácii asi už dávno nebola slovenská autorka.

Ste jedna z mála slovenských autoriek, ktoré aj prekladajú. Elena Ferrante vám však vzala veľa času, ktorý ste mohli venovať vlastnému písaniu. Čo vám na oplátku dala?

Elena Ferrante mi dala veľa. Len máloktorý autor obstojí pri polročnom či ročnom skúmaní rukopisu, keďže preklad je to najpodrobnejšie čítanie, pri ktorom vyjde vždy všetko najavo, najmä to, o čom autor sám netuší, teda ako sa mu napríklad na každej strane opakujú tie isté slová, výrazy, ukážu sa všetky nemotornosti, tiky, nezmysly, všetko, o čom vzletne hovoríme, že prichádza z podvedomia. (Svoje texty by som nikdy nemala odvahu sama si prekladať.) No a Elenu Ferrante som prekladala tri roky a ona – viac než obstála! Práca na Neapolskej ságe ma tak tešila, že som hocikedy zabudla prekladať a len čítala a čítala piaty krát to isté. Ja prekladať chcem, nerada by som sa toho niekedy vzdávala, a nie je nič radostnejšie ako prekladať dobrého autora.

Ako by ste spoza hraníc charakterizovali súčasnú slovenskú prózu?

Je živá a nezakomplexovaná. Menej strojená. Často údernejšia. Nikdy by tu neprešli pubertálni autori ako Niccolò Ammaniti či Amélie Nothombová.

Ivana Dobrakovová pracuje ako prekladateľka z francúzštiny a taliančiny na voľnej nohe. Od roku 2005 žije v Turíne. Vydali knihy Prvá smrť v rodine (2009), Bellevue (2010), Toxo (2013) a Matky a kamionisti (2018). Všetky štyri sa dostali do finále ceny Anasoft litera. V máji sa za knihu Matky a kamionisti stala laureátkou Ceny EU za literatúru. Zo Slovenska boli na EUPL 2019 okrem nej nominovaní aj Mária Modrovich za knihu Flešbek a Richard Pupala za Čierny zošit.