Vyhľadávanie
Bohém a fanatik práce Zeljenka
Hovoríme s Vladimírom Godárom, editorom knihy Ilju Zeljenku Rozhovory a texty.
Hudobné centrum v Bratislave vydalo v roku 2018 Rozhovory a texty. Ide o rozsiahly, dvojzväzkový výber z odbornej, publicistickej a literárnej tvorby jedného z najvýznamnejších slovenských hudobných skladateľov druhej polovice 20. storočia Ilju Zeljenku (1932 – 2007). Ponúkame vám rozhovor s editorom tejto publikácie, hudobným skladateľom a muzikológom Vladimírom Godárom.
Ako editor ste pripravili knižnú publikáciu, ktorá v dvoch zväzkoch mapuje texty hudobného skladateľa Ilju Zeljenku. Ako doposiaľ vyzeralo knižné sprístupnenie jeho diela a prečo ste považovali za potrebné zostaviť tento rozsiahly výber?
So Zeljenkovými písanými slovnými prejavmi sme sa mohli stretávať len sporadicky. Mohli sme si prečítať rozhovory, ktoré sprevádzali nejaké koncertné udalosti alebo informovali o hudobných udalostiach, k čomu ho zaväzovali jeho spoločenské funkcie. Skutočnosť, že aj slovo bolo jeho najvlastnejším médiom, si kedysi všimla Yvetta Kajanová, ktorá vydala knižku rozhovorov s ním, ako aj Oleg Pastier, ktorý vydal výber zo Zeljenkových básní. Moja knižná publikácia vznikla z potreby splatiť dlh, ktorý sme mnohí voči nemu pociťovali. Tak vzniklo rozhodnutie pokúsiť sa zverejniť všetky jeho slovné výpovede. Výsledok pritom nepriniesol len hlbší pohľad na jeho skladateľskú osobnosť, ale aj pramenné svedectvo o vývoji slovenskej (nielen hudobnej) kultúry v období, ktorého súradnice vyznačuje doba jeho tvorivej činnosti. Ide teda o pramenné svedectvo týkajúce sa charakteru slovenskej kultúry v druhej polovici 20. storočia.
Niektoré Zeljenkove texty ste v tomto výbere publikovali vôbec prvýkrát. Iné už vyšli časopisecky alebo knižne. Pestrá je aj žánrová a tematická štruktúra tejto dvojknihy. Ukazuje to síce na šírku a hĺbku Zeljenkových záujmov, ktoré prekračovali oblasť hudby aj umenia, ale dosť to komplikuje situáciu editora. Podľa akého kľúča ste napokon texty pre potreby tejto publikácie vyberali a ako ste ich roztriedili?
Chcel som naplno využiť túto edičnú možnosť a byť čo najvyčerpávajúcejší. Preto som siahol po všetkých textoch, ktoré sme dokázali zohnať (čo sa iste nepodarilo). Hlavné triedenie tohto celku sa odráža v štruktúre publikácie i v názve: Diel Rozhovory tvoria dialógy, ktoré s ním viedli rôzni autori či redaktori, diel Texty sústreďuje jeho slovné výpovede, či už išlo o úvahy z oblasti hudobnej poetiky, osobné reflexie alebo poetické či prozaické útvary. Skrytý historizmus sa prejavil v chronológii textov. Zamýšľaná exhaustívnosť sa prejavuje aj v tom, že nijaký známy text nebol vynechaný či adaptovaný na novšiu realitu. Aj v tomto zmysle je to veľmi dôsledné svedectvo.
V publicistickom rozhovore si Ilja Zeljenka vyskúšal oba póly. Bol jeho iniciátorom, ako v prípade knižného rozhovoru s Alexandrom Moyzesom, no v početných prípadoch aj osloveným respondentom. Veľký rozhovor na pokračovanie ste s ním v rokoch 2004 až 2006 viedli aj vy, je i súčasťou tejto knihy. Bol ambiciózny, mal byť pendantom Zeljenkovho rozhovoru s Moyzesom. Splnili sa vtedy vaše predstavy? Aký bol Zeljenka diskutér?
Ilja oslovil Alexandra Moyzesa v čase, keď už bolo jeho dielo viac-menej uzavreté. Vzniklo tak elegické svedectvo o ašpiráciách generácie slovenskej hudobnej moderny, ktorej bol Moyzes nepochybne ťažiskovou osobnosťou. Aj náš rozhovor mal byť syntetický a mal priblížiť najmä ašpirácie slovenskej hudby v druhej polovici storočia. Ostal neukončený, no toto torzo je veľmi bohaté na najrozmanitejšie informácie, ktoré tvoria prameň k interpretácii možností a ašpirácií vývoja hudobnej kultúry po 2. svetovej vojne. S úvahami sme sa neponáhľali, nič sme nesilili, stretnutia prebiehali v Harmónii v rozmedzí troch rokov. Boli sme obklopení kocúrmi a mačkami, ako aj záhradným umením Iljovej manželky Marienky. Zeljenka bral slovo veľmi vážne, no čitateľovi, ktorý si nevie či nemôže text doplniť o jeho osobnosť, môže uniknúť jeho špecifický humor, ktorý sa len ťažko sprítomňuje na papieri.
Aký človek bol Ilja Zeljenka v domácom, intímnom prostredí?
Zeljenka, s ktorým som sa spoznal v čase mojej puberty, bol duchaplný a trochu egocentrický človek, ktorý mal všetky znaky umeleckej bohémy. Zeljenka, za ktorým sme o tridsať rokov neskôr chodili do Harmónie, bol fanatikom práce a všetky návštevy predstavovali preňho vítaný oddych od ceruzky a papiera. Práve táto práca bola preňho homeostatická aktivita. Túžil, aby jeho dielo bolo mnohostranné a zároveň integrálne, a už nepripustil, aby ho od pracovného stola odviedli akékoľvek spoločenské či osobné problémy.
Tvrdíte, že podstatou Zeljenkovej osobnosti bola hra, hravosť, „ludizmus manifestujúci slobodu“. Ako sa táto hravosť prejavovala v jeho tvorbe a ako vnímal mantinely, ktoré mu stanovovala spoločnosť a politika? Vo vašom spoločnom rozhovore Zeljenka uvádza, že jeho tvorba by v podobe, v akej dnes existuje, v „demokratickom bezvetrí“ nevznikla, že ju motivovala aj „reakcia odporu“...
Toto je otázka na dizertačnú prácu. Každý, kto robí umenie, ho robí v nejakej spoločenskej situácii, ktorá má svoje determinanty. Azda je pre Zeljenkovu umeleckú generáciu charakteristický odpor voči línii socialistického realizmu, ktorou chcela sovietska propaganda manifestovať jednotu a zároveň zdolať možný kritický postoj (najmä) mladých umelcov. Tento problém si riešili po svojom všetci mladí i starší umelci v celom „socialistickom tábore“ – spisovatelia, básnici, maliari, filmári i skladatelia. Kľúčové diela tu všade vznikali v istom napätí, v opozícii voči vnucovanej ideológii, prekračovaním jej hraníc alebo priamo jej negáciou. Nielen umelecká tvorba či životná púť umelcov, ale celý ľudský život, ktorý má konkrétne časové i priestorové súradnice, je osciláciou medzi afirmáciou a negáciou zdedenej či žitej skutočnosti. Táto oscilácia má, samozrejme, nielen existenčný, ale aj etický rozmer. Je to univerzálny problém všetkých dôb i societ. Alexander Matuška pomenoval svoju monografiu o Karlovi Čapkovi Človek proti skaze. Zeljenkovo chápanie umeleckej tvorby bolo v istom zmysle príbuzné Čapkovi, hoci Čapkov život prebehol v čase hrôz, ktoré boli preňho skôr nočnou morou ako žitou realitou. Zmena reality je azda hlavný dôvod, prečo sú mladší skladatelia imúnni voči tvorbe starších generácií, hoci ich vlastná tvorba nadobudne skutočný zmysel len vtedy, keď dokážu integrovať tvorivé výsledky predchádzajúcich generácií.
Zeljenka sa často označuje za syntetickú osobnosť slovenskej hudby druhej polovice 20. storočia. Čo to znamená vo vašom chápaní, ktoré piliere jeho tvorivej osobnosti túto syntézu podľa vás najmä vytvárali?
Zeljenkovu skladateľskú osobnosť charakterizuje permanentný obdiv voči výdobytkom prírodných vied, ktoré nám vďaka svojej nebývalej dynamike neustále prinášali podstatné správy o svete, v ktorom žijeme. Tento svet bol dynamický, ak sa niekto zaoberal trebárs len kozmológiou, hlavné charakteristiky vesmíru sa počas jedného ľudského života mnohokrát zmenili. Akási „čistota“ prírodovedeckého výskumu sa stala pre Zeljenku na celý život istou umeleckou normou; v hudbe sa prejavovala ako akceptácia istej racionality a esteticky viedla k revolučnému novátorstvu. No v Zeljenkovej osobnosti jestvovala aj nekonečná snaha „naučiť sa komponovať“; vďaka nej sa po celý život pokúšal nájsť cestu k velikánom hudobnej minulosti, pochopiť a integrovať ich umelecké vízie. A tak druhý pól jeho umeleckej osobnosti predstavoval tento „tradicionalizmus“. Oba spomínané póly sú Skyllou s Charybdou jeho tvorby a všetky nepochopenia, ktoré sprevádzali jeho diela po celý život (či už od priateľov alebo inštitúcií), vyplývali z toho, že nevideli alebo nechceli vidieť túto dialektiku jeho osobnosti.
Zeljenku ste osobne poznali niekoľko desaťročí. Napriek tomu, dozvedeli ste sa o ňom pri práci na tejto dvojknihe niečo nové?
Náš vzájomný vzťah takisto nebol jednorozmerný. Neraz som nevedel akceptovať jeho činy a pripisoval som im motivácie, ktoré vyplývali z nedostatočného pochopenia. Naše stretnutia priniesli vysvetlenia dávnych nedorozumení a priniesli mi nielen obohatenie historického pohľadu na slovenskú hudobnú kultúru, ale aj hlbší prienik k samotnej podstate umeleckej reality. Jeho texty i naše rozhovory mi priniesli obrovské množstvo podnetov k zamysleniu i k novej reinterpretácii už osvojenej reality. Spoznanie osobnosti a jej názorov predstavuje hlavnú cestu aj k pochopeniu širších súvislostí.
Táto publikácia je projektom kontinuity nielen v slovenskej hudbe, ale aj v kultúre ako takej. Napriek tomu je jej záver v podobe vášho doslovu skôr deziluzívny, súčasné Slovensko je pre vás krajinou vytesňujúcou svoju kultúru, zabúdajúcou na svoje osobnosti... Čo by vám na to asi povedal Ilja Zeljenka, polemizoval by dnes o tom s vami?
Nepolemizoval. Ilja vždy vedel prečítať realitu oveľa skôr ako ktokoľvek iný a nikdy si o nej nerobil nijaké ilúzie; podobne prenikavý pohľad na realitu mal z mojich priateľov okrem Ilju len Peter Breiner, ktorého otec strávil 15 rokov na Kolyme na Sibíri. Slovenská kultúra je existenčne závislá od politiky a pre dnešnú politiku umenie neznamená ani len tú režimistickú ozdobu, akú predstavovalo pre ideológov socialistického realizmu. Chamtivosť a hlúposť definujú svet dnešnej politiky v oveľa väčšej miere než sme si kedykoľvek vedeli predstaviť. Pre Ilju, pre mňa i pre Petra Breinera hudba predstavuje či predstavovala komplementárny svet, svet utópie.
