Rozhovor s predsedníčkou občianskeho združenia Bratislavské rožky Evou Bolemant

Občianske združenie Bratislavské rožky oslávilo vlani desiaty rok od svojho založenia. Podľa predsedníčky združenia Evy Bolemant má približovanie dejín hlavného mesta veľký zmysel pre nadobúdanie blízkeho vzťahu k Bratislave.

Pred desiatimi rokmi ste spoluiniciovali založenie občianskeho združenia Bratislavské rožky, ktorého poslaním je mapovať históriu Bratislavy. K prednáškam, vychádzkam, výstavám a webovým stránkam pribudlo časom aj publikovanie kníh a každoročného kalendára. Ešte predtým, ako sa budeme viac venovať publikáciám, uveďte, prosím, ako vzniklo združenie, čo vás k tomu motivovalo a prečo si dalo do názvu Bratislavské rožky.

Združenie sme založili pred desiatimi rokmi s cieľom ukázať „našu“ Bratislavu – čo na nej/v nej máme radi, prečo tu radi žijeme – a v neposlednom rade predstaviť dávnu a slávnu históriu tohto mesta. S kolegami, s ktorými sme založili občianske združenie, sme pracovali v SNM – Múzeu kultúry Maďarov na Slovensku na Žižkovej ulici. Často sme sa rozprávali o tom, koľkí žijú v Bratislave bez toho, aby si k nej vytvorili bližší vzťah, čo sa potom často odzrkadľuje aj v každodennom živote mesta, v prístupe obyvateľov k pamätihodnostiam a možno aj v medziľudských vzťahoch. Boli sme presvedčení, že ak predstavíme dejiny, budovy, ulice, námestia aj slávne osobnosti, ktoré sa – hoci aj na krátky čas – ocitli v Bratislave a niečo zaujímavé tu vytvorili,alebo uskutočnili, aa ľudia sa o tom dozvedia, možno sa zmení aj ich vzťah k mestu. Budú cítiť jeho dynamiku, považovať za svoje jeho zákutia. Samozrejme, nikoho nemôžeme do ničoho nútiť, preto sme najprv vytvorili dvojjazyčný internetový portál, oslovili sme autorov, historikov, novinárov a začali sme uverejňovať články o dejinách starého Prešporka. Keď sme znaše združenie zakladali, dlho sme preň hľadali priliehavý, originálny názov. Už dávno predtým prišiel môj kolega Sándor Papp s nápadom otvoriť v Bratislave obchodík s bratislavskými rožkami (v tom čase neboli rožky na trhu už niekoľko desaťročí). A keďže obchod sme napokon neotvorili, rozhodli sme sa tento starodávny symbol použiť v názve našej organizácie. Doména v slovenčine aj maďarčine bola voľná, a tak sme ďalej ani neuvažovali a odštartovali sme našu webstránku. Po desiatich rokoch fungovania združenia musím povedať, že tento milý názov sa osvedčil. Keď vybavujem niečo na pošte, v banke, n rôznych úradoch, názov pôsobí intenzívne na zmysly – ľudia si predstavujú vôňu, chuť rožkov i zážitky s tým spojené, z čoho vznikajú krásne rozhovory. 

Na stránkach združenia ste pri príležitosti 10. výročia založenia BR spomínali na začiatky, ako ste si kupovali knihy o Bratislave, napríklad aj publikáciu Štefana Holčíka Korunovácie v Prešporku (vyšla vo vydavateľstve PT Marenčin, ktoré za uplynulé roky vydalo množstvo titulov o Bratislave). Keď ste začali vydávať knihy súvisiace s bratislavskými dejinami, mali ste podobnú ambíciu?

Spomínanú Holčíkovu knihu, ktorá najprv vyšla vo vydavateľstve Tatran, som si kúpila ešte v roku 1986. Vtedy to bola naozaj vzácna publikácia. Na stránke sme chceli uverejňovať najmä články o histórii nášho mesta. Čo sa týka kníh, dlho sme vydávali len publikácie v rámci edície Bratislavské rozprávky a až v posledných rokoch začali pribúdať aj iné knihy (i pre dospelých). S vydavateľstvom PT Marenčin spolupracujeme od nášho vzniku. Máme rozsiahlu zbierku bratislavských pohľadníc a fotografií, ktoré sme poskytli k viacerým publikáciám z tohto vydavateľstva. Za roky existencie nášho združenia sa často diali doslova zázraky. Aspoň my ich tak vnímame. Krátko po spustení webstránky nás oslovil zberateľ Juraj Horváth (žiaľ, už ani on nie je medzi nami) a poskytol nám na spracovanie svoju šesťtisícovú zbierku starých bratislavských pohľadníc. S veľkou radosťou sme sa pustili do skenovania tejto vzácnej zbierky, ktorá sa stala základom našej (už rozšírenej) zbierky starých pohľadníc a fotografií o meste. Vtedy sme sa rozhodli urobiť výber a vytlačiť časť týchto pohľadníc, ktoré sa potom tešili dlhoročnému úspechu v našom stánku na vianočných trhoch. Záujemcovia často kupovali a následne posielali pohľadnice známym a rodine do zahraničia. Takto sa krásne starodávne pohľadnice dostali do celého sveta, čo nás nesmierne tešilo.

Ešte pred pôsobením v OZ BR ste napísali knihu Bratislavské dojmy (Pozsonyi észlelések). Už jej názov napovedá, že vás inšpirovala Bratislava. Môžete túto publikáciu popísať? Vyšla len v maďarskom jazyku. Neuvažujete o jej slovenskom vydaní?

Príbeh môjho debutu Bratislavské dojmy vo mne vyvoláva veľmi milé asociácie. V tom čase som už dlhodobo publikovala svoje postrehy v celoštátnom maďarskom denníku Új Szó, ale na vlastnú knižku som nepomyslela. Oslovila ma však kamarátka, ktorá práve dokončila kurz grafiky a dizajnu, s otázkou, či by som jej neposkytla svoje texty, keďže v rámci záverečnej práce mali vytvoriť knihu s originálnym textom. Súhlasila som a výsledkom bol jediný exemplár mojej prvotiny. Ukázala som ju ďalšej kamarátke – vydavateľke Márii Harasztiovej, ktorej sa knižka zapáčila a ponúkla mi jej vydanie. Bola som veľmi šťastná a naplno som prežívala každý okamih od príchodu knihy z tlačiarne po možnosť držať voňavý výsledok práce v rukách! Zažila som svoju prvú knižnú prezentáciu, rozhovory i spätnú väzbu. Bolo to skutočné dobrodružstvo a veľmi príjemný zážitok! Titul vyšiel v roku 2009, tematicky bol rozdelený na tri časti (Kultúra a mesto, Deti a rodičia, Vzťahy) a v podobe krátkych úvah objasňoval pre mňa aktuálne témy. Slovenský preklad neplánujem, pretože dnes ma už zamestnávajú iné otázky. V súčasnosti by som už napísala inú knihu.

V publikovaní v maďarčine ste pokračovali so spoluautorkou Miriam Molnárovou, vydali ste dve publicisticky ladené knihy – Sú miesta (Vannak helyek), kde ste sa pristavili pri zaujímavých miestach, ktoré ste navštívili doma aj vo svete, a Sú ženy (Vannak nők) o pozoruhodných ženách. Dá sa povedať, že boli akýmsi predvojom k publikačnej činnosti v Bratislavských rožkoch?

Knihy s Miriam Molnárovou vznikli spontánne. Prišiel nápad a my sme ho uskutočnili. Bola to zaujímavá a príjemná spolupráca. Obe veľmi rady cestujeme a opísať, sprostredkovať zážitky z ciest, naše postrehy a pocity bola pre nás veľká výzva a príjemné poslanie. Prvú spoločnú knihu Sú miesta som Miriam odovzdala priamo v New Yorku, kde žije. Ona ju ukázala známemu v Mestskej knižnici v Brooklyne, kde ju zaradili do sekcie „zahraničná literatúra“. Nesmierne ma to potešilo. Vtedy som si zároveň uvedomila, že v živote sa môže stať naozaj všeličo – aj to, na čo nikdy nepomyslíme a nevieme si to predstaviť! S Miriam sme sa dohodli aj na ďalšej téme. V knihe Sú ženy (Vannak nők) sme obe predstavili ženy, ktoré nás zaujali, ktoré obdivujeme alebo nás inšpirujú. Išlo o subjektívny výber. Pri rozhovoroch s nimi som bola zvedavá na silu, ktorá ich vedie životom. Oslovila som respondentky rôzneho veku, povolania a rôznej národnosti. Myslím si, že tieto príbehy sú dôležité aj preto, lebo upriamujú pozornosť na hodnotu ženského bytia, na to, čo všetko musí žena každý deň stihnúť (výchova detí, starostlivosť o domácnosť, zamestnanie) a že to nie je vôbec samozrejmé. Vďaka týmto „stretnutiam“ čitateľky vidia, že ani iné ženy to nemajú ľahké, že sa musia naučiť chrániť samy seba a vedieť sa o problémoch porozprávať. Túto knihu mám rada a v budúcnosti plánujem napísať pokračovanie, v ktorom oslovím bratislavské ženy. Už mám v talóne niekoľko výnimočných žien, ktoré sú mi blízke a rada by som ich predstavila širšej verejnosti.

V roku 2013 združenie vydalo vašu knižku o vynálezcovi Wolfgangovi Kempelenovi, ktorou ste súčasne odštartovali edíciu Bratislavské rozprávky. Ako vznikol nápad priblížiť túto historickú postavu zviazanú s Bratislavou prostredníctvom rozprávkového žánru – a takisto celý projekt rozprávkovej edície?

Veľmi rada cestujem a počas pobytu v Barcelone som objavila krásnu knižku pre deti o známom architektovi Gaudím, ktorá sa predávala v rôznych jazykoch. Vtedy mi napadlo, že by bolo skvelé vydávať podobné knižky aj o osobnostiach Bratislavy, veď ich máme naozaj mnoho. A keďže išlo o dovtedy neprebádanú literárnu sféru, predpokladala som, že knihy vzbudia čitateľský záujem. Rozhodli sme sa pre žáner rozprávky. Naším cieľom bolo a je priblížiť tieto príbehy naraz trom generáciám: deťom, ich rodičom aj starým rodičom. Knihy vydávame v slovenskom a maďarskom jazyku. Nuž, a viete, ako skončí ten, kto má nápad? Musí si ho sám zrealizovať! A tak som sa rozhodla napísať prvú knižku v rámci edície. Vybrala som si Wolfganga Kempelena, pretože bol významným občanom dobového Prešporka a my, ktorí teraz v tomto meste žijeme, o ňom nevieme vôbec nič. Som si istá, že keby žil Kempelen napríklad v Londýne, mal by tam minimálne sochu a veľké múzeum. My sme začali knižkou, ktorú som písala s veľkou radosťou a nadšením. Podľa dostupnej literatúry, ktorú som v prípravnej fáze prečítala, išlo o veľmi kreatívneho a výnimočného človeka. Teším sa, že medzitým vzniklo v Bratislave OZ Kempelenopolis, ktoré založil a vedie Andrej Groll a ktoré sa venuje popularizácii nášho slávneho rodáka. V edícii Bratislavské rozprávky už vyšlo viac ako desať titulov a plánujeme vydať ďalšie.

Rozprávky pre združenie tvoria maďarsky a slovensky hovoriaci a píšuci autori. Aká je vaša spolupráca s nimi? Vyhľadávate ich a ponúkate im témy alebo sa hlásia sami?

Prvú knihu som napísala sama, ale už vtedy som hľadala ďalších autorov, ktorí by prevzali štafetu. Nápady vznikajú priebežne. Stalo sa, že sme sa s autorom dohodli na napísaní knihy a potom sme spoločne hľadali tému, inokedy už bola téma daná a hľadali sme k nej autora. Dôležitý je aj výber ilustrátora, na ktorom sa vždy dohovárame s autorom, pretože je pre nás dôležitá ich dobrá spolupráca. A skutočne vznikli veľmi úspešné projekty, v ktorých cítiť vzájomnú podporu a zanietenosť.

Knihy vychádzajú v slovenčine a maďarčine, niektoré tituly v oboch, niektoré iba v jednom z týchto jazykov. Plánujete aj nemecké vydania, keďže nemčina bola tiež jedným z jazykov starého Prešporka?

Spočiatku knihy vychádzali paralelne v slovenčine aj v maďarčine. Umožňovali nám to vtedajšie možnosti grantovej podpory. Potom sa situácia zmenila a teraz knihy vydávame najprv v jazyku jej autora a následne v preklade. Knihy v nemčine zatiaľ vydávať neplánujeme. Sme nezisková organizácia bez zamestnancov a ekonomického oddelenia, nemáme kapacitu na marketing a predaj nemeckých titulov.

Čím sa riadite, keď rozhodujete o tom, či titul vydáte aj v inom jazyku, než v akom ho napísal autor?

Snažíme sa vydať všetky tituly v oboch jazykoch. Pre nás je dôležité, aby k nim mal prístup každý, kto sa zaujíma o históriu nášho mesta, o zaujímavých ľudí, ktorí tu žili a tvorili. Skúšame rôzne možnosti, rôzne formy dotácií; tento rok sme vyskúšali i crowfounding. Aj v blízkej budúcnosti plánujeme osloviť našich fanúšikov a všetkých, ktorí majú radi dejiny mesta a rozprávky, aby podporili plánovanú knižku o slávnej lekárni Salvator. Momentálne sa pripravuje rukopis – autorka Jana Juráňová a ilustrátorka Lucia Žatkuliaková sú už v kontakte. Vydanie titulu sa pokúsime zabezpečiť cez platformu StartLab, vďaka ktorej sa nám na jeseň už podarilo zafinancovať Prešporský kalendár na rok 2021. Na ďalšiu pripravovanú rozprávku sme žiadali dotáciu a bude o slávnom rabínovi Chatamovi Sóferovi. Autorkou je Viera Kamenická, pracovníčka SNM – Múzea židovskej kultúry – a ilustrátorom Simon Matrka.

Knihy z edície Bratislavských rozprávok sú vždy pútavo ilustrované. Ako sa vám podarilo dosiahnuť, že vaše knihy majú kvalitnú grafickú úroveň a výborné ilustrácie?

Aj ilustrátorov vyberám intuitívne. Samozrejme, najprv si sadnem s autorom a porozprávam sa s ním o jeho predstavách: aký typ ilustrácií preferuje, či má konkrétneho ilustrátora, s ktorým by chcel spolupracovať... Výsledok si môže pozrieť každý sám. Čo sa týka grafickej úpravy a zalamovania, vznik každej knihy je jedinečný. Niektoré knihy pre nás graficky pripravuje a zalamuje naša dlhoročná kolegyňa Réka Szabó. Ona stojí aj za grafikou našej webstránky a našich pop-up výstav. Inokedy sa o grafiku postará samotný ilustrátor. Je to vec dohody.

Vlani ste okrem spomínaných titulov rozprávkovej edície vydali aj druhé, prepracované vydanie publikácie Pavla Ondrčku Rodák z Unitasu verný Bratislave, v ktorej autor, dnes už nežijúci vysokoškolský profesor ekonómie, prostredníctvom svojich spomienok vykresľuje život a pomery v bytových domoch Unitas. Je to pozoruhodný autentický dokument o Bratislave, životnom štýle jej obyvateľov, architektúre a histórii počnúc 30. rokmi, vojnou až do povojnového obdobia, doplnený o dobové aj súčasné fotografie. Plánujete ďalšie podobné tituly?

Som nesmierne rada, že sa nám podarilo vydať knihu Pavla Ondrčku. S pánom profesorom sme sa zoznámili na našich prednáškach, ktoré začal navštevovať. Raz priniesol svoju knižku o obytnom komplexe Unitas, ktorú vydal vlastným nákladom a bola veľmi obľúbená medzi jeho známymi, študentmi, priateľmi. Aj ja som dostala jeden exemplár. Po jeho prečítaní a následnom rozhovore s autorom sme sa dohodli, že titul doplní a my ho vydáme v tvrdej väzbe a s novými, kvalitnejšími dobovými i súčasnými fotografiami. Pavol Ondrčka mi rukopis odovzdal v júni 2019, vydania sa však, žiaľ, nedožil, čo mi je úprimne ľúto. Urobili sme výber fotografií, pričom nové fotografie o súčasnej Bratislave vytvoril Braňo Bíbel, ktorý s nami spolupracuje už niekoľko rokov. Vznikla krásna kniha s názvom Rodák z Unitasu verný Bratislave, ktorú podporil Fond na podporu umenia a ktorá je momentálne veľmi populárna.

K publikačným aktivitám združenia nepochybne patria aj nástenné kalendáre s dobovými fotografiami, ktoré sú vždy tematicky ladené. Odkedy ich vydávate?

Kalendáre vydávame od roku 2015. Moji kolegovia, ktorí v knižniciach, archívoch a múzeách strávili dlhé hodiny skúmaním dejín Bratislavy, našli mnoho pokladov. Naše kalendáre sa od začiatku snažíme zaplniť dobovými fotkami, prípadne grafikami, ktoré od svojho prvého uverejnenia neboli nikde vydané ani publikované. V roku 2017 sme napríklad zverejnili nádherné fotografie arcivojvodkyne Izabely, ktorej prítomnosť (a prítomnosť jej rodiny) v Prešporku bola považovaná za dôležitú udalosť. A pretože jej najväčšou vášňou bolo fotografovanie, do kalendára sme vybrali jej najkrajšie zábery. Krásny kalendár vznikol aj z fotografií významného fotografa mesta Karla Körpera (1845 – 1923) či zo záberov pochádzajúcich z fotoateliéru slávneho fotografa Ede Kozicsa, ktorý v Prešporku/Bratislave pôsobil vyše sedemdesiat rokov. Jeho tvorba zastrešovala druhú polovicu 19. storočia, zánik monarchie aj začiatky prvej Československej republiky. Ale rada by som spomenula aj fotografie prešporskej rodáčky Gucki Neulinger (1893 – 1992), ktorá nám priblížila dobovú Bratislavu prostredníctvom rodinných fotografií. A nesmiem zabudnúť ani na výber z grafík Johanna Vinzenza Reima (1796 – 1858).

Tohoročný kalendár vychádza z vášho projektu Ich bin eine Pressburgerin/ein Pressburger. Môžete predstaviť tento projekt?

Posledný kalendár obsahuje výber z dobových fotografií a príbehov starých prešporských rodín. V uplynulých rokoch sa nám podarilo zdigitalizovať a spracovať pozostalosť viacerých prešporských rodín a vďaka ich veľkorysým darom sa do našich zbierok dostali neraz výnimočné dokumenty, ktoré sa stanú súčasťou verejného bohatstva prostredníctvom našich výstav, kalendárov či iných projektov. Zavŕšili sme prípravu rovnomennej výstavy a už len čakáme na správnu chvíľu, keď nám nič (najmä pandémia) nebude brániť v tom, aby sme ju v spolupráci s Múzeom mesta Bratislavy sprístupnili na nádvorí Starej radnice.

Združenie od svojho založenia nepretržite prevádzkuje webovú stránku v troch jazykových mutáciách: bratislavskerozky.sk, pozsonyikifli.sk, pressburgerkipferl.sk, ktorej šéfredaktorom je váš najbližší spolupracovník a spoluzakladateľ združenia Sándor Papp ml. Čo všetko váš web obsahuje?

Internetový magazín je naším veľmi dôležitým projektom, ktorý zastrešuje jedna redakcia. Webová stránka Bratislavských rožkov vyniká i v rámci stredoeurópskeho priestoru; mnohí nás čítajú aj v zahraničí. Je postavená na troch pilieroch: tvorba hodnôt, ochrana dedičstva a vedecko-popularizačné aktivity. Zároveň disponuje širokou komunitou čitateľov a prispievateľov, čo robí projekt ešte jedinečnejším. Považujeme za veľmi dôležité, aby sme na webovej stránke uverejňovali texty a obrazový materiál výlučne z vlastnej výskumnej činnosti a z vlastných zbierok. Pri realizácii každého projektu prihliadame na to, aby dosahoval požadovanú odbornú úroveň a aby uspokojil aj cieľové publikum. Vyjadruje to aj náš slogan: „História na zjedenie“.

Bratislavské rožky vstúpili do jedenásteho roku svojej existencie. Čo považujete za najväčší a najtrvácejší úspech a zmysel činnosti združenia a aké sú vaše plány do budúcna?

Bolo to krásnych desať rokov a verím, že naša činnosť bude pokračovať aj ďalej. Keďže združenie sme založili 17. decembra 2010, jeho vznik sme oslávili na vianočných trhoch na Hlavnom námestí. Vtedy nás ani vo sne nenapadlo, že o pár rokov už budeme na tom istom mieste prevádzkovať vlastný stánok. Osobne považujem za najväčší úspech fakt, že sa okolo nás vytvorila početná komunita „rožkárov“, z ktorých sa mnohí spoznali práve na našich podujatiach, spája ich láska k nášmu mestu, zaujímajú sa oň a je pre nich dôležité chrániť a uchovávať naše kultúrne dedičstvo. Napĺňa nás dojatím, keď sa v rámci rôznych mestských podujatí pristavujú pri našom stánku starí Prešporáci, ľudia, ktorí toto mesto milujú a rozprávajú nám svoje príbehy. Z takýchto rozhovorov často vzniká dlhodobá spolupráca, keď spracúvame rodinné príbehy, fotografie, rôzne dokumenty... Plánovať je v dnešných časoch ťažké. Ale radi by sme pokračovali v edícii Bratislavské rozprávky a ďalej prevádzkovali našu webstránku. Plánujeme aj ďalšie exteriérové výstavy a iné aktivity, ktoré budeme prispôsobovať aktuálnym možnostiam.

Foto: Braňo Bibel

Eva Bolemant  (1966) 

Vyštudovala andragogiku na FiF UK v Bratislave. Pracovala ako zástupkyňa riaditeľky Slovenského národného múzea – Múzea kultúry Maďarov na Slovensku v Bratislave. Je zakladateľkou a predsedníčkou  Občianskeho združenia Bratislavské rožky (2010) a editorkou detskej edície Bratislavské rozprávky, v rámci ktorej napísala prvú knižku o významnom vynálezcovi Wolfgangovi Kempelenovi. Jej ďalšie knihy vyšli v maďarskom jazyku s názvami Bratislavské postrehy (Pozsonyi észlelések), Sú miesta (Vannak helyek) a Sú ženy (Vannak nok).

Ida Bibelová  (1959)

Novinársky pôsobila vo viacerých denníkoch ako zahraničnopolitická redaktorka aj ako online editorka. V súčasnosti spolupracuje s niekoľkými časopismi a portálom Panoráma.sk. V roku 2019 jej vyšla kniha poviedok Predzáhradky – Ako sa kaderníčka Milučká odstrihla od mužov.