Vyhľadávanie
MUDr. Jozef Marec (1958) je rodákom z Turzovky a od roku 1983 pracuje ako detský lekár. Súčasný primár oddelenia detí a dorastu Kysuckej nemocnice v Čadci debutoval v literárnom svete knihou vrchárskych poviedok Bimaček (2002), po ktorej nasledovali Bimak (2003), Urvisko (2004) a Vrstevnice (2005). Nezabúda však ani na detských čitateľov: venoval im hneď tri knihy Poďme sa báť!, Vili víly vence a Blaženkin rok.
Literárnu tvorbu a svoju záľubu v prírode a tradičnej ľudovej kultúre i slovesnosti Jozef Marec skĺbil v monografii Ľudová strava na Horných Lysuciach (2009), ku ktorej najnovšie pridal pozoruhodnú publikáciu Tradičné liečiteľstvo a ľudová mágia na horných Kysuciach.
Do literatúry ste vstúpili pomerne neskoro – ako 44-ročný ste debutovali zbierkou vrchárskych poviedok Bimaček (2002). Čo vás inšpirovalo k písaniu?
Vždy som mal akýsi zvláštny vzťah k svojim koreňom. Azda preto, že som prežil trochu iné detstvo ako väčšina mojich rovesníkov – na poľnohospodárskej usadlosti u „kulakov“, kde sa dlho gazdovalo asi na piatich hektároch. A tak som pásol kravy, poháňal koňa, chodil s otcom na oračky… Samozrejme, k detstvu patrila aj naša dedinská komunita, kde pretrvávalo napríklad driapanie peria – bol to celkom iný svet ako dnes. Potom som skončil školu, začal pracovať, prišli prvé úspechy v zamestnaní, funkcie, politika. Stal som sa závislým od alkoholu a cigariet, trpel som silnou nadváhou. V 44 rokoch som si povedal: dosť! Hľadal som motiváciu, silu na prekonanie závislostí. Našiel som ju v prírode. Začal som chodiť na túry, po horských osadách za poslednými mohykánmi starých čias, a tak som sa postupne navracal ku koreňom. Znovu som opáčil, ako vonia čerstvý kravský hnoj, zruby chalúp napustené kolomažou či konský pot. Veľmi ma to chytilo za srdce a mal som pocit, že som sa znovu našiel, že toto je to, čo mi chýbalo a prečo som sa dostal na scestie. Oprášil som spomienky z detstva, čosi mi povedali pamätníci a napísal som prvú poviedku – Balada o hadej žene, ktorá bola kombináciou starých povestí, autobiografických čŕt a vlastnej fantázie. Dal som ju prečítať svojmu priateľovi, známemu poetovi Mariánovi Grupačovi, ktorého nadchla. Nuž a potom sa už námety a poviedky rinuli ako vodopád.
Vaším rodným krajom sú Kysuce, kde pôsobíte aj v súčasnosti ako primár. Nikdy ste neuvažovali o odchode do zahraničia?
Za „socíku“ sme možnosti príliš nemali, ani naša jazyková výbava nebola najlepšia. Po roku 1989 som mal nejaké ponuky z Moravy, ale neťahalo ma to nikam. Som rád, že som zostal. Ľudia sú tu zrobení, skúšaní životom, treba im pomáhať. Patrím sem, rozumiem im (dokonca aj všetkým kysuckým nárečiam, ktorých je požehnane). Som zakorenený príliš hlboko na Kysuciach, a potom – všade treba na chlieb tvrdo robiť.
Kysuce a všeobecne stredné Slovensko sú známe rozšírenou ústnou ľudovou slovesnosťou. V tomto prostredí vznikali okrem iných i švantnerove novely, ktoré priamo nadväzovali na ľudové mýty a archaické motívy. Bolo aj vaše detstvo spojené s takýmito príbehmi?
Áno, ľudových mýtov a povestí bolo v tomto kraji požehnane, žiaľ, odchádzajú do nenávratna s pamätníkmi. Snáď sa mi podarilo zachytiť zopár motívov či celých príbehov v mojich poviedkach a snáď ešte nejaké napíšem. Pamätám sa na jednu ženu, ktorá nás ako deti vedela svojimi príbehmi poriadne vydesiť. Venoval som jej poviedku Óto.
Vyšli vám tri knihy pre deti (Poďme sa báť!, Vili víly vence, Blaženkin rok). Bola jedným z podnetov na ich napísanie aj skutočnosť, že sa denne stretávate s detskými pacientmi? Ako vnímate súčasného detského čitateľa
Samozrejme, motiváciou mi bolo aj moje povolanie. No uvedomil som si to, keď som sa v roku 2005 po prvý raz zúčastnil na Andersenovej noci v Kysuckej knižnici v Čadci. Bol som tam ako spisovateľ aj lekársky dozor a bola to fantastická noc. Rozprával som deckám čo najstrašnejšie príbehy a ony sa vôbec nebáli, a ešte o tretej v noci ma vytiahli za nohy zo spacáku, lebo im nebolo dosť. Tam som si uvedomil, že deťom čosi dlhujem. Tak som niektoré príbehy upravil tak, aby boli stráviteľné pre detského čitateľa, a Poďme sa báť! bolo na svete. Ďalšiu knižku som písal so zámerom priblížiť deťom prírodu, z ktorej sa čím ďalej, tým viac stáva strašiak. Kvôli alergiám, hadom, včelám, peľu, vetru, dažďu… Chcel som im ukázať, že príroda vie byť krásna aj priateľská, ale aj drsná a nebezpečná, no vždy záleží na tom, ako sa človek v nej zachová.
Detský svet je fantastický a fascinujúci, deti majú svoju vlastnú optiku a vlastný názor na veci, sú osobnosťami skôr, než začnú rozprávať. V ich dušičke sa odráža akýsi prastarý modus naivnej čistoty, kde má všetko svoje správne miesto. Deti skrátka majú čosi medzi nebom a zemou. Kým ich o toto všetko nepripraví naša pokrytecká a egoistická výchova. Takmer každý školáčik je už dokonale pretvorený na obraz svojich rodičov.
Inšpiruje vás vaše povolanie lekára pri písaní?
Inšpiruje, to je jasné, ale nie je to také horúce, ako by sa zdalo. Moje miesto ako spisovateľa je najmä v prírode a v starých časoch. Mám v „šuflíku“ niekoľko poviedok z lekárskeho prostredia, ale nezdá sa mi celkom etické ísť s nimi von, hoci mnohé sa udiali už dávno. Ale – keďže som si užil na Kysuciach v extrémne tvrdých klimatických a geografických podmienkach 22 rokov aj ako lekár záchranky, to je niečo iné. Pripravujem knižku skutočných príbehov z mojej pamäti a od mojich kolegov, bude sa volať Vtedy na záchranke a zasa to bude predovšetkým o mojich rodákoch, o Kysučanoch a ich životných podmienkach.
Nedávno vám vyšla pozoruhodná publikácia Tradičné liečiteľstvo a ľudová mágia na horných Kysuciach, ktorá rozsiahlo spracúva problematiku etnomedicíny a mágie. Ako ste postupovali pri písaní knihy? Aký dlhý čas vám trvalo zozbierať taký obsiahly materiál?
Podvedome som cítil, ale aj vedel, že ľudové liečiteľstvo a mágia na Kysuciach mimoriadne prekvitali. Ľudia bývali konfrontovaní so situáciami, ktoré si my dnes ani len nevieme predstaviť. V izolovaných horských osadách – pľacoch, vzdialených od seba kilometre, boli najmä v zime odkázaní len na seba. Takže si museli vedieť pomáhať buď sami, alebo so šikovnými spoluobčanmi z blízkeho okolia. A najmä, lekárov sprvu vôbec nebolo, prvý prišiel na horné Kysuce niekedy začiatkom 20. storočia. Tušil som tie poklady už dávno a materiál som nenápadne zbieral asi desať rokov, ale intenzívne a cielene asi posledné dva. Navštevoval som starých pamätníkov po vrchoch, lámal nedôveru pred cudzím, zarasteným (mám bradu, čo starí vrchári nemali príliš radi) a skoro dva metre vysokým cudzincom, chodil som s mocnou valaškou na dlhom porisku, aby som sa ubránil túlavým psom. Aj sa ma báli. Veľmi mi však pomohli dve veci. Môj otec bol kedysi v Turzovke ľudovým notárom a neskôr dlhoročným predsedom turzovského urbára. Ten na horných Kysuciach poznal každého do tretieho kolena. Žiaľ, pominul sa na začiatku mojej spisovateľskej éry. Ale jeho meno a znalosť nárečia mi otvárali dvere do starých dreveníc. A semtam aj fľaška borovičky, káva či bonboniéra. Tak som si vybudoval sieť asi 40 – 50 informátorov, kde som bol, asi aj ako lekár a primár, vítaným hosťom. Žiaľ, galériu musím dopĺňať a meniť, lebo starkí mi umierajú. Každú jar, keď idem robiť „inventúru“ do vrchov, vraciam sa smutný. Vždy zistím, kto mi zasa umrel, ktorá drevenica padla pod ťarchou snehu.
Osobne navštevovať pôvodných kysuckých obyvateľov a ručne zapisovať ich svedectvá muselo byť náročné, ale aj nesmierne vzrušujúce pátranie…
Keď už som bol niekde v chalupe, nechal som tých ľudí rozprávať a rozprávať a zapisoval ostošesť všetko, čo vraveli. Získal som množstvo cenného etnografického materiálu nielen o ľudovom liečiteľstve, ale napríklad aj o starých remeslách. A pátranie to naozaj bolo veľmi vzrušujúce. Keď som sa niekedy vracal domov večer, ba aj v noci cez hory, mával som malú dušičku. Tie tajomstvá, čo mi vyzradili, však boli fantastické. Najviac ma fascinoval prastarý dych stáročí, ba aj tisícročí, veď niektoré praktiky som vystopoval až do čias pred Kristom, v keltských či slovanských kultúrach! Niektoré zariekanky, ako liečiteľky volali svoje slovné nástroje liečenia, boli takmer navlas podobné s tými, aké sa uvádzajú v tzv. smolných knihách z procesov s bosorkami. Nie sú ani príliš zmenené nárečím, recitovali mi ich v archaickom jazyku starých čias a odovzdávali si ich len ústnym podaním – celé storočia!
V jednej z kapitol knihy opisujete vašu osobnú skúsenosť s ľudovou liečiteľkou, ktorá vám odstránila dlhoročnú bolesť chrbta. Nebili sa práve pri tejto skúsenosti vaše lekárske vedomosti?
Tzv. univerzitná medicína a ľudové liečiteľstvo nestoja v reálnom živote v opozícii. Oficiálna medicína neberie do úvahy ľudové liečiteľstvo, pohŕda ním a považuje ho len za akýsi exotický prívesok etnografických výskumov. Dnešnej, tzv. modernej medicíne absolútne chýba globálny pohľad na pacienta, každý odborník si lieči to svoje a nikomu nenapadne vytvoriť si komplexný obraz. V ľudovom liečiteľstve to neexistuje. Aj keď ako príčiny choroby prevládali často démonické predstavy – urieknutie či kliatba – chorého liečili vždy ako celok, hoci mal postihnutý len jeden orgán. Dnešná medicína by sa mohla veľa naučiť. Veď ak si čitateľ pozorne prečíta moju knižku o liečiteľstve, pochopí, že naši predkovia tušili niektoré veci dávno predtým, ako ich draho a prácne objavila veda.
