Vyhľadávanie
Dlhé roky sa venujete výskumu ľudových zvykov a tradícií. Kde hľadáte ich korene?
Zdá sa mi užitočné poznať našu slovenskú minulosť, ľudovú kultúru, tradície. To všetko je naším národným duchovným pokladom, na ktorý môžeme byť právom hrdí, preto sa snažím pokračovať v práci mojich starších kolegov a zbierať a rekonštruovať staré zvyky a obrady, aby sa zachovali nielen v pamäti a mysliach ľudí, ale i na „papieri“ pre mladšie generácie. V mojom prípade platí, že profesia je mi aj záľubou. Mám to šťastie, že môžem chodiť po Slovensku na výskumy a zozbieraný materiál porovnávať so starším materiálom uloženým v archívoch vedeckých ustanovizní, ako je Ústav etnológie SAV. Dôležité je však i štúdium prameňov, napríklad kroník miest a obcí Slovenska. Zo získaných informácií sa potom dajú dnes často už neexistujúce, zaniknuté zvyky a rituály zrekonštruovať do podoby, v akej sa kedysi praktizovali.
Dominuje u vás práca v teréne? Musí to byť nesmierne vzrušujúce...
Máte pravdu – práca v teréne je priam detektívna práca, keď sa predo mnou krôčik po krôčiku otvára neskutočne pestrá mozaika obradu, o ktorom som dovtedy vedela len z teórie, a naraz mi moji respondenti postupne odkrývajú jeho priebeh a kontexty. Veľmi si vážim ľudí, ktorí si nájdu čas na stretnutie a rozhovor, mnohokrát sa dozviem priam fascinujúce životné príbehy a osudy ľudí, rodín či celých generácií. Často využívam aj metódu tzv. „zúčastneného pozorovania“ v teréne, keď som ako bádateľka prítomná na živote obyvateľov obce. Čím viac a dlhšie sa v skúmanej obci pohybujem, tým viac materiálu môžem získať. Práca v teréne sa vždy kombinuje so štúdiom prameňov (archívov, kroník) a, samozrejme, štúdiom literatúry.
Niektoré zvyky sú už dávno zabudnuté, iné naopak pribúdajú. Existuje aj v tejto oblasti niečo ako „trend“ či vplyv marketingu? Môžeme sa napríklad obávať, že o niekoľko desaťročí nebude symbolom vianočných sviatkoch stromček alebo že na Veľkú noc zanikne polievačka a šibačka?
Áno, je pravda, že niektoré zo zvykov už vo svojom prirodzenom prostredí úplne zanikli a lokálpatrioti sa ich snažia obnoviť aspoň v rámci folklórnych skupín, ktoré v súčasnosti nájdeme takmer v každej obci. Aj na Slovensku sa miešajú kultúry, je tu veľa ľudí, ktorí vyznávajú islam či iné alternatívne náboženstvá, na určitú skupinu ľudí má vplyv reklama a marketing a podsúvanie tzv. „komerčných“ sviatkov či postavičiek. Vianoce sa stávajú komerčným sviatkom, pri ktorom reklama kladie dôraz len na konzumnú hojnosť jedál a darčekov, ale je to najmä duchovný sviatok, tak ako bol duchovným sviatkom pre starých Slovanov aj zimný slnovrat. A či zanikne šibačka alebo vianočný stromček? Je ťažké prognózovať, čo bude o 200 rokov, ale ak vychádzame z premisy, že sviatky, obrady a rituály patria k najstabilnejším faktorom v rámci tradičnej kultúry, máme šancu, že budú existovať aj v budúcnosti, otázna je však ich podoba a to, či budú ľudia vedieť, prečo sa tento zvyk robí.
Koncom septembra vám vyšli až dve mimoriadne zaujímavé publikácie – Čím žila slovenská rodina (Rodinné tradície a slávnosti v našej ľudovej kultúre) a Čary a veštby – mágia v ľudovej kultúre Slovenska. Spolu ide o takmer 450 strán odborného textu. Aký dlhý čas ste strávili ich písaním a najmä zabezpečovaním podkladov?
Teoretická príprava na písanie bola dlhá. Materiál som zhromažďovala viac ako 15 rokov, a keďže sa neživím knižnou tvorbou, na samotné písanie som využívala najmä svoj voľný čas. Našťastie, keďže roky pracujem ako vedecká pracovníčka, mám v sebe už zakódovanú sebadisciplínu, pretože písanie je presne o tom – cielene sa sústrediť. Snažím sa písať pravidelne každý deň asi 2 – 3 hodiny. Sústredenosť, vytrvalosť a trpezlivosť sú základné elementy pri písaní odborného textu. Tvorba jednej knižky mi trvá zhruba 6 – 7 mesiacov, podľa toho, koľko mám materiálu, ktorý chcem použiť, a nakoľko ho mám spracovaný. Samozrejme, keby som nemala tolerantnú rodinu, bolo by to oveľa ťažšie, ale keď som vo fáze písania, mám doma o všetko postarané – od prania a žehlenia bielizne až po varenie a pečenie, takže veľká vďaka patrí najmä mojej rodine.
Čo môžu čitatelia očakávať od knihy Čím žila slovenská rodina? Nadväzuje na vašu monografiu Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch z roku 2012?
Kniha Čím žila slovenská rodina poskytuje širokej čitateľskej obci akéhosi sprievodcu rodinnými udalosťami v minulosti. Začína sa ženským obdobím gravidity, pokračuje pôrodom, cez detstvo, dospievanie, mládenecký a dievocký život, mapuje slovenskú svadbu, jeseň života a smrť. Každé z týchto období je niečím významné, ku každému sa viaže množstvo zvykov, ktoré sa v minulosti vykonávali. Dá sa povedať, že ide o voľné pokračovanie knihy Slovenský rok, pretože výročné zvyky boli prepojené s rodinnými zvykmi a rodina, jej život a dianie v nej formovali celú spoločnosť a kultúru, tak ako spoločnosť a kultúra formovala rodinu, vzťahy medzi jej členmi a generáciami.
Kniha sleduje životný cyklus človeka – od narodenia cez spoločenský život až po smrť. Hlavne posledná etapa života človeka bola spojená s množstvom rituálov. Vnímali naši predkovia smrť inak ako súčasníci? Bola viac mystifikovaná ako dnes?
Práve naopak, smrť sa v minulosti chápala ako bežná súčasť života. Ľudia zomierali v kruhu svojich blízkych, na smrť sa pripravovali, hovorili o nej. V minulosti sa báli jedine toho, že odídu z tohto sveta nepripravení, obávali sa náhlej smrti. Starší ľudia si dokonca kupovali rakvu, mali nachystané šaty „do truhly“, odložené peniaze na pohreb. Pri mojich výskumoch mi babičky bežne ukazovali šaty pripravené do truhly a pamätám sa, ako som bola na pôjde s babičkou, ktorá mi hrdo ukazovala rakvu, ktorú tam mala uloženú. A keďže ja som bola mladá začínajúca etnologička, zdalo sa mi to morbídne, až neskôr som pochopila, že starí ľudia vnímali smrť úplne prirodzene, očakávali ju, skrátka snažili sa byť pripravení. Vnímanie smrti je, samozrejme, úplne iné, keď máte 20 rokov a ste mladý človek plný sily, a iné je u starého človeka – na to naši predkovia hovorievali: „Mladý môže, starí musí...“ So smrťou sa však spájalo aj viacero magických rituálov, ako bola predzvesť smrti, rozlúčka so zosnulým, stráženie mŕtveho, hry pri mŕtvom a podobne. O tomto všetkom a ešte oveľa viac sa čitateľ dozvie z knihy.
V publikácii Čary a veštby sa venujete aj téme čarodejníc na Slovensku. Stretli ste sa vo vašich terénnych výskumoch aj s potomkami údajných slovenských čarodejníc? Boli ste svedkom pôsobenia ľudovej mágie?
Mágia je stará ako ľudstvo samo. V knihe sa venujem tzv. ľudovej mágii, čarovaniu, vešteniu, ľudovej liečbe, magickým rastlinám aj mágii čísel a času. Magické praktiky boli kedysi na Slovensku značne rozšírené aj realizované. Téma mágie je síce populárna, tajuplná, avšak výskum bol veľmi ťažký: veď kto sa vám prizná, že „čaruje“ na objednávku? Asi najlepšie sa mi robil výskum tejto fascinujúcej problematiky na východnom Slovensku, horných Kysuciach a na hornej Orave. Jeden z našich posledných polyhistorov Matej Bel spomína vo svojich Notíciách obec ležiacu neďaleko Trnavy – Ružindol – ako slovenskú obec, kde sa ženy venujú bosoráctvu. Samozrejme, tento historický údaj ma nadchol a vybrala som sa do Ružindola na výskum. Čakalo ma tam prekvapenie. Keď som oslovila zopár žien a skusmo som sondovala, či o výroku Mateja Bela vedia, so smiechom mi odpovedali: „Pravdaže vieme a sme na to hrdé, veď aj dnes tu nejedna žena bosoruje!“ To bol krásny prístup k histórii vlastnej obce.
Pri vašich dlhoročných výskumoch je pre vás napríklad už spomenutá mágia len teoretickým poznatkom, alebo ste si jej fungovanie vyskúšali aj prakticky vo svojom súkromnom živote?
Osobne mám pred magickými praktikami značný rešpekt. Keď sa celé roky venujete výskumu mágie a počúvate rozprávania respondentov, ako im mágia najmä negatívne zasiahla do života, získate rešpekt a poznanie, že mágia funguje. Biela takisto ako čierna. Nikdy som nemala pokušenie vyskúšať ju, pretože to je ako s Pandorinou skrinkou – ak ju raz otvoríte, všetko vo vašom živote sa zmení, a nemusí to byť zmena k lepšiemu...
Všetky tri publikácie ilustroval uznávaný akademický maliar Martin Kellenberger. Ako sa vám spolupracovalo? Konzultovali ste prácu na knihách alebo naopak, text a ilustrácie vznikli nezávisle na sebe?
Pán Kellenberger patrí do kategórie výtvarníkov, ktorí majú cit pre tradície a vypestovali si k nim vzťah, preto si myslím, že jeho ilustrácie úžasne dotvárajú a vizualizujú každú knihu. Keď bol hotový text, dostal ho pán Kellenberger, prečítal a potom realizoval svoje nápady na papieri. Samotný text predznamenával obraz. Som rada, že zatiaľ všetky knižky ilustroval práve on. Dodáva im to to „pravé orechové“.
Pracujete na novej publikácii? Na čo sa môžu čitatelia tešiť?
Môžem prezradiť, že nedávno som dokončila a odovzdala rukopis novej knihy, tentoraz to bude publikácia z folklórnej oblasti a verím, že ešte jednu či dve knihy zo série o ľudovej kultúre napíšem a vydavateľstvo Fortuna Libri ich vydá. Som rada, že vydavateľstvo má záujem o knihy s problematikou ľudových tradícií a kultúry, veď ide o dedičstvo našich predkov, ktorí mali veľmi ťažký, ale i duchovne nesmierne bohatý život.
