Česká poetka Božena SPRÁVCOVÁ v ankete

Nemlčať: Žena v literatúre

Prinášame záverečnú časť ankety, ktorá vznikla v spolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa a americkým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Autorky, ktoré na tomto priestore dostali slovo, majú približne rovnaké podmienky na tvorbu, takmer denne musia prekonávať základné existenčné problémy. Na druhej strane je povzbudzujúce, že ani jedna z nich by nevymenila tvorbu za pohodlný život. Najpozitívnejším výsledkom ankety je, že prostredníctvok krátkych bio-bibliografií naznačila obrovský tvorivý potenciál nielen mladých autoriek, ale spisovateliek všetkých generácií a navyše ženy svojimi názormi presvedčili, že chuť tvoriť nepozná nikajé bariéry, ani jazykové, ani rodové. Anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka a literárna vedkyňa Stanislava Repar.

1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou v dnešných podmienkach?

2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?

3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?

4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?

Božena Správcová, (1969), česká poetka, vyštudovala informatiku, od r. 1993 pracuje v literárnom dvojtýždenníku Tvar. Publikovala 4 zbierky poézie: Guláš z modrý krávy, Výmluva, Večeře, Požární kniha, novelu Spravedlnost, dva knižné rozhovory (s Ivanom O. Štampachom a Janom Jeřábkom) a na CD básnickú skladbu Hranice.

1/ Takmer to isté ako byť básnikom (mužom). Určité rozdiely by sa možno našli. Mladá poetka – to je do istej miery rola. Časť záujmu sa viaže na túto rolu, a nie konkrétnu osobu a jej prácu – je celkom dobré včas si to uvedomiť. Na jednej strane kritika poetkám „pustí“ vyslovene zlé texty a banality, ktoré napĺňajú gýčovité predstavy časti kritikov o „ženskom“ videní sveta, na druhej strane – ak poetky ukážu skutočne ženské videnie sveta, kritika sa ich zľakne a radšej ich ignoruje. Analogicky to zrejme platí aj o poézii mužov. Životné a pracovné podmienky autoriek v Čechách sú rovnako nemožné ako autorov: píšu po nociach a na živobytie si musia zarábať niečím iným. Neviem, či je to (pre poéziu) dobre alebo zle.

2/ Nijakú. Občas podporia nejaké podujatie alebo kampaň, aby si niekto si odfajkol tému. Bulvárnejšie médiá (vrátane tzv. hlavných denníkov a ich magazínov) zohrávajú vyložene podvratnú úlohu, aj keď v tomto prípade asi nejde o priamy zámer.

3/ Neviem. Musela by som definovať, čo si predstavujem pod pojmom ženské písanie (určite nie je totožné s písaním žien) – to by som ešte hádam dokázala. Bohužiaľ neviem, čo je to feminizmus. To, čo sa za feminizmus najčastejšie vydáva, mi pripadá úplne trápne – najmä svojimi sklonmi k sektárstvu, hystérii a čierno-bielemu videniu sveta – a som rada, že nijaký vplyv nemá. Prirodzene si tiež myslím, že ženy majú byť za rovnakú prácu rovnako zaplatené ako muži a nemali by byť spoločnosťou šikanované za to, že sa starajú o deti. Ale tej menej zadebnenej časti ľudstva je to vari jasné bez ohľadu na pohlavie a feminizmus.

4/ Zlepšenie situácie? Ona nie je zlá – aspoň tu v Európe nie. V niektorých ohľadoch by som ju dokonca „vylepšovala“ iba veľmi nerada. Vyhovuje mi, keď mi muži dávajú prednosť vo dverách a keď ma zdravia ako prví. Správy o americkom „sexuálnom harašení“ alebo o kvótach pre ženy na určitých pozíciách ma desia. Priala by som svetu, aby sa muži už konečne vyrovnali s tým, že sú muži, a ženy zase s tým, že sú ženy, nepoškuľujúc po výhodách opačného pohlavia. Jediné, čo by určite stálo za zlepšenie, týka sa pracovného práva. Angažovať sa politicky v mene žien sa však zatiaľ nehodlám.