Nemlčať: žena v literatúre

Nemlčať: žena v literatúre

Anketa vznikla v spolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa a americkým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky z našich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka a literárna vedkyňa Stanislava Repar.

1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou v dnešných podmienkach?

2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?

3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?

4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?

Lenka DAŇHELOVÁ (nar. 1973 v Krnove), česká poetka, prozaička, výtvarníčka, prekladateľka. Pracovala ako novinárka, prekladateľka, tlmočníčka a redaktorka. Od roku 2005 vedie českú redakciu medzinárodného literárneho časopisu Pobocza (www.pobocza.pl). Knižne jej vyšiel román Cizinci (2004), na vydanie je pripravená jej básnická zbierka Pozdrav ze Sudet. Svoje texty publikovala v českých aj zahraničných časopisoch. Žije v Beroune neďaleko Prahy.

1/ Ťažko povedať. Podmienky sa utvárajú hneď za dverami bytu. Každý, či žena alebo muž, vo chvíli, keď sa rozhodne venovať tvorbe, rieši rovnaký problém: ako si poradiť s finančným výpadkom či menšou „finančnou spoľahlivosťou“ jedného člena domácnosti. Alebo čo s tým, že ho takmer nevidieť, pretože okrem zarábania peňazí, a teda „práce na prežitie“, ešte aj v ústraní tvorí? Veľmi záleží na tom, ako na celú záležitosť nazerajú blízki, nakoľko ju považujú za zásadnú a či sú ochotní podvoliť sa tvorivým pudom svojho náprotivku. Vždy vo všetkom, nielen v tvorbe, vyhráva ten sebeckejší. A sebeckosť sa nevyhýba ani mužom, ani ženám. Čo vlastne víťaz vyhráva? A čo môže ublížiť porazenému tvorivému človeku? Vari nemožno každý zážitok, ktorý človeka postretne, tvorivo spracovať? A pokiaľ ide o sťažené možnosti self promotion: sú dôležitejšie ovácie v plnej sále, alebo je dôležitejší hoci len jeden vnímateľ, ktorý počas rozhovoru tvorcu presvedčí, že jeho dielo hlboko pochopil? Možno som to poňala príliš všeobecne, možno priveľmi relativizujem, ale v tom je moja záľuba... J

2/ Celkovo kultúra v ČR je v hroznom stave a situácia sa stále zhoršuje. V porovnaní s niektorými susedmi sa z nás stávajú veľmi nekultúrni ľudia. Samozrejme, inde sú na tom ešte oveľa horšie ako my. To ma však nijako neupokojuje. Štátne inštitúcie majú skôr likvidačnú úlohu, záujmové združenia – to sú tí, čo dlho a márne cikajú proti vetru a keď sú už veľmi ostriekaní, tak to vzdávajú. A médiá vytvárajú zdanie, že všetko je v poriadku, že sme súcitiaci a kultúrni ľudia a mnoho vecí nás dokáže „chytiť za srdiečko“.

3/ Musím povedať, že touto otázkou sa vôbec nezaoberám a neviem. Keď som prvýkrát hľadala vydavateľa, problém nebol v tom, že som žena, ale v tom, že ma nikto nepozná. Pre mňa je dôležité, či to, čo čítam, je dobré, nie to, akého pohlavia bol alebo je človek, ktorý to napísal – a s takýmto prístupom sa stretávam aj u vydavateľov. Možno mám obrovské šťastie, neviem.

4/ Naozaj netuším. Môj postoj, nevedomosť v tomto smere a spokojnosť určuje fakt, že žijem so skvelým mužom, ktorý si zo všetkého najviac dáva pozor na to, aby ma neobmedzoval. A ja sa mu to snažím vracať. Všetky ostatné nepohodlia, ktoré z takéhoto postoja vznikajú, dokážeme stráviť a preniesť sa cez ne. Možno to máme ľahšie, pretože nemáme veľkú rodinu. No myslím si, že ani tým by sa na veci nič zásadné nezmenilo...