Vyhľadávanie
Erik Ondrejička (1964) vyštudoval geodéziu a kartografi u na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave. Špecializuje sa na prácu v oblasti katastra nehnuteľností. Do literatúry vstúpil v roku 2004 básnickou zbierkou Na vnútornej strane viečok, okrem toho vydal knihy poézie Tanec večerných vločiek (2006), (e)Pigramy (2009) a Oči a rýmy (2010) a CD Päť dokonalostí a iné básne (2008).
V zrekonštruovanom suterénnom priestore Mestskej knižnice v Bratislave Pod knižnicou pokrstil 12. februára spisovateľ Erik Ondrejička novú dvojjazyčnú zbierku básní Krajina diamantov / Land of Diamonds (Skalná ruža).
Novú knihu si uviedol medzi čitateľov v podzemí, má to istú logiku, keďže názov znie Krajina diamantov.
Uvádzanie zbierok poézie často poznačí preexponovaný pátos. A pritom ide o priateľské stretnutie s čitateľmi. Toho pátosu som sa teda snažil vyvarovať. Krstilo sa kúskami nalámanej tuhy. Samozrejme, súviselo to s názvom knihy – s diamantmi. Pretože tuha (grafi t) je vlastne tiež diamant, ibaže menej stlačený. Tak sa to aspoň učí na chémii a geológii. Aj preto som zvolil názov zbierky Krajina diamantov, pretože je ňou vlastne celý svet. Nachádzame v ňom kúsky múdrosti, ktoré sú v harmónii s krásou, a môžeme ich pokorne prekročiť a nechať ležať tam, kde sú, alebo si ich zobrať pre seba a tešiť sa z nich. Alebo ich prezradiť aj niekomu inému, koho to zaujíma, a v ideálnom prípade mu spraviť radosť. A o tom je písanie a vydávanie poézie mnou a pre mňa. Ivan Čietek si pri tej príležitosti zaspomínal, že moje (e)Pigramy sme pokrstili ozubenými kolieskami z rozmontovaného budíka a potom sa nevyhol otázkam týkajúcim sa stavu charakterizovaného kolieskom chýbajúcim a kolieskom navyše. Tak som teraz skúsil tú tuhu spolu s džezom Miloša Železňáka.
Aké sudičky alebo krstných rodičov si si vybral pri uvedení zbierky?
Zbierku improvizovane posypali úlomkami tuhy prítomní dospelí chlapci z Lermontovovej ulice (odkiaľ pôvodne som). A to: Ľubomír Feldek, ktorý kedysi býval na Gunduličovej, čo je vlastne tiež Lermontovova, ibaže z nesprávnej strany dvora, ďalej Smrekov syn Ivan Čietek, ktorý tiež býva na Lermontovovej, ibaže má dvere z južnej (nesprávnej) strany domu, a tak má adresu Moyzesova, hoci je to jasná Lermontovova (i keď on Moyzesovu stále prvorepublikovo volá Blahova), čím som si u neho vybavil amnestiu za stratu sieťovky, ktorú mi raz požičal na prenos kníh (alebo asi skôr vína) a odvtedy ju pýta späť, napriek skutočnosti, že sa mi niekde defi nitívne zapatrošila. Tretí do partie bol Vlado Tomčík, ktorý kedysi býval ako ja na Lermontovovej 7, ibaže ja som vtedy ešte nebol na svete, a ako štvrtého som na pódium pozval prítomného básnika Jána Buzássyho, pretože niekde napísal, že poézia je iným vyjadrením túžby byť milovaný a aj preto, že si navzájom držíme palce, aby sme čím dlhšie videli na písmenká, aby sme mohli veršami ešte chvíľu robiť radosť sebe aj čitateľom. A súčasne mi tak odovzdal štafetový kolík, pretože predošlou zbierkou v rovnakej edícii vo vydavateľstve Skalná ruža bola práve zbierka Jána Buzássyho.
Takže básne píšeš pre radosť?
Áno! Potvrdzuje to aj pochybnosť a iracionálnosť všetkých ostatných možných dôvodov.
Stačí to?
Nuž, v tejto krajine a dobe asi nikto nemôže byť upodozrievaný z toho, že by písal alebo vydával poéziu z fi nančných dôvodov. Aj preto sa často zamýšľam nad tým, ako to vlastne celé s poéziou je. Je celkom bežné, že tie najkrajšie veci v živote robíme bezplatne. Teda aspoň zdanlivo. Poéziu považujem za natoľko kráľovskú disciplínu, že je iba prirodzené, ak odmena nie je vyčíslená v peniazoch. Mne osobne to takto vyhovuje. Ale jedným dychom by som rád dodal, že si veľmi vážim skutočnosť, ak sa konkrétna poézia nielenže číta, ale dokonca sa niektoré zbierky opakovane vypredávajú. Trošku mi príslušný chlievik chýba v literárnovednom prístupe. Ako keby fakt, že čitatelia niektorých autorov radi čítali (a stále čítajú), nič neznamenal. Mňa by totiž naozaj zaujímal aj tento pohľad na vec. Poéziu v dnešnej dobe spravidla čítajú vzdelaní a inteligentní čitatelia. A je zaujímavé sa zamyslieť nad tým, prečo v nich niektoré témy a spôsob ich uchopenia zarezonujú.
Spomenul si Ľubomíra Feldeka, s ktorým vieš priam donekonečna diskutovať o poézii: v čom ste si v poézii blízki a čo vás podľa teba rozdeľuje?
Ľubomír Feldek je nevšedný literárny polyhistor a naozajstná encyklopédia slovenskej literatúry vrátane poézie. Všeobecne sa považuje za objaviteľa mojich veršov, čo mám ale spoločné s viacerými autormi. Bol pri debutoch Dana Heviera, Joža Urbana, ale aj Miloša Žiaka. Napriek tomu sa asi ani jeden za jeho žiaka nepovažoval. Vie poradiť naozaj nenásilnou a veselou formou a hlavne (a to sa snažím opakovať aj ja) necháva mladých autorov písať tak, ako sa im samým najviac chce, aby sa ich talent mohol rozvíjať najprirodzenejšie, ako sa dá. Po formálnej aj obsahovej stránke má poézia zrejme nekonečné množstvo možností. Aj keď to nekonečno nie je zase až také veľké, ako by sa zdalo. Poväčšine každému autorovi sedí asi najviac jedna poloha, ktorú si postupne zdokonaľuje alebo zopsúva. S Feldekom nás spája bratislavské Staré Mesto, veselé posedenia v zariadeniach reštauračného typu (v ktorých je nezriedka lepšie ako na svete) a presvedčenie, že je fajn, ak je báseň o niečom. Oboch nás vyrušuje prekrúcanie nedávnych dejín a vedno ad hoc otextovávame staré alebo práve vymyslené melódie. A čo máme odlišné? Tak povedzme to, že som sa posledné roky venoval hlbším a vážnejším témam a viacúrovňovým básnickým textom, ale musím konštatovať, že Ľubo Feldek má bez ohľadu na formu a tému značnú toleranciu ku všetkým mojim výtvorom. A rozdielne máme asi aj to, že ja si tie čerstvo otextované diela po uliciach radšej spievam v duchu.
Nová knižka mi pripomína tvoje CD z roku 2008 Päť dokonalostí a iné básne, aký je medzi nimi súvis?
Venoval som sa v posledných rokoch viac ako predtým štúdiu fi lozofi í, náboženských mystík a estetík tradičných aj východných. Prečítal som množstvo kníh, do ktorých autori vložili veľa múdrych myšlienok. Od starých tradičných kabalistických diel cez hermetikov, starých kresťanských učencov, upanišády, zenové kóany, japonskú estetiku wabi sabi... Možno to je aj niekde v básňach cítiť, tomu sa človek nevyhne. Formuje nás všetko vnímané. Vzhľadom na to, že nová zbierka je slovensko-anglická, vydaná v edícii bibliofílie PEN klubu, je výber ovplyvnený aj ašpiráciou na istú kultúrnu univerzálnosť tém. Nedá mi nespomenúť, že preklad, ktorý dokázal spraviť John Minahane, je fenomenálny. To isté ale platí aj o ceruzových ilustráciách Karola Felixa. Takže súvis je ten, že Piatimi dokonalosťami sa približne toto moje študijné a, povedzme aj tvorivé, obdobie začalo.
Kládol si si niekedy otázku, prečo si vlastne začal študovať tie duchovno-estetické náuky? Tuším sa zvykne hovoriť, že za tým býva túžba po pravde...
Odpoveďou na moju chuť ďalej spoznávať by mohol byť pokojne fakt, že ma to baví. Ale všetko má aj svoje hlbšie príčiny a nad tými je občas zaujímavé sa zamyslieť.
Spoznávanie za účelom hľadania pravdy znie, pravdupovediac, dosť vzletne, ale ak si pod ním predstavíme povedzme oslobodenie sa od nízkeho, ctižiadosti a trápenia pripútaním sa ku kráse, harmónii, dokonalosti, duchovnej práci, k tomu, čo je dobré, k najvznešenejšiemu ideálu, tak voči tomu možno sotva niečo namietať. Podľa biblického citátu by nás pravda mala oslobodiť. Ale od čoho? Od čoho iného, ak nie od lží. Najmä tie nás zotročujú a vťahujú do konfl iktu, strachu a skepticizmu.
K pravde sa dá ísť iba cestou múdrosti. To múdrosť nám umožňuje rozlišovať medzi dobrom a zlom, ale ani ona sama nestačí. Pretože naozaj najväčšia múdrosť je synonymom relatívnej osamelosti. Tak ako je osamelé večné študovanie, premýšľanie, meditovanie, prekonávanie hraníc a egocentrizmu. Možno aj preto toľkých ľudí múdrosť nudí, dobro im pripadá naivné, čistota nevzrušujúca, spravodlivosť komplikovaná a jej dosiahnutie zbytočne namáhavé. A možno aj preto mnohí ideme životom s klapkami na očiach ako otroci skreslených konvenčných fl oskúl, hľadajúci ilúzie a chiméry. A možno aj preto pravdu tak radi relativizujeme. Vraj každý človek má tú svoju. Asi preto, aby mohli byť názory ľudí limitované ich vlastnými slabosťami, deformáciami a nízkymi potrebami. Akoby pravda bola iba iným vyjadrením toho, že každý má svoju úchylku a môže ňou čokoľvek ospravedlniť. Veru, každému človeku neraz akákoľvek myšlienka v jeho hlave pripadá ako univerzálna pravda. Lenže aj blázni majú plno predstáv a málokto je taký presvedčený o svojej pravde, ako práve oni.
Takže kľúčom je nachádzanie takej múdrosti, ktorá nám pomôže rozoznať medzi dvomi umelcami, ktorí tvoria život a ktorých sme nazvali dobro a zlo – samozrejme, spolu s možnosťou slobodne si vybrať. A aj keď sa podarí nájsť správnu cestu, tá ešte nebýva výslednou rekvizitou ani konečným úspechom. Je zvyčajne iba prvým krokom k ďalšej tvrdej práci.
Zhruba toto by teda bolo obsiahnuté vo výroku, že ma spoznávanie baví.
Po zbierke básní Oči a rýmy si sa ako básnik samostatne prihlásil až teraz. Medzitým si sa však stal súčasťou projektu Proglas – desiatich prebásnení/interpretácií tohto základu našej poézie i duchovnosti. Ako si túto báseň prečítal, akú metódu si zvolil?
V tichosti medzitým vyšli aj iné veci. Napríklad krásna výtvarná bibliofília Impulz – Čakanie hmoty s deviatimi mojimi básňami, ktorá bola ocenená medzi bibliofi lskými vydaniami, ale aj iné, zaujímavé prepojenia s hudbou, a najmä s výtvarnými dielami, ktorých vyšlo z pochopiteľných dôvodov vždy iba niekoľko kusov. Jedna z nich – moleskine Dotyk (Touch) – bola vytvorená dokonca iba v jednom exemplári. Spracoval ju výtvarník Karol Felix a patrí k ozdobám jeho skvelej výtvarnej tvorby.
Ale otázka smerovala k Proglasu. Považoval som túto príležitosť za celkom výnimočnú výzvu a som za ňu dodnes vďačný. Od samého začiatku sa mi zdalo najlepším riešením nepísať nový Proglas ani jeho interpretáciu. Pokúsil som sa do básne vložiť to, čo pre mňa nielen Proglas, ale najmä to, čo ohlasuje, znamená. Programovo som sa menej venoval vierozvestcom, pretože som očakával, že tento aspekt budú dôkladne refl ektovať iní autori, čo sa mi potvrdilo. Dodržal som predpísaný rozsah 111 veršov a báseň rozdelil na 4 časti. Každá časť má svoj zvláštny zvuk, ako mávajú klasické hudobné diela. Jednotlivé časti sú o čakaní na slovo, ktoré tu bolo, ale má aj prísť, ďalšie o hľadaní, o tom, čo mení modlitba v človeku a v priestore, a posledná je o pochopení, alebo povedzme o osvietení, a volá sa Nasledovanie. Celej básni som dal názov Sonáta Pre hlaS. Aby aj v názve bola konotácia na našu prvú báseň a aj na to, že má zvukovú architektúru a že to je moje osobné PS k nej.
Narodil si sa na Sviatok práce :-), no básnicky je to možno ešte viac wolkrovský dátum: v známom epitafe tento český básnik nestihol vytasit srdce k boji, keďže zomrel mladý. Ty si v zrelom veku, za čo sa ti vyplatí tasiť dnes srdce v poézii, práci, živote?
Hm. Ak by som si mohol vybrať, asi by som si, podobne ako mnoho iných ľudí, prial vo svete viac slušnosti a menej nevšímavosti. Ale ako sa mi míňa čas, stále viac si okrem virtuózneho majstrovstva v tvorbe vážim prajnosť, poctivý prístup a pracovitosť ako súčasť istej, v dnešnom svete dosť podceňovanej hodnotovosti. Nielen kontemplácia, ale aj práca, ktorú vykonávame najlepšie, ako vieme, je celkom dôstojný spôsob trávenia času. A ak pri tom človek dokáže nebrať sám seba zbytočne vážne, má už spolovice vyhraté. To je niečo, s čím sa oplatí popasovať. S nepriazňou vonkajších okolností a iste aj s mnohým v sebe.
