Dvojrozhovor so Zuzkou Šulajovou a Jánom Hargašom

CEZ ČÍTANIE K PÍSANIU
S kožou NA TRH: HOP alebo TROP
 
Úspešných autorov Zuzku Šulajovú (27) a Jana Hargaša (23) označilo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ za svoje objavy roka. Zuzka bola Objavom roka 2007 a na svojom konte už má päť kníh: Džínsový denník 1, 2, 3, Dievča z minulosti a Ako z románu. Jano je Objavom roka 2010 a vydal už štyri knihy – Mám v pätách mafiu, Môj otec mafián, Moja mafia a Zachráň ma. Obaja so svojimi debutmi úspešne bodovali aj v našej čitateľskej ankete v kategórii Debut roka.
 
Čo vás priviedlo k myšlienke písať?
Jano: Harry Potter. Vážne. Dodnes som jeho veľký fanúšik, všetky diely som prečítal viackrát. Otvoril mi čarovný svet čítania a vyvolal vo mne túžbu aj niečo napísať. Mal som vtedy 12 rokov, po prvých pokusoch ma zápal prešiel, ale na strednej škole mi potom raz pani profesorka povedala, že celkom dobre píšem. Táto pochvala ma pomkla k novým pokusom.
Zuzka: Bude to asi znieť zvláštne, ale tá myšlienka vlastne ani nevznikla J. Píšem od trinástich rokov, začala som s príbehmi z našej školy, kde vystupovali skutoční ľudia, teda aj ja a moja najlepšia kamarátka, ktorá ma k písaniu priviedla. Potom som prešla na vymyslené príbehy s fantasy prvkami, až som si nakoniec povedala, že vyskúšam niečo síce vymyslené, ale realistické.
Ako ste si vyberali tému?
Jano: Chcel som napísať ,,objavný“ čítavý triler zo slovenského prostredia, ale kým kniha vyšla v kníhkupectvách sa takmer súčasne začali predávať knihy s rovnakou témou Jozefa Kariku, takže až také objavné, ako som si myslel, to nebolo.
Zuzka: Vždy som rada čítala knihy vo forme denníka, milovala som, keď v nich boli nejaké listy, úryvky, ,,výstrižky“ z časopisov, ale iritovali ma také absurdnosti ako napríklad, že asi 14-ročná hrdinka si zaplatila kurz bozkávania u chalana, čo si takto zarábal. Chcela som niečo dôverne známe, vtipné, romantické, ironické, plné lístočkov a typických vzťahových komplikácií, trošku tajomna... Džínsový denník som napísala v sedemnástich, rukou do zošita, bez zámeru, že by to raz mala byť kniha. Nepoznala som ani postavy, netušila som, aké budú mať charaktery a kam bude príbeh smerovať. Len som si užívala písanie – spontánne a bez zábran, keďže to malo byť len pre moje oči... Aj mamine a najbližších kamarátok, ak by mali záujem. Po dopísaní som mala vykryštalizované postavy a sama som chcela, aby to skončilo inak J. Po štyroch rokoch, čo zošit ležal v zásuvke, som sa do neho znova začítala a na môj údiv ma to bavilo... Tak som to prácne prepísala na počítači a skúsila šťastie vo vydavateľstve. S tým, že som o tom nikomu nepovedala. Načo? Veď aj tak je to skôr trop ako hopJ. O dva týždne bolo všetko úplne inak...
Prečo ste odniesli rukopis práve do vydavateľstva Slovenský spisovateľ?
Zuzka: Slovenský spisovateľ mi znel ako vydavateľstvo, ktoré pred autorom zo Slovenska nezdupká s desom v očiach. Mala som iba 22 rokov, nijaké skúsenosti, nemala som očakávania, ale dúfala som, že v tomto vydavateľstve si to aspoň prečítajú. Bola to tá najlepšia voľba, akú som mohla spraviť.
Jano: Na internete som si pozeral vydavateľstvá. Videl som všetkých tých superveľkých hráčov a pri predstave, že svoje písačky pošlem na ich adresu, mi po chrbte prešli zimomriavky. Pripadal by som si stratený. Ako v cudzej krajine. Slovenský spisovateľ znel tak tradične, priam upokojujúco. Vydavateľstvo je tu dlho, asi vie čo robí. Skrátka, bolo to skôr o pocite, intuícii. Po prečítaní rukopisu mi povedali, aby som nebol prekvapený, keď nájdem v upravenom texte červené more zásahov. Pomyslel som si, že prekvapení budú oni, ako málo chýb nájdu. Pravda bola na ich strane: červené more. Bol som šokovaný, ďalšie knihy však už vyzerali trošku lepšie. Páči sa mi prístup vydavateľstva, cením si, že mi dali šancu.
 
Ako ste prijali dosť veľa negatívnych ohlasov na svoj debut, najmä na knižných portáloch?
Jano: Vtedy som pochopil doslovný význam spojenia „ísť s kožou na trh“. Na internete sa veľa prajnosti nenájde, to som vtedy nevedel. Nebolo to nič povzbudivé, jediné, čo bolo na tom dobré, že tých ohlasov bolo veľa. Našťastie, sem-tam sa objavili aj kladné J. O to väčšiu radosť som mal
Obaja ste napísali trojdielnu sériu. Budú aj ďalšie pokračovania?
Zuzka: Nie. Písanie je pre mňa hobby, nie povinnosť. Nemám chuť písať ďalšie pokračovanie len preto, lebo je žiadané. Nechcem, aby sa Denníky zvrtli na príbehy zo života, ktorý nie je iba plný radosti. Paula by rástla, dospievala, spolu s ňou aj ostatní, Belko by časom zomrel, a postupne by sa museli popridávať komplikácie, aby to nebola limonáda o 25-ročnej slečne, ktorá stále žije ako stredoškoláčka... A, povedzme si úprimne, nie je takejto literatúry na trhu presila? A bol by to potom ešte vôbec TEN Džínsový denník? Jedna čitateľka mi navrhla, či by som nenapísala denníky ostatných postáv – Eriky, Denisy, Gabriely alebo Lukáša. Mne už také čosi tiež napadlo... Ale zatiaľ sa na to nechystám. Hoci, nikdy nehovorím nikdy.
Jano: Nie. Mafiánska téma je pre mňa uzavretá. Teraz sa venujem pokračovaniu románu Zachráň ma. Mal by to byť psychotriler veľmi blízky predošlým knihám.
V románe Zachráň ma bolo na môj vkus priveľa naturalistických obrazov, až sa mi z nich dvíhal žalúdok...
J. H. Tak som to dobre napísalJ. Čítal som veľa kníh o zneužívaní detí a počas písania som sa usiloval myslieť ako deviant. Domnievam sa, že mám dar veľkej empatie. Až priveľkej. Ľahko sa vžijem do kože druhého. Bleskovo sa na mňa nalepí množstvo vecí. Od výraziva až po chôdzu. Keď som s futbalistami pľujem a za fauly sa pokojne pobijem. Keď som s priateľkou, som ako baránok, a keď sa hrám so psami, aj s tým mojím Cézarom, najradšej by som brechal s nimi.
Cézar je ten Luciin psík z románu?
Nie, môj Cézar je vyžla, pre hlavnú hrdinku som vybral ,,kabelkového“ yorkshira.
Zuzka má v svojom románe dokonca dvoch psov...
Áno, a na rozdiel odo mňa aj zástupy tínedžerských fanyniek. Na našej letnej spoločnej prezentácii som jej až takmer závidel ten hadiaci sa rad dievčat stískajúcich v rukách jej Džínsový denník. Počet záujemcov o môj autogram bol podstatne nižší. Ale prajem jej to, toľko mladých dievčat priviedla k čítaniu, zaslúži si to.
Čo hovoríte na to, že Džínsový denník je tzv. povinným čítaním na ZŠ?
Zuzka: Bol to šok, nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Nikdy som nemala rada povinné čítanie. Okrem Remarquovho Na západe nič nové ma nič nebavilo. A zrazu tam zaradili MOJU knihu? Preboha... Ale už viem, že je za tým snaha ukázať žiakom, že aj čítanie môže byť zážitkom. Hádam im tú moju knižku týmto neznechutia J.
Od Pauly a jej kamarátov ste si ,,odskočili“ a napísali romány Dievča z minulosti a Ako z románu. Aké boli na ne odozvy?
Zuzka: Nie také nadšené ako na denníky, ale zväčša kladné. Denníky vyšli v správnom čase, navyše sa mi podarilo trafiť situáciu, postavy, dej, prostredie, decká sa s nimi dokázali stotožniť. Dievča z minulosti a Ako z románu sú knihy ,,ako iné“. Napriek tomu mi však chodí veľa mailov aj k týmto knihám a asi vás prekvapí, že je dosť žiadané aj pokračovanie k Ako z románu. Ale, žiaľ, toto bola jednorazová kniha J.
Prečo máte potrebu písať o zle?
Jano: Pretože zlého a škaredého je okolo nás veľa. Zaráža ma ako blízko a bez povšimnutia. Na ulici pod oknami sa kradnú autá, bicykle, mobily, v tmavých kútoch sa fetuje, kšeftuje, díluje, bije. A ráno sú tam len pohádzané striekačky, náboje, zdanlivo nezmyselné nápisy a krvavé šmuhy na chodníku. A pritom svet sa točí ďalej, ľudia idú ďalej, všetko ide ďalej. Mám pocit, akoby ľudia žili v nejakej nepreniknuteľnej bubline, odkiaľ všetko vyzerá pekné, bezpečné. Pozerajú tie čierne kroniky, ktorým sa dnes hovorí hlavné správy, a čudujú sa: ako to? Krútia hlavou a hovoria si, hrozné veci sa dejú na tomto svete. A potom zasa zalezú do tej svojej bubliny a keď za nimi na druhý deň príde pánko s kamerou a pýta sa na suseda, ktorý útýral nevlastnú dcéru na smrť, pozerajú ako vyorané myši. To vážne? Nechápem. No áno, chodil opitý, ale inak to bol dobrý chlapec, aj pozdravil a tak... Zlého je veľa všade naokolo. Ale prehliada sa to. Preto o tom píšem. Kým nám z toho zla nebude až zle, dovtedy budeme na pána na lavičke pri detskom ihrisku s rukou v nohaviciach pozerať ako na neškodného uja, asi rodiča. Napríklad.
Môžeme sa v krátkom čase tešiť na novú knihu?
Zuzka: Som teraz v Austrálii, aby som dosiahla ďalšie vlastné méty, dokázala si, na čo ešte mám. Nechala som doma prácu a skúšam odolať psychickému tlaku života v cudzej krajine, kde som úplne sama. Takže nová kniha určite nie. Nie je na to čas. Ráno práca, potom škola, domov prídem večer o desiatej – zo školy, nie zo žúrky J .
J.H.: Práve dokončujem Zachráň ma 2. Dúfam, že to stihnem prv, než ma diplomovka priklincuje na stoličku v knižnici.