Alexandra Salmela (*1980) sa narodila v Bratislave, tu vyštudovala aj divadelnú dramaturgiu. V súčasnosti žije vo Fínsku, má dve deti a za svoj po fínsky napísaný debut získala viacero ocenení. dostala sa aj do finále najvýznamnejšej literárnej ceny Finlandia. Dokonca kvôli nej zmenili aj štatút, lebo dovtedy sa o túto cenu mohol uchádzať len autor s fínskym občianstvom. Vďaka pozmenenému štatútu slovenskej súťaže Anasoft Litera sa môže uchádzať aj o túto cenu. Porota vybrala jej román 27 čiže smrť robí umelca do finálovej desiatky.

 


 

 Bolo ťažké nájsť  pre slovenku píšucu po fínsky vydavateľa knižného debutu?

S  fínskym vydavateľstvom Teos som sa dostala prvýkrát do kontaktu v rámci literárnej súťaže Mikä ihmeen uussuomalainen (hrubo preložené ako „čo je to ten Novofín?“) pre autorov, ktorých materinským jazykom nie je fínčina. Vyhrala som druhé miesto a na prvé stretnutie s vydavateľkou som šla odhodlaná chytiť šancu za pačesy a opýtať sa, či by teoreticky nemala záujem prečítať si aj nejaký môj dlhší text. Na moje prekvapenie odpovedala áno. Keďže v tej chvíli nijaký dlhší text ešte neexistoval, začala som na ňom pracovať. Dá sa teda povedať, že bez prvotného záujmu vydavateľstva a vedomia, že niekto má o text predbežný záujem, by som knihu nikdy nenapísala.

 Slovenský preklad vyšiel vo vydavateľstve Q 111. oslovili ste vydavateľku vy alebo ona vás?

Zahraničné práva za mňa rieši agentúra. Knihu na Slovensko ponúkla pomerne skoro po vyjdení vo Fínsku a  pokiaľ viem, Vydavateľstvo Q111 bolo jediné, ktoré v tej ranej fáze prejavilo reálny záujem.

 S čím ste mali pri preklade do slovenčiny najväčší problém?

Knihu som prekladala so Silviou Žilinskou. Osobne som nechcela prekladať vôbec, lebo som presvedčená, že človek potrebuje mať od diela odstup, aby na ňom vedel pracovať kreatívne. Na druhej strane, autorstvo mi umožnilo text upravovať a  meniť do takej miery, do akej by som si to pri cudzom diele nedovolila. Aj rôzne interkultúrne narážky som asi vedela čítať najlepšie ja sama. Najproblematickejší bol asi jazyk. Fínsku verziu vyzdvihovali pre inakší, čerstvý prístup k  jazyku. Fínčina je veľmi tvárna a ja, keďže som sa ju naučila až v dospelom veku – pred ňou nemám taký rešpekt ako rodení Fíni. Používam zvraty či novotvary, ktoré by Fín nikdy nepoužil. Navyše medzi spisovnou a hovorovou fínčinou je pomerne veľký rozdiel tak v  morfológii a  syntaxi, ako aj v slovnej zásobe. Napriek tomu písaná forma hovorovej fínčiny už nie je v literatúre len charakterizačným prvkom nižších vrstiev, mládeže či podsvetia. Náročné bolo teda aspoň čiastočne previesť zvláštnosť jazyka originálu do slovenčiny a vpašovať do textu i niekoľko kacírskych slovíčok, ako „neni”, „né”, „jak”. Na moje veľké prekvapenie s  ich presadením bol omnoho väčší problém ako s hrubými nadávkami.

 Do akých jazykov je už román preložený?

V  týchto dňoch román vychádza v češtine, finišuje sa s  poľským, dánskym a  talianskym prekladom.

 Aké sú prvé reakcie vašich slovenských priateľov a blízkych?

Pokiaľ viem, najbližšie príbuzenstvo knihu ešte nečítalo. Prvú reakciu som dostala od bývalého spolužiaka Dana Majlinga, dramaturga DAB v Nitre. Bola mimoriadne lichotivá, napriek, či práve pre to, že mi vynadal za totálne nabúranie svojho nabitého pracovného programu.